Pri útulni Ďurková si zas partia cacherov (čítaj bežkárov) pod taktovkou usmiatej Jaffy brúsi zuby na vetvičky kosodreviny rastúcej do chodníka. Nie je ich veľa, zato sú huncútsky roztrúsené po hôľnom úseku hrebeňa. Dôkladne zmapované, zaznamenané a sledované čakajú na posledné potknutie a podriapanie turistu. Kde-tu vykúka spoza oblakov nesmelé slnko a lúčmi prosí vietor, aby poupratoval rozhádzané chuchvalce hmly z dolín.

V sobotu počasie pritvrdzuje. Vstávame - leje, raňajkujeme – leje, a aj keď s neistou vyhliadkou nastupujeme do áut a vyrážame z tepla privátu smer Ramža či Priehyba, polieva nás voda z nebeských kohútikov. Na hrebeni si husté hmlisté mraky s vetrom plnia svoju úlohu a pritom testujú silu našich vôľových vlastností. A v tejto konštelácii ako stvorenej pre rozprávky sa nenápadne a pomaly začnú diať zázraky, hoci sa to neskôr z tepla izby hľadiac na tieto riadky môže zdať ako bežná vec.

Prestane pršať. V okolí Ramže sa rozvrčia motorové píly a postupne pod starými suchými kmeňmi či konármi odkrývajú roky zatarasený chodník. Srdcia lyžiarskych turistov zaplesajú pri každom sprejazdnenom metri. Nad Priehybou sa v sprievode dažďa veta „To je výzva!“ vezme doslovne a ručné pílky s párcentimetrovou čepeľou v zanietených rukách s dávkou trpezlivosti dokazujú priam nemožné.

Nedeľa ukáže, do akých výšok nás vynáša zmierenie s realitou a pripravenosť na najhoršiu možnosť. Vyzbrojení na celodenný lejak sformujeme kŕdlik farebných pršiplášťov vedený expedičným jaskyniarom. Možno sa práve manifestuje sila myšlienok, prianí, odhodlania a ktovie-čoho ešte, keď po vyšliapaní nad čertovickú zjazdovku prestane pršať. Opojení odkrývajúcimi sa scenériami kukáme, akoby sme ich videli prvýkrát v živote a nechávame sa unášať na vlnách nadšenia. Chuť do práce – podčiarknutá čírou radosťou, že nám napriek predpovediam neleje za goliere – to treba zažiť!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keď sa po troch hodinách zázraku rozpršalo až rozlejačilo, ani na jednej tvári sa neskrivil úsmev. Práve naopak. Cupkajúc z Chaty gen. M. R. Štefánika sme si v očiach, gestách či v tóne reči čítali, aké šťastie nás postretlo, že nám bolo pár nečakaných hodín dopriate. A áno, určite aj to, že nádherný i náročný víkend sa chýli k úspešnému koncu. Vďačnosť sa z nás valila podobnými prúdmi ako dažďová voda chodníkom, po ktorom sme sa šmyk-sem, šmyk-tam dokĺzali na Trangošku.

Hrebeň Nízkych Tatier je rajom pre túlavé topánky, pocit samoty, panenskú prírodu a nádherné výhľady. Svojou členitosťou a úctyhodnou dĺžkou láka vytrvalcov i bežcov, dobrou dostupnosťou a možnosťami občerstvenia zas príležitostných turistov a rodinky s dobrodružnými deťmi. K týmto esám sa tento rok pridala aj vysoká kvalita turistického chodníka na hlavnom hrebeni, kde len máloktorá čečinka pokriví klobúk na hlave a len pár padnutých kmeňov núti nohu vykrútiť sa do krkolomnej pozície. Nuž ale my sme milovníci prírody, nie internetu. Príďte sa radšej sami pozrieť. Neoľutujete.

Ďakujeme

Za bohatstvo farieb hôrneho i hôľneho tatranského šatu, ktoré boli pri jesenných lúčoch slnka zážitkom pre zmysly, čo nezachytí žiadny fotoaparát. Za vôňu kosodreviny, ktorej silice a živice po čerstvom odpílení vábili k hlbokému nádychu. Za partiu veselých a odhodlaných kamarátov, ktorí opäť posunuli hranice možného. Za cenných pomocníkov pri pohodlnom priblížení sa k hrebeňu z odštepných závodov Beňuš i Slovenská Ľupča štátneho podniku Lesy SR. Za posily z radov dobrovoľných členov Horskej záchrannej služby Nízke Tatry-juh. Za pochúťky pre brušká, ktoré nám poskytli priatelia z Veglife a Marva. Za útulnú strechu nad hlavou Privátu na Vršku v Hornej Lehote. Za finančnú podporu firmy ČEZ Slovensko, s. r. o., ktorá spolu s príspevkami i vašich 2 či 3 percent z dane prispela k úspešnej realizácii 5. ročníka dobrovoľníckej akcie. Ďakujeme aj všetkým súhlasným okolnostiam, o ktorých možno ani nevieme, ako výdatne k tohtoročnému spoločnému dielu prispeli.

Text pripravili: Parbatky

Fotografie: Matej Tokár, Maroš Silný