Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Najvyšší bod Pagu - Sveti Vid
Najvyšší bod Pagu - Sveti Vid Zatvoriť

Túra Chorvátsko - na najvyššie body ostrova Pag

Ostrov Pag je piatym najväčším chorvátskym ostrovom. Má rozlohou 284,56 km² a okolo 8-tisíc obyvateľov. Nachádza sa v Zadarskej (severná časť) a Licko-Senjskej župe (južná časť). Najväčším mestom na ostrove je správne centrum Pag. A práve tento ostrov a toto mesto sme si vybrali za miesto uplynulej letnej dovolenky.

Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – august 2017
Pohoria
Chorvátsko: ostrov Pag (otok Pag)
Trasa
  • Najvyšší bod: 349 m n. m. Sveti Vid
Voda
dostatok vody so sebou

Keďže ma nebaví celý týždeň vylihovať na pláži, už pred odchodom som si čo-to o ostrove pozisťoval. Okrem iného som zistil, že najvyšším vrchom ostrova je Sveti Vid s nadmorskou výškou 349 m a dokonca na vrchol vedú tri značené trasy.

Cestou späť z olivového hája, ktorý je zapísaný v zozname UNESCO a rastú tu vyše 1000-ročné olivovníky, som sa snažil všimnúť si, kde výstupové trasy začínajú. Našiel som len začiatok trasy z dedinky Kolan. Po prechádzke pri nenormálne pražiacom slnku pomedzi olivovníky som si povedal, že akúkoľvek turistiku na ostrove budem praktizovať skoro ráno, najlepšie pred východom slnka.

Po príchode späť na apartmán sme zistili, že máme nových susedov a dokonca im budeme rozumieť. Sú tiež zo Slovenska. A z hlavy rodiny sa vykľul horský záchranár z Donovalov – Janko. Po chvíli konverzácie sme zistili, že sme naladení na rovnakú nôtu a uja záchranára si hneď obľúbil aj náš Kubo, ktorý je fanatik do všetkého hasičského a záchranárskeho. Pri úvodnom zoznamovacom posedení na terase som Janovi predostrel moje plány na najbližšie ráno, slovo dalo slovo a že on ide so mnou. No s ubúdajúcim obsahom fľašky s ohnivou vodou sme si akosi neuvedomili, že pred tým, ako nás naše polovičky stihli stiahnuť do útrob našich dočasných príbytkov, sme si nedohodli čas ranného stretnutia.

Sveta Marina

Tak ako celý deň, aj noc bola veterná. Vstávam krátko po piatej, u susedov nie je žiadny pohyb, vietor fúka ako besný. Keď už som hore, obliekam sa a potichu opustím izbu. Vo vetre hodím za hlavu myšlienku, že by som sa na vrchol vybral najťažšou cestou od miesta Sveta Marina. Jednak neviem, kde je nástup a jednak sám vo vetre nechcem riskovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sadám do auta a veziem sa k miestu, ktoré som si vyhliadol – k odstavnej ploche pred dedinou Kolan. Zaparkujem, nikde nie je ani nohy, zamknem auto a vyrážam za svetla čelovky po ceste v smere šípky. Po niekoľkých minútach svetlo vypínam. Už ho nepotrebujem. Cesta je spočiatku široká, zjazdná aj na bicykli. Pri hľadaní informácií o Sv. Vide som našiel článok, v ktorom bol na vrchole cyklista s bicyklom. O niekoľko stoviek metrov ďalej zisťujem, že bicykel sa dostal hore určite na pleciach cyklistu.

Pažský syr

Taktiež bolo v článku spomenuté, že na výstupovej trase je možné stretnúť stáda oviec, ktoré sa pohybujú v uzavretých ohradách alebo medzi kamennými stienkami. V tomto článok neklame. Ovce ma zdravia svojim „béééé“, vo vzduchu cítim vôňu (pre niekoho zápach) akú som cítil, keď som jedol špecialitu ostrova – Pažský syr. Na ostrove sa pasie údajne okolo 40 000 oviec. Neustále sa čudujem, že na čom. Našim slovenským by pažské určite ich nekonečnú pašu závideli. Tunajším musí stačiť kamenistá pôda, z ktorej vyrastajú byliny (hlavne šalvia) a zelené výhonky, ktoré sú navyše slané. A práve to dáva ich mlieku jedinečnú príchuť. Ovce stretám dokonca aj na chodníku, podobne ako kamzíky v Tatrách. Široká cesta končí, chodník sa zúži a na niektorých miestach sa predieram krovinami až nakoniec vychádzam na chodníčku plnom ostrých špicatých kameňov. Tak tadeto je to na bicykli nereálne.

Vychádzam zo závetria a predo mnou sa otvára nekonečná mesačná krajina. Odtiaľto ma čaká boj so silným vetrom, ktorý je ďalším typickým poznávacím znamením ostrova. Chodník začína stúpať a v protivetre sa môj postup spomalí. Nasledujem červeno-biele značky (bodky), ktorý ma dovedú až na vrchol. Po skalách okolo sa prechádzajú ďalšie stáda oviec, vietor utíchne až tesne pred vrcholom, kde sa dostávam do závetria.

Na vrchole sa nachádzajú pozostatky malej stavby, betónový stĺp a kopa kamenia, na ktorú pridám aj ten môj. Výstup mi trval necelú trištvrte hodinku. Tabuľka pri hlavnej ceste, kde som zaparkoval hovorila o jednej hodine. Do východu slnka, ktoré vykukne spoza pohoria Velebit mám ešte asi 20 minút. Hore je, na moje prekvapenie, bezvetrie. Skúsim teda nakuknúť na severnú stranu vrcholu, odkiaľ prichádza najťažšia výstupová trasa. Prekvapí ma silný poryv vetra a mám čo robiť, aby som nepadol na zem. Urobím pár záberov, z ktorých ako doma zisťujem sú takmer všetky rozmazané a vraciam sa do bezpečia.

Slnko sa opatrne driape pomedzi mraky a osvetľuje krajinu. Zdola vidím prichádzať ďalších turistov – slovinský manželský pár. Vychutnám si prvé lúče a dávam sa na zostup. Moje kroky smerujú k jazierku, pred ktorým natrafím na veľký kamenný kríž. Od jazierka, ktoré slúži ako zdroj vody pre ovce a nechápem, kde sa tu vzalo, sa vraciam späť na výstupový chodník. Nižšie stretám partiu detí s chlapíkom. Decká trénujú na skalách stabilitu. Dole pri parkovisku zisťujem z nápisov na ich dodávke, že sú z chorvátskeho lyžiarskeho klubu.

Vraciam sa na izbu a hneď ako sa objavím na terase, dostanem „hubovú polievku“ od Jančiho aj od Kuba. A že prečo som ich nezobral so sebou? Dobre, dobre chlapci. Ukážem na kopec s veternými vrtuľami oproti a hovorím, že zajtra teda pôjdeme tam. Obaja súhlasia a Kubo celý deň nerozpráva o ničom inom, ako o zajtrajšej túre s ujom záchranárom na kopec.

Ravna

Ráno vstávam pred budíkom. Drgnem do Kuba, vystrelí z postele ako zajac a už aj beží budiť susedov. Počasie je lepšie ako v predchádzajúce ráno. Nefúka, na oblohe nie je ani obláčika. Aby sme ušetrili nejaké kilometre, k štartovaciemu miestu (k cintorínu) sa presúvame autom. Peši pokračujeme po asfaltke, na ktorej sme večer videli svetlá áut. Po chvíli pochopíme, prečo svetlá večer zrazu zastali a auto sa otočilo. Asfalt končí a pred nami je rozbitá cesta, ktorá by miestami narobila problémy aj terénnym autám. Rozbité kamenné úseky, kde na sutine nohy neposlúchajú, sa striedajú s vybetónovanými pásmi. Vyzerá to, ako keby cestu niekto zámerne poprerušoval, aby hore nejazdili autá. Ale to je len naša domnienka.

Po necelej hodine máme 2,5 km trasu s 200-metrovým prevýšením za sebou. Stojíme pri budove s vysielačom a čakáme na východ slnka. To je Kubkov prvý. Slnko najskôr osvieti najvyšší bod ostrova a neskôr aj celý kopec oproti. Urobíme pár záberov a pokračujeme ešte asi o kilometer ďalej k prvej vrtuli. Jednak je tu ukrytý poklad a jednak sme zvedaví na mohutnosť stožiara s vrtuľou. Nachádzame sa pri veternej farme Ravna, ktorá je prvým veterným parkom v Chorvátsku. Keďže výsledky meraní ukázali, že Pag má 1600 veterných hodín ročne s priemernou rýchlosťou vetra 6 - 6,5 m/s, vybudovali práve tu veternú elektráreň so siedmymi generátormi, ktoré vyrobia ročne 15 miliónov kWh elektrickej energie. A energiu by určite mohli získavať aj zo slnka.

Od chvíle, kedy vystrčilo nos spoza kopcov neubehla ani polhodinka a už páli ako šialené. Miestnym ovečkám to zrejme neprekáža a nerušene si vykračujú po ostrých soľou a vetrom ošľahaných skalách. My však takí odolní nie sme a máme slnka dosť hneď zrána. Pokiaľ zaostávam kvôli foteniu, Kubo si vykračuje v sprievode horskej služby po rovnakej trase späť k autu.

Rannú prechádzku máme za sebou, ešte treba v obchode kúpiť medaily za výstup a môžeme sa ísť pochváliť, že sme to zvládli a potom šup, šup do mora.

Záver

Výstup na Sveti Vid vedie pri všetkých troch alternatívach po kamenitom teréne, ktorý je pre ostrov typický. Odporúčam preto obuv s pevnou podrážkou. Turistické značenie bolo obnovené v roku 2012. Neodporúča sa absolvovať výstup v horúcich letných dňoch. Okrem výstupu z dediny Kolan, kde pár stromov na krátkom úseku poskytne aspoň trošku tieňa, je zvyšok trasy v otvorenom teréne, kde hrozí nebezpečenstvo dehydratácie a úpalu. Treba si so sebou zobrať dostatok vody a chrániť sa pred ostrým slnkom.

Pri výstupe k veternému parku Ravna odporúčam tiež pevnú obuv. Hlavne na „makadamových“ úsekoch sa zíde.

Fotogaléria k článku

Najnovšie