Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Spod Vyšného Šiprúnskeho sedla
Spod Vyšného Šiprúnskeho sedla Zatvoriť

Túra Z Vlkolínca k útulni Limba pod Rakytovom

Znovu som na začiatku cieľa. To som si spomenul na známy citát všetkých turistov: „Cesta je cieľ.“ Pekný to citát – niečo v tomto zmysle je vyryté na obelisku vrchu Roštún-Vápenna. A to platí pre všetkých nás, ktorých vždy po určitom čase začnú svrbieť nohy, páliť chodidlá v očakávaní obutia vyšúchaných turistických bagančí alebo vibrám, čakajúcich na poličke pre turistické potreby.

Vzdialenosť
18 km
Prevýšenie
+1200 m stúpanie, -700 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 04.11.2017
Pohoria
Velká Fatra (Národný park Velká Fatra)
Trasa
Voda
Vlkolinec, prameň pod Vtáčnikom, Smrekovica
Nocľah
Útulňa Limba pod Rakytovom
Doprava
Ružomberok (vlak, bus) - Vlkolinec/Biely Potok (bus, záchytné parkovisko)
Liptovské Revúce, časť Stredná Revúca (bus, parkovisko) - Ružomberok (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

Tentoraz som si nasadil ročné. Ktovie či to nebude chyba. Ešte nie sú poriadne vychodené, ale sú dobré, kožené a tvrdé. Joj, kopnutie do zadku by som nechcel od nich zažiť. Ale je jasné, že to zakecávam. Takže: „Cesta je cieľ“ – som na začiatku ďalšej cesty. Obzerám sa vôkol, vedľa mňa si nahadzuje batoh môj parťák. Fajn chlap – Ostravák – nezdá sa, ale je to inak vymakaný chlap. Kuknem na jeho nohy – do prdele – čo som si to zas vymyslel. Veď on má jednu nohu ako ja moje dve. Vytrénovaný, vyšportovaný turistický horal, vedľa ktorého budem hopkať svoju dlhú cestu. Ale veď čo, treba pomaly vybehnúť.

Nultá hodina: parkovisko Vlkolínec. Vlastne pod Vlkolíncom. Nechali sme tam auto po privezení sa z Liptovských Revúc, kde sme nechali auto, ktorého som vlastník. V hlave mi prebehne v myšlienkach trasa pochodu, ktorú sme si predsavzali prejsť.

Trasa

Vlkolínec – Vlkolínske lúky – sedlo pod Vtáčnikom – Nižné Šiprúnske sedlo – Vyšné Šiprúnske sedlo – Smrekovica – Skalná Alpa – severné Rakytovské sedlo – útulňa Limba.

Uff, tak to by mal byť prvý deň. Zrak upriem na hrebene hôr v diaľke, krásne svetlo sa prevaľuje ponad lesy a dolu okolo nás hmlové oblaky strácajú svoju moc nad výhľadom. Pri Vlkolínci je to síce ešte v oblakoch, ale hore to vyzerá nádherne, ale aj náročne. Skepticky sa pozriem na zasnežené vrcholky. Nemám to rád, nemám rád dlhé trasy v snehu, ktovie ako to tam vyzerá. Ale parťák ma nenechá veľmi dumať: „Tak jdem Vlado – nebo ne?“ Samozrejme to berie ako srandu. Jasné, že idem. Po 15 minútach šliapania pomedzi nádherné drevenice Vlkolínca sa ocitáme nad krásnou dedinkou i nad oblakmi. Nádhera – pohľad odtiaľto stojí za túru a to by sme ani nemuseli ísť ďalej. Z cesty na Malinô brdo fotíme a kocháme sa nádhernými scenériami Veľkej Fatry. Je to začiatok túry, ale stojí to za pohľady. Krása, len parťák nahodil nejaké rýchle tempo. Hneď na začiatku začínam zaostávať. Je dobrý a musím sa činiť. Spomeniem si na pre mňa výnimočného človeka, ktorý ma priviedol k turistike.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

"Chlapci!" - áno, bolo to dávno a boli sme chlapci... "Chlapci – prvý v skupine vždy musí ísť najslabší a všetci ostatní sa musíte prispôsobiť."

Ale to je už dávno a aj tak by som kamošovi nemal ako povedať, že prrrrr. Má svoje tempo a ja mám svoju blbosť, že sa chcem prispôsobiť. Dych sa mi zrýchľuje, kopec vlastne len začína a keď si spomeniem, že dnes pôjdem 18 km skoro stále do kopca, tak si musím predsavzať, že sa na nikoho iného nebudem pozerať a pôjdem si svojím vlastným tempom. Každý predsa vie, ako môže ísť a ako dosiahne cieľ. Zo začiatku som to asi nevedel. Po prvom kilometri cítim, ako sa mi zrýchľuje pulz, z vypúlených očí síce šľahá odhodlanie, ale silené a nepresvedčivé. Jazyk mi visí cez rameno a aj bez nakrémovania sa veselo opaľuje na veľkofatranskom slniečku. Nechcem ešte piť. Nemal som nahodiť divoké tempo. Ale nechcem samozrejme parťáka zdržiavať. On síce hovorí, že mu to neprekáža, ale mám svoje presvedčenie.

Výšľap do sedla pod Vtáčnikom bol ale v pohode, v pohode sa išlo aj smerom na Vyšné Šiprúnske sedlo, lenže tam začala moja kalvária – sneh. Nemám rád chodenie v ňom, aj keď je vtedy navôkol nádherná krajina. Ale je to pre moje útle nôžky nadmerne namáhané. Ale zatiaľ je to celkom v poriadku. Síce sa sem-tam trošku zadýcham, ale ide to. Od čoho tu je fotenie? Predsa na vydýchanie sa. Starý trik – veľakrát spomínaný.

Celou cestou až k Šiprúnskym sedlám je krásne. Okolité scenérie dávajú zabudnúť na vynaloženú námahu. Fotoaparát dostáva samozrejme svoje dávky kompozícii. Veď je čo fotiť. Inverzia pod nami vypĺňa Liptovskú kotlinu a zalieva ju oblačným morom, ktoré sa pod nami prevaľuje, mení tvary a dáva nám zabudnúť na cestu. Ale je predsa cieľom. Je tu nádherne. Ešte aj svetlo nám praje. Krásne jesenné. Je to paráda.

V Nižnom Šiprúnskom sedle vytasíme z batohov termosky s čajom i pribalené pagáče a trošku sa naládujeme. Nejako mi nechutí, neviem pagáče prehltnúť, sú suché, tak ich zapíjam čajom. Možno je to namáhavou cestou za nami. Chvíľu pôjdeme dolu, ale potom nás čaká stúpanie popod Malú Smrekovicu. Nechcem myslieť na sneh, čo nás čaká, na ťažšie podmienky. Nechcem, ale myslím. Nemal som ísť tak rýchlo, mal som si šetriť sily. Je ale neskoro si niečo vyčítať. Je to realita a mňa čaká ďalší výstup. Je to celkom nekonečný výstup, pri každej zatáčke si myslím, že už to končí, ale za ňou sa mi objaví ďalší stúpajúci smer cesty. Žiadne odpočinkové fázy v snehu smerom dolu. Ani by som nechcel. Človeka ubíja, keď stratí pracne a namáhavo nastúpané výškové metre. A klesanie v túrach prejde neskutočne rýchlo. Tak fučím, dychčím a nadávam. Parťák Aleš, zabudol som ho predstaviť, sa mi vždy stratí v diaľke a už sa naozaj nesnažím ho dobehnúť. Na to nemám. Tak si pomaličky cupkám za ním, snáď sa nestratíme. Nemáme ako. Chodník je jasne viditeľný. Konečne sa dovlečiem na rovinatý úsek. Aleš už čaká.

Prosím Ťa nečakaj na mňa Aleš, choď si svojim tempom. Nemá význam, aby sme sa zosúladili, každý máme svoj rytmus krokov a každý to zvládneme po svojom,“ hovorím mu.

Postupne dochádzame k tomu, že musíme každý ísť podľa seba. Tak to je najlepšie. A tak mi to vyhovuje. Rád chodím sám. Je to úplne v pohode. Len jedna vec je dôležitá, že by sme sa mali rozprávať. V snehu je krásne vidieť stopy medvedíkov. Neviem určiť aké sú staré, ale zas viem určiť, že stopa je veľká ako mamina najväčšia palacinkáreň, čiže velikánska, ale i malé medvedíkovské, ktoré sa prelínajú so strednými. Takže medvedica s mladým. No to by som nechcel stretnúť. Spomeniem si na článok od Soni, kde klepala palicami o seba. No čo, nebudem spievať ako trtulo, že:
O ešuse starý
Nepokúšaj sa o žiadne čary
Veď ceste pod Tebou sa miznúť darí
Strach sa Tvojim krikom nevyparí.

A tak klepem sem-tam. Nebojím sa, to by teraz aj tak nemalo význam. Veď som sem chcel ísť, ale treba byť opatrný a takisto treba na seba upozorňovať. A musím sa tlmiť s tým klepaním, nech sa mi paličky nárazmi neobtočia okolo seba. No ale to je samozrejme sranda. Míňam Jánošíkovú kolkáreň a pohodovým krokom schádzam k rekreačným zariadeniam na Smrekovici. Nôžky vyslovene pištia po odpočinku. Hriešne myšlienky, akože si vezmem izbu v hoteli a na všetko sa vykašlem, sa mi nepodarí vypudiť z hlavy. Dolu vyhliadam Aleša, jeho ale nikde, čo sa deje. Pobehujem po parkovisku, volám mu – nič. Až po pár minútach sa objaví – za mnou. Vraj zablúdil. No tomu sa mi nechce veriť, skôr si myslím, že ho zaujalo fotenie krajiny. Ale neprekáža. Vbehneme do reštaurácie a dáme si čaj. Nasypem doňho proti svojmu zvyku asi štyri cukry, nech dostanem do seba nejakú energiu. Sedenie mi doprialo čas na prehodnotenie mojich hriešnych myšlienok o ubytovaní. „Čo som pako?“ – vzdávať sa predsa nehodlám.

Vieš čo, Aleš, pôjdem ďalej svojim tempom, viem že chceš fotiť na Rakytove západ slnka, ale ja to nestihnem. Jednoducho nevládzem ísť Tvojim tempom.“ – normálne si musím priznať pravdu. Možno by sa moja ješitnosť aj ozvala, že by som aj vládal, ale v tom stave a pred pokračovaním cesty som ješitnosť zabudol niekde veľmi-veľmi ďaleko ešte za Šiprúnskými sedlami.

Ale nie,“ vraví zo začiatku parťák, „Pôjdeme pekne spolu.

„Čo sa tu budeme dohadovať, nie sme ďaleko od seba. Máme telefóny a mne viac vyhovuje ísť podľa seba a ja to na Rakytov nestihnem!“ – oponujem mu tvrdo a jeho fotovášeň zvíťazí. Prekontrolujeme si telefóny a pekne sa poberieme absolvovať ďalšie kilometre našej anabázy. Cukor zabral – pri stúpaní na Skalnú Alpu cítim, že sa cítim. Akoby som dostal do krvi vyššie oktánové číslo energie. Dobre. To mi maximálne vyhovuje. Už žiadne prispôsobovanie sa, pekne svojim krokom postupujem v ťažkom snehu na vrchol. Cítim sa po prestávke absolútne v pohode. Je to dobré. Asi sa na Limbu dostanem. To by bolo, aby nie.

Pod Skalnou Alpou začalo ale celkom dobre duť. Ostrý a štipľavý vietor mi nedovoľoval veľmi dlho zotrvať hore a niečo zosnímať Olíkom. Nahodím batoh a poďho ďalej smerom k Rakytovu. Cesta pekne ubiehala, pretraverzoval som boky Skalnej Alpy. Počasie sa ale zhoršilo, síce pod úbočím nefučalo, ale už neboli také krásne výhľady ako ráno a inverzie zmizli ako vôňa gulášu po jeho degustácii. Aj tak už nebolo veľa času na obdivovanie a fotenie. Čakalo ma ešte traverzovať turistickým chodníkom vrch Zvonička (Zvonica, 1411 m) a následne západný traverz Tanečnice (1462 m). Cesta viedla úbočím kopcov v hustom lese. Za stromami som len tušil krásne výhľady na celú Veľkú Fatru.

Energia dobitá cukrom sa pomaly, ale iste po čase vytrácala a Severné Rakytovské sedlo nie a nie dosiahnuť. Ale čo má prísť, to raz príde. Aj rázcestie pred Rakytovom sa znenazdajky objavilo po rozhrnutí prírodnej opony lesa. Značka viedla v hlbokom snehu hore. Tu bolo snehu požehnane a nemyslel som si, že chodník vyústi pod Severným Rakytovským sedlom. No čo už, poručeno Pánu Bohu, pomaličky som sa vyšuchtal do sedla s tým, že pôjdem len dolu.

Hurááááá – to bola dobrá droga. Zhora zo svahov Rakytova mi mával Aleš velikánskymi ručiskami. Takže všetko bolo v poriadku. A ja som sa vybral bočnými svahmi Rakytova po žltej značke smerom k Limbe. Stmievalo sa ale neskutočne rýchlo. Chodník bol síce jemne prešliapaný, vedel som, kadiaľ mám ísť, a tak som prestal akosi dávať pozor, kam ma vedie. Veď som macher, nepotrebujem ani čelovku vyberať z batoha, komu sa chce dávať batoh dolu. Snáď nezídem z prešliapaného chodníka - idem po stopách. Viem, že som mal zatočiť strmo dolu do lesa. Aj som zatočil. Ale nejaký turista tu pravdepodobne išiel porobiť malú či veľkú potrebu do lesa – a dosť hlboko, a ja za ním. Pozabudol som na žltú značku aj na svetlo, veď útulňa je blízko. Len sa mi to celé nepozdávalo. Nepamätal som si takýto les, keď som tu bol. No hádajte. Zablúdil som 300 metrov od chaty a fakt som nevedel, či mám ísť doprava alebo doľava. No čo narobím, batoh dolu, čelovku na hlavu a poďho naspäť. Zase som sa brodil v snehu smerom do kopca. Únava ma celkom zmáhala, no predsa sa nedám. Vyšliapal som to znovu nad les a poriadne som nasmeroval čelovku na stopy. Samozrejme – až teraz som zbadal, že som zbehol na niekoho prírodnú toaletu. Ešteže som nevošiel do nejakého pelechu. Už som vedel kadiaľ mám ísť. Zavolám Alešovi, nech sa nedá pomýliť stopami. A tak telefón zvoní, vlastník to zdvihne a hneď že:
Kde jsi Vlado?
Čakám Ťa na chodníku, aby si nezablúdil,“ – vravím
Ale ja jsem nezabloudil, ja už su na útulně a začínam se o Tebe bát.

No fasa – taký prúser, s tým sa ani chváliť netreba. Ešteže ma ospravedlňuje tma okolo mňa, a tak som sa s chuťou pobral dolu cestou a krásne s chuťou som zakopol do nechutného koreňa vyčnievajúceho zo zeme. Už som ani čelovku nepotreboval, zaiskrilo sa mi okolo hlavy ako svätému, z úst sa mi vydrala nadávka ako starému čertovi a myšlienka bola: no super – zajtra neviem ako to bude.

Tak som dokríval do Limby, kde Vojto rozháňal vôňu po mojom najneobľúbenejšom jedle. Bože, plnená paprika, to snáď nie, to budem mať teraz večer len smolu??? Ale nie, bola aj kapustnica, tak som si mohol vybrať ako v grandhoteli Limba. Vyhrala kapustnica, chlieb, nadžgal som sa, nahodil na seba spoďáre na spanie a so spoločníkmi sme veselo počkali v družnom rozhovore na čas spánkový.

Dobré to bolo, neskutočne dobre som sa vyspal, ráno nazriem na nohu. Síce vyzeralo to dobre, ale v topánke už to nebola žiadna sláva. Na výstup na Rakytov som mohol zabudnúť. Ale veď nie je všetkým dňom koniec, no nie? S Alešom sme sa dohodli, že sa stretneme v Strednej Revúcej pri aute. Každý sme sa vybrali inou stranou.

Začal som veľmi opatrný zostup snehom, vodou a blatom do doliny Teplô. Hodinka a pol a bol som pri štátnej ceste. Posledný úsek cesty nebol veľmi turistický – po asfaltke, ale došiel som a to bolo podstatné.

Záver

Ešte by som rád dal odkaz na fotky Aleša z túry. Že som tam hlavný model, to nemusím ani pripomínať.

Na začiatku som spomínal citát z Vápennej (Roštún) cesta je cieľ. Nie je tam, je tam niečo iné. Tiež výstižné, čo prajem všetkým turistom, aj keď som to trošku zmenil:

"Kamkoľvek ideš, čokoľvek hľadáš – buď si istý, že nakoniec nájdeš sám seba."

Fotogaléria k článku

Najnovšie