Wasserfallweg Stoißengraben

Na severnom okraji Saalfeldenu je čistička odpadových vôd. Na jej úrovni treba z hlavnej cesty odbočiť na východ a po pár metroch prídete na malé parkovisko. O 7.30 h som na ňom zaparkoval a vybral som sa hore dolinou.

Na mojej mape od firmy Freytag & Berndt, ani na e-mape Bergfexu, nie je v doline Stoißengraben zakreslená turistická značka, nieto zaistený chodník. No značka tam je. Sprvu vedie po štrkovej ceste hore obyčajnou dolinkou. Iba na pár miestach sa skalné steny priblížia k sebe a dolinka je trochu užšia, nemá však charakter rokliny.

Až keď štrková cesta zamieri na svah, dolinka sa mení. Je strmšia a chodník ide po skale nad potokom, často po lávkach. Občas je na skale oceľové lano a miestami sú umelé stupy. Kramle, kolíky, stúpačky či akési rohožky. Zjavne dolinku sprístupnili dávno a istenie opravovali tým, čo sa v danom čase používalo. Teraz je tu hotové múzeum istenia.

Najkrajší je záver dolinky. Mostíkom ponad malý vodopád sa ide na veľký balvan uprostred riečiska a o pár metrov sa ďalším mostíkom človek vráti späť na breh. Z mostíkov je parádny výhľad na výver potoka. Potok vyteká z dvoch dier vysoko na skale a vo vodopádoch a perejách padá dolu do dolinky. Nádherné prírodné divadlo. Bola neskorá jar a voda priam burácala.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Botanická záhrada

Prešiel som úžľabinu a očakával som, že tým sú hlavné atrakcie dnešného dňa vybavené. Oni však iba začínali. Značený chodník zabočil na ľavý svah, čo ma dosť prekvapilo, pretože chata Peter Wiechentaler Hütte je na pravom. Na ľavom však kvitli orchideje.

V listnatom lese bol konvalinkový podrast. Konvalinky, po nemecky Maiglöckchen, akurát kvitli. Nuž a medzi nimi boli skupiny vtáčich prilieb bielych a vyššie črievičníkov papučkových. Keď som zazrel prvé črievičníky, potešil som sa. No tu ich bolo veľa. Okrem toho som videl nejaké vstavačovité saprofyty a ďalší vstavač so strakatými listami bude kvitnúť o týždeň. V lese však rástli aj orlíčky a kokoríky.

Chodník zbehol do doliny a zamieril na pravý svah. Na ňom sa v lese pásli ovce. Jedna bola trochu dotieravá. Prišla ku mne a dobiedzala. Zjavne chcela, aby som jej dal nejakú dobrotu. Chvíľu som jej odtláčal papuľu od svojich nôh a ovečku pažravosť prešla.

Chodníkom cez strže

Vyšiel som k Peter Wiechentaler Hütte. Keďže bol horúco, kúpil som si džúsový strik. Sadol som si na lavičku a vychutnával som si nádhernú panorámu. Na západe je skalný blok Leoganger Steinberge, zatiaľ čo severný a východný obzor uzatvárajú hrebene Berchtesgadenských Álp (Berchtesgadener Alpen). Avšak južným smerom je údolie Saalfeldenu, za ktorým vidno Vysoké Taury (Hohe Tauern). Trojtisícovky sú ešte pod snehom a ich biele štíty oproti belasej oblohe… nádhera.

Hneď vedľa Peter Wiechentaler Hütte sa vypína skalnatý Persailhorn. Na kopci sú dve pekné ferraty, ktoré som pred dvomi rokmi prešiel. Teraz som mieril na svah kopca. Je tu chodník, na ktorom podľa informačných tabúľ nedávno obnovili istenie. Avšak ako bergsteigen.com, tak klettersteig.de o chodníku mlčia. Vybral som sa naň.

Chodník ide kosodrevinou, ktorú pretína sústava dvoch strží. Tie sú po každej zime hlbšie, preto treba chodník sanovať. Videl som na ňom staré drevené schodíky, pod ktorými bol meter prázdna. Pred pár rokmi tu spravili obchádzky a chodník nanovo vyistili za pomoci lán a kovových rebríkov. Náročnosť môže byť A/B až B.

Traverz križujúci strže bol dlhý, ale páčil sa mi. Je nádherné slnečné počasie, a tak si prechádzku užívam. Prišiel som na Steinalm. Aj tu je chata, lenže dnes na nej mali Ruhetag (voľný deň). Chatár s chatárkou sa slnili na ležadlách a okoloidúcich turistov mali v paži.

Zostup popri pustovni

Na spodnom okraji Steinalm som na lavičke zjedol obed a v lese som fotil zvláštne žlto-oranžovo-červené kvety. Rástli na kríčkoch, ktoré mali listy ako brusnice, lenže brusnice majú inakšie kvety. Prišiel som na rázcestie. Chodník sa vetvil. Obidve vetvy mierili do dedinky Bachwinkl, no ľavá sľubovala náročnejší zostup. Tak som zahol doľava.

Z náročného zostupu sa vykľul strmší chodník so schodíkmi, na ktorom bolo istenie náročnosti A. Chodník však išiel veľmi atraktívne popod zvislú skalnú stenu. Minul som lesnú modlitebňu a prišiel som k pustovni. Je to domček so zvoničkou, ktoré sú nalepené na skale ako lastovičie hniezdo. Keďže pustovňa slúži aj ako reštaurácia, sú pred ňou na malom priestranstve stoly s lavicami. Pustovník však čosi vyrezával, na skale boli vo výklenkoch celé galérie sôch, tak som ho neotravoval.

Len kúsok od pustovne je hrad Lichtenberg. To som však nevedel, pretože mapu som si zabudol v aute. Smola. Napriek tomu som na prechádzke videl atrakcií neúrekom, takže som sa mohol spokojný vrátiť k autu.

Záver

Záver prechádzky za veľa nestál. Z Bachwinklu som k vstupu do údolia Stoißengraben išiel cyklotrasou popri lúkach s vysokou trávou, ktorú práve kosili. Traktory vírili kúdoly peľu, takže som si užil.