Kvačany – ústie Prosieckej doliny

Okruh sa začína aj končí v dedinke Kvačany. Od malých modrých potravín vás drevený smerovník vedie asfaltkou hore na koniec dediny k miestnemu poľnohospodárskemu družstvu. Potom už treba ísť vzhľadom na chýbajúce značky viac – menej intuitívne. Ak však viete, že kopec treba obísť po jeho úpätí zľava, nie je veľmi čo pokaziť. Ak aj zablúdite, pod lesom sa nachádza posed a pri ňom žltá značka, ktorá ide tou istou trasou ako náučný chodník. Táto časť túry vedie po lúkach pod lesom, ktorý je po pravej strane. Opačná strana ponúka krásne výhľady na Nízke Tatry a Liptovskú Maru, akurát trocha v opare. Lúky sú kde - tu porastené skupinkou stromov a posypané kvetmi, v jarnom čase aj obláčikmi na bielo zakvitnutých kríkov.

Prosiecka dolina – Veľké Borové

Po príjemnej prechádzke sa dostaneme do ústia Prosieckej doliny, kde je prvá tabuľa náučného chodníka. Zároveň tadiaľto vedie modrá značka. Hneď po pár krokoch prídeme k vrátam tiesňavy, kde zurčí potok a treba ju prekonať po viacerých pomôckach na spôsob Slovenského raja. Tento úsek je však krátky. Onedlho sa stráca aj potok, keďže prejdeme miesto najvýdatnejšej vyvieračky, a ďalej pokračujeme smrekovo – bukovo – jedľovým lesom popri suchom koryte. Od ústia dolinky je to trištvrte hodiny po rázcestník Vidové, k tabuli náučného chodníka č. 5, odkiaľ sa dá odbehnúť doľava k 10 minút vzdialenému vodopádu Červené piesky. Vodopád je vysoký 15 metrov a uzatvára slepú dolinku. Prechádzka je veľmi pekná, vodopád tiež, hoci viac vody by mu na kráse ešte pridalo. Všeobecne vzhľadom na veľmi suchý apríl bolo v čase našej návšteve v korytách minimum vody, prípadne boli vyschnuté.

Po návrate na značku pokračujeme zaujímavým úsekom v úzkej tiesňave s bralami po oboch stranách. Kedysi tadiaľ viedol most, ktorý pomáhal obyvateľom okolitých dedín pri zvážaní sena a aj ako spojenie. Most zanikol koncom druhej svetovej vojny. Dnes z neho ostali zo tri železné trámy. Veľmi peknú časť túry prekonávame po železných rebríkoch. Voda v potoku je vyschnutá a v tiesňave sú len rôzne nánosy. Onedlho prídeme k východu tiesňavy, ústi na krásnu lúčku so stromami na plošine Svorad. Rázcestník ponúka možnosť pokračovať po náučnom chodníku a modrej značke do Veľkého Borového, alebo odbočiť na zelenú značku doprava na vrch Prosečné. Z neho sa dá potom zbehnúť na začiatok tiesňavy Borovianka a pokračovať ďalej náučným chodníkom do Kvačian.

My sa vzhľadom na to, že nie sme celkom fit, a aj preto, lebo náučný chodník sa nám páči, rozhodujeme pre variantu menšej námahy a pokračujeme v relaxačnej trase. Tá vedie po plošine, ktorá vznikla čiastočným odlesnením v minulosti. Na lúke po pravej ruke vidieť ešte starý sušiak na seno. Vpravo od nás sa rozprestiera vrch, za ním začínajú vykúkať zasnežené Západné Tatry, naľavo je plošina hôľneho charakteru. Po cca desiatich minútach prašnú cestu vystrieda úzka asfaltka a nasleduje trochu únavný zostup do Veľkého Borového. V dedine sa zastavíme v hostinci pri cintoríne, kde majú dobrú cesnačku, pivo aj kofolu. Je tam toho samozrejme viac, ale toto bolo naše menu, ktoré môžeme odporučiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Borovianka

Po krátkom oddychu sa poberáme okolo cintorína smerom k tiesňave Borovianka. Najprv ideme po poľnej ceste, kde nás predbieha množstvo cyklistov. Liptov musí byť všeobecne raj pre cyklistov, podľa toho, koľko ich stretávame. Napravo od nás sa kľukatí zaujímavo meandrujúci potôčik, či skôr jeho vyschnuté koryto. Pred ústím tiesňavy sa stretávame so zelenou značkou schádzajúcou z Prosečného. Vyschnuté a dokonca machom zarastené koryto je aj v samotnej tiesňave. Ak by tiekla voda, krútila by sa v rôznych „hrncoch“ , padala cez kaskády a na niektorých miestach by určite vytvárala pekné vodopády. V čase našej návštevy bola ale schovaná niekde v podzemí a mohli sme vidieť iba zopár „hrncov“ naplnených vodou. V tiesňave nás fascinovala jej obrovská hĺbka na niektorých miestach, odporúčame sa príliš nenakláňať z chodníka nad priepasť. Neskôr sa chodník a dno potoka priblížili a zrejme sme minuli nejakú vyvieračku, lebo v potoku sa objavila voda a zaplnila tiesňavu príjemných žblnkotom.

Onedlho sme prišli k poslednej zákrute pred tým, ako by sme sa dostali na Oblazy. Na tomto mieste sa dá odbočiť neznačkovanou trasou k Ráztockému vodopádu. Nechcem nabádať k porušovaniu Zákona o ochrane prírody a krajiny (pohyb mimo TZT v chránenom území), ale je fakt, že miestni ľudia aj turisti sa touto cestou dostávajú do osady Jóbova Ráztoka, kde je známy ľudový rezbár, o čom hovorí aj tabuľa na začiatku tejto malej tiesňavy. V Ráztockom 8 metrov vysokom vodopáde bolo viac vody ako na Červených pieskoch. Vyliezli sme rebríkom ponadeň a nakukli sme ďalej do tiesňavy, ale keďže naša cesta viedla opačným smerom, vrátili sme sa a o pár minút sme boli na Oblazoch.

Mlyny

Oblazy sú krásne priestranstvo medzi dvoma kopcami, so skalnými bralami a potôčikom uprostred. Stoja tu dva drevené mlyny z počiatku 19. storočia, ktoré sú technickými pamiatkami, a ktoré majú v prenájme nadšenci z OZ Oblazy. Najprv mali dlho len spodný mlyn, na ktorom vidno pokroky. Nové mlynské koleso sa krúti a poháňa gátrovú pílu na drevo a hoblík. V pláne je aj stavba mlynice. Mlynom sa očividne robí dobrý marketing, lebo tu bolo množstvo inojazyčných návštevníkov. Hoci bez turistov toto miesto vyzerá ešte úchvatnejšie. Mala som raz tú česť tam byť v čase ľudoprádzna a dokonca spať v mlyne na peci.

Do Kvačian

Od mlynov sa poberáme ešte stále po modrej značke prudko do kopca. Po kratšom stúpaní sa pripájame na červenú značku, ktorá vedie po bývalej štátnej, teraz lesnej kamenistej ceste. Na ceste je zopár vyhliadkových miest, kam je možné vyštverať sa a poobdivovať kaňon Kvačianky a hlboké bralá, vystupujúce z lesa. Treba však byť opatrný, ak by ste sa šmykli, bolo by asi po vás. Asi v polovici cesty do Kvačian odporúčam pozerať sa na skaly vpravo, všímavejší tam rozoznajú obrys tváre. Podľa miestnych je to Jánošík. Cesta končí v ústí Kvačianskej doliny v Kvačanoch. Nasleduje ešte úmorný, asi 15-minútový pochod po asfaltke do dediny.

Zázrak v cestovnom ruchu

V dedine každému turistovi odporúčame navštívit Caffe internet, ktoré je zároveň miestnym informačným centrom. Po prvé sa tam nefajčí, po druhé majú naozajstnú čapovanú kofolu a pivo. A po tretie, je tam úplne neskutočný pán s fantastickým prístupom, ktorý sa rozhodol spestriť si dôchodok prevádzkovaním takéhoto zariadenia.

O službách v našom cestovnom ruchu si asi nemusíme nič hovoriť. Dva dni pred touto túrou sme navštívili turistické informačné centrum v Starom Smokovci. Chceli sme radu, kam sa ubytovať. Keďže však bolo 15:37 a kancelária je otvorená len do 15:30, odišli sme s dlhým nosom. Turisti zrejme po 15:30 do Smokovca nechodia a my sme boli len výnimka... Naopak, po našom príchode do tohto infocentra nás dotyčný pán okamžite ubytoval. Mal spracované možnosti ubytovania na letáku a telefóny k miestnym ľuďom, ktorí ho poskytujú. Keďže nikto nedvíhal, všetci boli asi v záhradke, sadol na bicykel a my sme ho v aute nasledovali. Na tretí pokus (dve miesta boli obsadené) nám vybavil bývanie v skvelom penzióne s teplou vodou a krbom za 250 Sk/noc.

V spomínanom infocentre sme veľmi príjemne strávili oba večery, ktoré sme boli v Kvačanoch. Sedeli sme pri bare, pozerali knihy s obrazmi Tatier, čítali, debatovali s ujom. Turista aj cyklista tu nájde mapy, sprievodcov, televíziu, časopisy, pohľadnice, internet, kopec propagačných materiálov a hlavne sveta a okolia znalého uja, ktorý vám vymyslí program, ak ho ešte nemáte, a poradí. Infocentrum funguje aj ako alternatíva ku kvačianskej krčme, ale pri absolútnom zákaze fajčenia tam zablúdi asi viac turistov ako miestnych. Každopádne by sa sem mohli ľudia z cestovného ruchu chodiť učiť. Týmto pánovi Kyškovi ďakujem ešte raz za rady aj spoločnosť a určite sa niekedy zastavíme.

Prečítajte si aj novšie túry z tejto obľúbenej lokality:
s 5-ročným dieťaťom v roku 2016 +video (Daniela Mäkká)
z Prosieku v roku 2015 (Peter Straka)
z Kvačian v roku 2013 (Pavol Timko)

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek