Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Hala Redykalna
Hala Redykalna Zatvoriť

Túra GSB: Hala Boracza – Chata Slaná voda

Mali sme za sebou dva vcelku náročné dni plus presun z Bratislavy po práci na Kysuce, tak som bol rád, že som na tretí deň naplánoval pomerne nenáročnú trasu. Pivári si prišli na svoje a výhľady na Slovensko boli fantastické. Však štvrtý deň, okorenený záverečným výstupom na Pilsko, nám opäť dal zabrať. Piaty deň bola krátka túra, ale v hmle a hlavne strmo hore. Zostup na chatu Slaná voda však prebiehal za slnka a odvoz stopom až do Námestova bol čerešničkou na perfektnom prechode.

Vzdialenosť
55 km
Prevýšenie
+3046 m stúpanie, -3180 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 12.06.2017
Pohoria
Poľsko a Slovensko: Oravské Beskydy (Beskid Żywiecki) a Podbeskydská brázda
Trasa
Voda
Zimná voda - studnička pri horárni Borsučie, Borsučie - studnička pri horárni Borsučie II.
Nocľah
turistické chaty (schronisko): Hala Miziowa, Markowe Szcawiny
Doprava
Oravská Polhora (bus) - Námestovo (bus)
SHOCart mapy
» č.1086 Oravská Magura (1:50.000)

4. deň

Hala Boracza – Hala Radykalna – Hala Lipowska – Hala Rysianka – Trzy kopce – Pálenica (Brts) – Pilsko – Hala Miziowa

Vyspatí do ružova sme čakali na chatárov. Raňajky boli až po ôsmej a z praženice so slaninkou, chlebom a čajom sme sa vcelku najedli. Neodolali sme však ponuke a dali sme si ešte obrovskú čučoriedkovú buchtu.

Vykročili sme po deviatej a na začiatku nás zaskočil dosť studený vietor. Keďže od chaty sme hneď stúpali lesnou cestou, tak sme sa v bundách zapotili. Napokon nás modrá obloha a slniečko vyzliekli do tričiek a kraťasov. Skoro celý deň sme mali možnosť sa kochať úžasnými výhľadmi. Najprv na časť včerajšej trasy a keď sme z lesa vyšli na hrebeňové lúky okolo vrchu Boracza, tak sa nám v celej nádhere ukázalo Slovensko od Roháčov po Kriváne v Malej Fatre. Fotili sme, ukazovali si jednotlivé vrchy a bolo nám úžasne. Potom nás z kochania vytrhol dym v lese pod nami. Niekto tam pálil asi konáre po ťažbe.

Od piva k pivu

Nuž sme sa pobrali ďalej. Došli sme k hodne starému lyžiarskemu vleku a o chvíľu sme boli pri Schronisku na Hali Lipowskiej. Pivári si samozrejme hneď objednali pivo, usadili sa pod slnečníkmi a užívali si slniečka. Ja som po keksíkovej pauze išiel študovať kameň na lúke. Bol to jeden zo štrnástich, ktoré sme cestou na Schronisko na Rysiance míňali. Na čiernom mramore je portrét Jána Pavla II., pápežský znak a text vyvedený zlatou farbou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Moji parťáci sa rozhodli si dnešný deň naozaj užívať, lebo len čo sa presunuli snáď kilometer na druhú chatu, opäť si objednali pivo a obed. Vydržal som hodinu pozorovať ich siestu a potom som sa vybral ďalej. Blížila sa búrka a ešte nás čakal predsa len kus cesty. Tým som ich rozpohyboval a postupne sa zdvihli všetci. Chytili nás dve krátke prehánky, ale nebolo to nič hrozné.

Po rokoch opäť po hranici

Značka došla na štátnu hranicu, a tak som spomínal, ako sme tu s Danicou pred rokmi putovali. Išli sme v podstate každý sám, no na kopci Pálenica (Brts) sme sa so Ctiborom a Borisom dostali dokopy a až do konca išli spolu. Na lúke Hala Cudzichova pri zostupe z Pálenice (Brts) je malá, ale funkčná útulňa. V suchu by sa tu mali vyspať piati ľudia.

Keď sa červená po zvážnici vybrala doľava na chatu Schronisko Pilsko na Hali Miziowej, dohodli sme sa, že zájdeme po hranici až hore na Pilsko. Síce len 250 výškových metrov, ale vcelku výživných. Od vlekov sa ide kosodrevinou. Vyšli sme k smerovníku, krížu a oltáru. Bol tu jeden chlapík, ktorý mal na lýtku vytetované, že je na púti. Odfotili sme sa, zašli na Slovensko na hlavný vrchol a začali po žltej zostupovať na chatu.

Katastrofálna trasa v kosodrevine s veľkými skokmi, vymletá. Bol som rád, keď sme došli na lúky nad chatou. Tu sme stretli zvyšok partie, ktorá sa zložila na izbe. Všetci sme boli na jednej izbe, ale bola veľká a svetlá.

Osprchovaní sme zašli do veľkej jedálne a začali lukulské hody. Ja som si dal grilovaný oštiepok s brusnicami, cesnačku a pirohy s jahodami. V noci pršalo a nám sa o to sladšie spalo.

5. deň

Hala Miziowa – sedlo Hliny – Studienky (Westka) – Pod Beskydom Krzyżowskim – Martoša – Pod Martošou – Borsučie – Borsučie II. – Malá Babia hora – sedlo Brána (Przełęcz Brona) – Markowe Szcawiny

Už večer som riešil, kade pôjdem, lebo po hranici a červenej sa mi nechcelo. Napokon som zvolil od Martoše slovenskú skratku. Ostatní chceli ísť po červenej, hlavne kvôli najsevernejšiemu bodu Slovenska.

Ráno Boris s Pelém vyštartovali bez raňajok, my štyria sme si dopriali po ôsmej lukulské raňajky a vykročili s plnými bruškami. Ceny ubytovania a stravy sú na poľských chatách naozaj veľmi príjemné a strava je skvelá.

Bývalá colnica bez občerstvenia

Majka s Ivanom vykročili nejako rýchlejšie než ja s Ctiborom. Ten sa rozhodol pre zdravotné (zažívacie) problémy, skončiť v sedle Hliny (Przełęcz Korbielowska Glinna) - a tak som to chcel s ním dôjsť.

Po daždivej noci prišiel slnečný deň. Cesta lesom moc nestúpala, tak sa nám išlo dobre. Zaujal nás veľký hríb, vytesaný zo zvyšku stromu, stojaci na pni. Stretli sme zopár domácich, vidno že blízko je civilizácia.

Ani sme sa nenazdali a boli sme v sedle Hliny. Stojí tu nevyužitá bývalá colnica. S Ctiborom som zašiel kúsok na Slovensko a stretol som tam Majku. Ivan sa tvrdohlavo vybral do vnútrozemia hľadať niečo, kde mu načapujú pivo.

Nuž sme s Majkou vykročili pre zmenu do kopca. Je tu dosť vyvrátených hraničných kameňov. Čudujem sa, že to nikto nerieši. Ale aj s udržiavaním trojmetrového vyčisteného priestoru okolo hranice sa už nikto netrápi.

Po čase sa nám napravo ukázala v diaľke Babia hora. Došli sme na lesnú cestu okolo konzervového plotu, ktorý sa za roky vôbec nezmenil. Úsek okolo kopca Studienky (Westka) je veľmi príjemný, človek ide ako lesoparkom. Na jednej z lúk je polorozpadnutá šopa. Neviem ako odoláva dažďu, ale asi by pod jej strechou bolo suchšie, ako vonku.

Od Martoše neznačene

Vyšli sme s Majou do mierneho kopca a pri schádzaní som si na lúke uvedomil, že by tu niekde mala byť odbočka žltej. Maja sa rozhodla sama pokračovať po hranici a ja som sa vybral do lesa hľadať smerovník. Našiel som ho a vybral som sa po žltej dolu lesom. Vyšiel som na cestu, a keď som chvíľu po nej išiel doprava, uvedomil som si, že tam nie je značka. V tablete som si overil, že treba ísť ešte smerom dolu. Nuž som vykročil popri potoku a za chvíľu som bol na správnej ceste. Otočil som sa doľava a smeroval k horárni Borsučie. Pred rokmi sme tu s Danicou dva dni po sebe chytili autostopa do Oravskej Polhory.

V horúčave som došiel k studničke Zimná voda a osviežil som sa. Neďaleko je horáreň a zistil som, že krytá veranda je voľne prístupná. Na podlahe s linoleom by sa v suchu vyspali štyria ľudia. Tak som sa ukryl do tieňa a rozhodol sa naobedovať. Ako tak jem, zjavil sa tam Ivan. To bol dnes môj tretí spolupútnik.

Pôvodne som chcel ísť po žltej do Jaloveckého sedla, ale uvedomil som si, že neznačene po ceste sa dostaneme pod Malú Babiu horu. Ivan súhlasil, a tak sme trošku mastňácky vykročili po lesnej asfaltke. Za prvou zákrutou ženičky sadili stromčeky a na druhej strane Hlásnej rieky zase traktor zvážal vyťažené drevo. Medzi mladými smrečkami som videl strechu asi zimnej jamy na sadenice. Aj tu by sa dalo prespať v prípade núdze. Došli sme na rázcestie so studničkou Borsučie, horárňou Borsučie II. a pekným pamätníkom či kaplnkou.

Tu okolo nás prefrčala skriňová Avia. Aj sme ľutovali, že sme sa ju nepokúsili stopnúť, ale o chvíľu sa vracala. Akoby zablúdila. To my sme riešili dilemu, kade ďalej. Došli sme na rázcestie, ktoré v navigácii neexistovalo a cesta v tablete zase neexistovala v reále. Ale turistický čuch nás naviedol na dobrý smer. Došli sme k luxusnému posedu s plastovými oknami a čoskoro sme boli na červenej z Oravskej Polhory na Malú Babiu horu. Tak sme boli rozradostení, že sme sa vybrali po lepšej ceste a až po čase sme zistili, že ideme mimo značky. Nuž sme sa vrátili a strmým úvozom začali stúpať.

Strmo hore a zase dolu

Na mape je naznačená poľovnícka chata. Zdiaľky vyzerá ako pekná drevenica, no zblízka je to nepoužiteľná ruina. Vytrhaná podlaha, deravá strecha a na povalu som radšej nešiel. Škoda! Mohla to byť perfektná útulňa so skvelou polohou.

Ako sme konečne vyšli z lesa, opäť sa nám ukázala Babia hora. Čučoriedím a kosodrevinou sme došli k vrcholovému smerovníku Malá Babia hora. Bola tu skupina poľských dôchodcov. Trošku sme podebatovali a dali sme sa do strmého klesania cez sedlo Brána (Przełęcz Brona). Keď sme konečne doklesali k chate, mal som toho plné zuby. Nekonečné skalnaté schody!

Pri chate už boli Pelé a Boris, ktorí dorazili pred chvíľou. Vonku sme si sadli na pivo, ale začala nám byť zima, a tak sme išli dnu. Oddýchli sme si, keď dorazila po hodine aj Majka. Išli sme sa ubytovať, osprchovať a navečerať. Na chate bolo minimum turistov.

6. deň

Markowe Szcawiny – Babia hora (Diablak) – Ščaviny – Hviezdoslavova horáreň na Rovniach – Chata Slaná voda

Vstávali sme pred šiestou a raňajky sme si spravili sami v kuchynke pre turistov v suteréne chaty. Pred siedmou sme vykročili do hmlistého dňa so studeným vetrom. Len chvíľku sme išli po širokom chodníku, ohraničenom polenami. Potom prišli schody, po nich strmé stúpanie skalnatým chodníkom, okorenené dvakrát reťazami a raz boli len kramle v skale (Perć Akademików). Ešteže sme sa mohli potešiť pohľadom na kvietky vedľa chodníka.

Napokon sa stúpanie zmiernilo a ocitli sme sa na vrchole Babiej hory (Diablak). Pre hmlu bol výhľad nulový. Pred ľadovým vetriskom nás aspoň trochu chránila kamenná stena. Odfotili sme sa pri smerovníku, pozreli si pamätník pripomínajúci výstupy Jána Pavla II. v mladosti, zapísali sme sa do vrcholovej knihy a upaľovali sme dolu.

Nezastavili sme sa ani v útulni so studničkou. Vonku sa v drobnom mrholení nedalo sedieť a bez prednej steny fičalo aj v útulni. Pred prístreškom Ščaviny sme začali stretávať ľudí, ktorí sa vybrali na vrchol. Chvalabohu prestalo popŕchať a aj hmla sa rozptýlila. Ako sme križovali cestu, zistili sme, že je tam novopostavená rozhľadňa s ďalekohľadom a altánok. Dali sme si krátku desiatovú pauzu, trošku sa popozerali po kraji pod nami a kráčali sme ďalej.

Keď sme došli na cestu a k potoku Bystrá, zistili sme, že je strhnutý most a museli sme to obchádzať. Potom len kúsok lesom a boli sme na lúkach pri Hviezdoslavovej horárni na Rovniach. Tu nás prekvapila druhá rozhľadňa a hlavne rozpočet na vybudovanie chodníka na Babiu horu s dvomi rozhľadňami. Keby aspoň útulňu v rámci toho vylepšili...

V múzeu sme sa, na žiaľ pani sprievodkyne, nezastavili. Potrebovali sme chytiť autobus z Oravskej Polhory. Takže Hviezdoslavovou alejou sme skoro prebehli. Chatu Slaná voda rekonštruovali, ale to Ivanovi nezabránilo ísť skúmať, či nepredávajú pivo. Ja som sa rozhodol ísť ďalej a zrazu stálo pri mne auto a šofér sa ma pýtal, či nechcem odviezť. Ostatní hodne zaostali, a tak som sa napokon sám dostal až do Námestova.

Oznámil som im mobilom, aké som mal šťastie, išiel som sa na autobusovej stanici naobedovať, spraviť si zápisky a dočítať knižku, čo som mal na dlhé večery. Oni chytili autobus v Oravskej Polhore, a tak sme z Námestova do Kraľovian išli spolu. Vlak do Bratislavy bol plný, ale vďaka miestenkám sme sedeli.

Zhodnotenie

Po dlhých rokoch som zorganizoval vander pre viac ľudí, ako dvoch. Dopadol k spokojnosti všetkých zúčastnených, a tak snáď o rok pôjdeme ďalší úsek, a to Oravská Polhora – Červený Kláštor cez Poľsko.

Fotogaléria k článku

Najnovšie