Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Polhrebeňovka Javorníkov cez tri Vrchrieky

Keď si tak v máji na vandri Volovskými vrchmi sedíme pod strechou a čakáme, kým prestane pršať, padne otázka: „A čo naplánujeme na leto?“ Už po niekoľkýkrát hádžem do pléna na schválenie moje domovské pohorie – Javorníky. Už sme ich mali v pláne niekoľkokrát, ale vždy na jeseň, kedy nám plány zrušil skorý nástup zimy. Návrh je na moje potešenie jednohlasne odsúhlasený, pri pohľade do kalendára hneď navrhujeme dátum a po spomenutí plánov na leto medzi kamarátmi k nám postupne pribúdajú ďalší záujemcovia. Vyzerá to na masovú akciu. Predbežne by nás mohlo byť desať. Uff.

Vzdialenosť
36 km
Prevýšenie
+1179 m stúpanie, -1557 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2,5 dni
Obdobie
leto – 14.07.2017
Pohoria
Javorníky
Trasa
Voda
Studne v osadách
Nocľah
Bývalá Chata Vločka, rozhľadňa na Marťákovom kopci
Doprava
Bytča (vlak, bus) / Makov (vlak, bus) - Kolárovice-Javorník, sedlo Melocík (bus), Čadca (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1077 Kysucké Beskydy, Kysuc (1:50.000)

Alebo od Melocíka do Čadce cez tri Vrchrieky

S blížiacim sa dátumom sa veci ako vždy začínajú komplikovať. Prvotné nadšenie akciou niektorých ľudí prešlo a zistili, že v daný termín majú iný program, navyše predpoveď počasia je opäť negatívna (zima a dážď) a na poslednú chvíľu sa zo zdravotných dôvodov trhá aj zdravé jadro „To muší tímu“. Peter má problémy s rukou, musí ju udržiavať v kľude a v ľade a teda s nami nemôže ísť. Ostali sme len dvaja s Radom a po nočnej by sa k nám mohol pridať ešte kamarát Vlado. Okrem toho z pôvodne plánovanej 3-dňovky musíme ukrojiť jeden deň a meníme miesto štartu. Pôvodný začiatok v Lazoch pod Makytou–Čertove posúvame smerom na východ a v piatok podvečer vystupujeme z autobusu v sedle Melocík, kde nás pri pivku čaká Vlado. Rovnako ako Rado, aj Vlado je železničiar a futbalista, takže rýchlo nachádzajú spoločnú reč. Aby sme za Vladom nezaostávali, doplníme aj my tekutiny a po krátkej občerstvovačke sa vydávame na cestu.

1. deň

Od Melocíka kráčame po rozbitej asfaltovej ceste ku kaplnke v osade Záblatie (prístrešok), od nej po lúke k lesu a tu začína mierne stúpanie po červenej značke. Chceme ísť aj na rozhľadňu na Luboch, takže sa musíme rozhodnúť, či to strihneme zvážnicou prudko do kopca a ďalej pôjdeme po hrebeni alebo budeme pokračovať miernejšie po značke. Vyhráva druhá možnosť a k rozhľadni sa začneme štverať až cez les za prístreškom, ktorý je ukrytý v lese. Aby som bol presnejší, je to len pozostatok lesa. Okolo rozhľadne veľa stromov nestojí. Výhľad od rozhľadne je takmer rovnaký ako z nej, no aj tak vylezieme hore a kocháme sa výhľadmi na Malú Fatru, Strážovské a Súľovské vrchy, Maníny, Moravsko-sliezske Beskydy, Kysucké Beskydy a sledujeme dážď, ktorý sa z mrakov vylieva niekde nad Turzovkou a veríme, že nepôjde našim smerom.

Vrchrieka 1.

Zídeme z rozhľadne a pokračujeme z kopca smerom k prvej Vrchrieke. Na hrebeni Javorníkov sú tri Vrchrieky: dve z nich sú osady – prvá, do ktorej smerujeme je časťou mojej rodnej obce Vysoká nad Kysucou, druhá, ktorá nás čaká zajtra patrí k obci Dlhá nad Kysucou a treťou Vchriekou je kopec na rozhraní obcí Nesluša, Ochodnica a Zákopčie. Prudkým klesaním sa dostaneme ku krížu, ktorý strážia dve staručké lipy. Z parkoviska pri kríži zazrieme Mira - jedného z „odpadlíkov“, ktorí mali ísť s nami. Je jedným z mála posledných trvalých obyvateľov osady. Zvyšné chalupy sú obývané len príležitostne chalupármi.

Snažíme sa ho zlomiť, aby si zbalil spacák a zopár vecí, no trvá na svojom – má robotu okolo domu a nejde nikam. Ale poteší nás dobrou správou – Koliba na Vrchrieke je znova otvorená. Má nového majiteľa, takže o pár sto metrov ďalej nás čaká občerstvenie. Prejdeme okolo rodného domu „kráľa drotárov“ Štefana Hunčíka a kolibu máme na dohľad. Nový majiteľ je optimisticky neladený (nech mu elán vydrží čo najdlhšie), pozýva nás na zajtrajší guláš a pivo, ktoré sa budú podávať pre Vysočanov zadarmo. Zhodou okolností sme všetci traja Vysočania – ja s Vladom z Vysokej nad Kysucou a Rado z Vysokej pri Morave, no naše plány sú iné. Po dvoch pivách nám vyhladne, zásoby z batohu by sme si mohli opiecť aj pred kolibou, dokonca ani s prespaním by nebol problém. Poďakujeme za ponuku a pokračujeme o necelý kilometer ďalej. Prespíme v bývalej chate, ktorá kedysi patrila miestnemu športovému klubu. Interiér má v lepšom stave ako jej suseda – chata Vločka, na oknách sú igelity, podlaha je pozametaná.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Slnko dávno zapadlo, o chvíľu sa úplne zotmie, preto nezaháľame, rozpŕchneme sa po lese a hľadáme drevo. V predchádzajúcu noc bolo dole v dedine 7 °C, preto nachystáme drevo aj dovnútra do krbu. Konečne môžeme rozložiť vatru a niečo zjesť. Do noci s Vladom spomíname na akcie, ktoré sa odohrávali na tomto mieste a pri spomenutí niekoľkých mien Rado spozornie a zisťujeme, že máme ďalších spoločných známych. Slovensko je malé.

Oheň dohára, zaliezame do chaty a do spacákov. Na Vladovu otázku, či zakúrime v krbe odpovedáme záporne. Veď je teplo. Po polnoci sa však situácia mení, začína mi byť zima, hlavu schovám do spacáku, nohy ma oziabajú. Ale za nič na svete sa mi nechce zo spacáku vyliezť a natiahnúť si ponožky. Veď v spacáku je predsa len o pár stupňov viac. Spolieham sa na to, že zima je aj chalanom a niekto z nich vstane a zapáli drevo v krbe. Ale zrejme sa aj oni dvaja spoliehajú na to isté. Ráno si to len potvrdíme. Zima bola všetkým. Neskôr sa dozvieme, že v doline bolo v noci 5 °C. To je v polovici júla aj na Kysuce, kde vládnu len dve ročné obdobia veľmi málo.

2. deň

Rýchlo balíme a s vierou, že krčma u Cipára v sedle Semeteš je už otvorená sa tešíme na teplý čaj (a hádam aj niečo do neho). Prejdeme krížom cez les a dostaneme sa na chodník so žltou značkou, mraky nad nami sa začínajú trhať a vyzerá to tak, že by pred nami mohol byť pekný slnečný deň, hoci predpovede hovorili o výdatnom daždi od rána. Od rázcestia Solíkovci pokračujeme po červenej a krátkym, ale zato prudkým klesaním prichádzame k Cipárovi. Je otvorené. Slnko nás rozmrazilo, chuť na čaj prešla, radšej sa schladíme pivom. So súhlasom pani domácej si rozkladáme na stole vlastné zásoby a raňajkujeme.

Prichádzajú miestni turisti, s niektorými sa z videnia poznáme, dáme sa do reči, ujde sa nám aj koláčik a okolo 11-tej si hovoríme, že je najvyšší čas pobrať sa ďalej. Do kopca, ktorý nás čaká za krčmou sa nám vôbec, ale vôbec nechce, no nemáme na výber. Oddychujeme, kocháme sa spätnými pohľadmi na osadu Semeteš a o chvíľu sme hore. Úvodné stúpanie dnešného dňa máme za sebou, ďalej to pôjde ľahšie.

Dostaneme sa do osady Bielovci. Na jednej z dreveníc je umiestnená webkamera, vďaka ktorej môžu bežkári v zime sledovať stav snehu na hrebeni. Prehodíme pár slov s domácim a trošku zaslintáme pri pohľade na bublajúci guláš v kotlíku.

Prechádzame ďalšími osadami, drevenice ako aj okolie sú pekne upravené. Pred väčšinou chalúp parkujú autá s českými ŠPZ-kami. Stretáme prvých oprotiidúcich turistov. Na prekvapenie je to sused so synovcom. Oni od rána kráčajú na ľahko od Čadce do Vysokej nad Kysucou. Pripijeme si na stretnutie, svorne zanadávame na rozpínajúce sa holoruby, ktoré pribúdajú geometrickým radom a zaželáme šťastnú cestu.

Vrchrieka 2.

Blížiac sa k vrchu Kamenité počujeme v diaľke zavíjať traktor. Na naše prekvapenie sa netrápi s drevom, ale kosí lúky okolo malej kamennej rozhľadne. Na rozhľadňu nelezieme, výhľady sú aj spod nej. Dáme si krátky oddych, niečo malé zjeme a ideme ďalej. Odtiaľto to aj pre mňa ako domáceho až po Husárik bude premiéra. Padne poznámka, že sme dnes ešte nestretli žiadne štvorkolky a motorky. No ako keby sme jednu z nich privolali. Za nami sa po ceste rúti mladý pár na štvorkolke s českou ŠPZ. Počkáme, kým prach sadne a klesáme k lúkam nad osadou Vrchrieka. To je druhá v poradí nad Dlhou nad Kysucou. Aj tu traktor kosí. Vďaka Bohu za dotácie. Aspoň to tu nevyzerá ako v džungli.

Hrebeň Javorníkov a červená značka, ktorá po ňom vedie sa od Melocíka kľukatí ako had. Inak to nie je ani pred osadou Mračkov, pred ktorou najskôr zatočíme o 90 stupňov vľavo, v osade sa zase otočíme o 180 stupňov vpravo a keby sme si nevšimli červenú značku, tak pokračujeme po ceste do Dlhej. Krátke stúpanie nás dovedie do sedla pod Grapou. Po modrej sprava prichádza cyklista a zisťuje, či sme nevideli jeho parťákov. Hovoríme že nie, no vzápätí sa privalia za ním. Ani nevieme prečo, ale ďalej vykročíme po vyjazdenej ceste vľavo k lesu pod kopec Grapa, no keď ani po dobrom pol kilometri nevidíme značku, pozriem do mobilu a zisťujem, že ideme zle. Vraciame sa späť, nachádzame červenú značku, ktorá pokračuje rovno. Vykročíme teda správnym smerom. O chvíľu sa nám do cesty postaví „jazero“. Je to v podstate veľká dlhá mláka vo vyjazdených koľajoch od lesných strojov. Z lesa vyjdeme pri kaplnke pri osade u Čulákov. Stretáme tu tri generácie – babka s dcérou a vnúčatami upratujú okolie kaplnky. Batohy zložíme do trávy, ľahneme vedľa nich a nahlas začíname snívať o tom, že by bodla šálka kávy a už si vyberáme chalupu, pred ktorou ju vypijeme, keď si to strihneme traverzom cez osadu pod Jakubovským vrchom. No tetuškám to nedochádza a na žiadnu kávu nás, žiaľ, nezavolajú.

Oddýchnutí si nechávame zájsť chuť na kávu a pokračujeme stúpaním na Jakubovský vrch. Kedysi zalesnený kopec bez výhľadov je dnes holý a ponúka výhľady doďaleka. Pri pohľade smerom k Beskydom sa nám ponúka pohľad na čierne mraky, ktoré sa blížia našim smerom. Pred sebou vidíme miesto, kde budeme dnes spať, vzdušnou čiarou to nevyzerá ďaleko, no kým sa dostaneme na Marťákov kopec, ešte si odkráčame niekoľko kilometrov. Rozfúka sa vietor, obloha je zatiahnutá, pred dažďom sa nebudeme mať kde schovať. Klesáme do osady Jurdovci, nad ktorou stojí „Kamenný strom“, jedno z mnohých moderných umeleckých diel Galérie v prírode na hrebeni Javorníkov. Pre pochopenie niektorých diel treba mať naozaj poriadne bujnú fantáziu, príp. pár promile v žilách.

Vrchrieka 3.

Pri pohľade späť zisťujeme, že sa k nám pridal malý čokel, pouličná zmeska. Keď zastaneme, tvári sa, že on nič a hneď ako sa pohneme, tak ide v bezpečnej vzdialenosti za nami. Vrchrieku nad Petránkami traverzujeme po vyjazdenej ceste cez lúku. Vietor dávnejšie ustal, mraky nás obišli, vykukne slnko. V mape vidím, že neďaleko by mal byť prameň. Pýtam sa na neho chalupárov, naozaj tu je, voda je vynikajúca, ale je schovaný v lese a museli by sme späť do kopca. Domáci sa ponúka, že mi vodu načapuje z jeho studne. Ponuku prijímam.

K rozhľadni na Marťákovom kopci nám ostáva niečo vyše pol kilometra. Cestou k nej hádžeme očkom okolo seba, aby sme zistili ako ďaleko budeme musieť ísť pre drevo. Do západu slnka je síce ešte ďaleko, no do Čadce tiež. Časovo asi narovnako. Svoj cieľ na dnes sme dosiahli a čo by sme robili v meste? Lepšie nám bude tu hore. Zložíme veci, dáme si niečo malé na posilnenie (veď ešte náš čaká opekačka) a vždy vo dvojici sa vyberáme po drevo. Krátko pred západom slnka sa k rozhľadni dovalí partia chalanov, ktorí tu majú v pláne stráviť noc. My sme si vyárendovali na nocľah rozhľadňu, chlapi sa teda uspokoja s miestom pri ohni. Jooooj, ako by som si to neskôr s nimi vymenil. Vychutnáme si západ slnka z rozhľadne, výhľadom kraľuje Lysá hora, ktorú bolo dnes vidieť hádam z každého miesta.

Slnko zapadlo, poriadne sa ochladilo, najlepšie je pri ohni. Tlačíme sa okolo ohniska, rozprávame sa a keď sa míňa ohnivá voda, rozlúčime sa a zaliezame do spacákov. Poučený z predchádzajúcej noci, obliekam si dva páry ponožiek, na dlhé gate kraťasy, bundu a na hlavu čiapku. Dnes mrznúť nemienim. Vidím, že chalani sú na tom rovnako. Jediné, čo sme nevyriešili, sú špáry medzi doskami rozhľadne. Neradno vystrčiť hlavu zo spacáku. Vietor ti hneď fukne jednu medzi oči.

3. deň

Nedeľa, krátko po 5-tej hodine ráno. Slnko je hore, vyliezam zo spacáku, Vlado už chytá teplo prvých lúčov. Pozriem sa z rozhľadne a pod nami sa povaľuje päť zakuklencov v spacákoch. Niekomu asi bolo pri ohni veľmi teplo. Urobím pár záberov a vraciam sa do spacáku. Už toho veľa nenaspíme, pobalíme sa a presunieme sa pod prístrešok. Pomaly sa liahnu aj kukly rozhádzané po lúke, no nevyliezajú z nich žiadne krásne motýle, ale pokrčení chlapi. Dáme si rýchle raňajky, rozlúčime sa a každý ide svojou cestou. Oni smerom do Ochodnice a naša trojka do Čadce.

Kým pri minulých vandroch sme putovali za treskou do Žirian či za šniclami do Štósu (o tom hádam v blízkej dobe budete čítať), hlavnou témou tohto vandru je pivo z čadčianskeho pivovaru. Neváhame teda ani minútu a pokračujeme červenou cez osady „Do Bzdilých“ a „U Kvietka“ až k rázcestiu pod osadou „Blažkovci“. Zhodneme sa v tom, že pre dnešok vynecháme Chotárny kopec a Črchľu a pustíme sa žltou značkou popod osadu Blažkovci do Zákopčia, u Holých. Aby skratiek nebolo málo, pred družstvom opúšťame cestu a kravským chodníkom sa vyberáme krížom cez lúku. Pri prekračovaní elektrických ohradníkov si zaspomíname na Troškovu trilógiu Slunce, seno... Ako to už so skratkami býva – o čo je dlhšia, o to je náročnejšia – aj nás čaká na záver poriadne stúpanie. Odmenou sú nám krásne výhľady na osady Zákopčia.

Z osady Griečovci vidíme hotel Husárik – našu medzistanicu. Cestou minieme ešte zopár krížov a pri kaplnke za Husárikom natrafíme na mohutné chránené červené smreky. Zložíme sa pred hotelom, ktorý dlhé roky chátral, no po rekonštrukcii mám z neho zmiešané pocity. Doplníme tekutiny (ceny sa bez problémov vyrovnajú hociktorej vysokohorskej chate) a vydávame sa prudkým klesaním asfaltkou do Čadce. V jednom mieste ma prekvapí nový pohľad na Čadcu. Pristaví sa pri nás starší pán, kráčajúci opačným smerom a tiež je šokovaný – veď ešte pred dvomi dňami tu bol les. Škoda slov.

Prejdeme cez osadu „U Krkošku“, minieme cintorín, čadčianske gymnázium, ponad budovu geodézie prejdeme k sídlisku, pokračujeme k nemocnici a blížime sa do cieľa dnešnej túry. Pri nemocnici prejdeme cez koľajnice na druhú stranu a od pivovaru nás delia už len desiatky metrov...

Zhodnotenie

Tu končíme naše niekoľkodňové putovanie, ktoré trvalo kratšie ako inokedy, no sme obohatení o nové zážitky. Opäť sme sa nenechali odradiť negatívnymi predpoveďami počasia a hoci sme trošku v noci vymrzli, spoznali sme ďalší kus našej krásnej krajiny a vyvetrali sme si hlavy.

Fotogaléria k článku

Najnovšie