Kremencové hôrky

Tribeč je jadrové pohorie budované hlavne granitoidnými horninami a kryštalickými bridlicami. Jadro bolo obalené sedimentárnymi horninami, ako sú pieskovce, ílovité bridlice, vápence, dolomity a kremence. Kremence sú veľmi tvrdé, preto odolali erózii a zachovali sa do dnešných čias v podobe kremencových tvrdošov – hôrok. Kremencové hôrky sa vyskytujú aj v iných pohoriach Slovenska, ale len v Tribeči v takom veľkom množstve.

Tým, že sú roztrúsené hlavne po obvode pohoria, tvoria akúsi korunu pohoria Tribeč. A rozhodne sú jeho ozdobou! Kremencové hôrky sú pomerne chudobné na vegetáciu. Darí sa tu však kyslomilným druhom, najmä kyslomilnej dubine a vresu. Koncom leta sa mnohé hôrky pokryjú kobercami ružovo kvitnúcich vresov. Duby v riedkom lese rastú na plytkej pôde, sú malého vzrastu, ale zato pokrútené do prapodivných tvarov, pôsobia až rozprávkovo.

Trasa

Velčice – Velčická hôrka (Hôrka) – Velčice – Dolina Lyseckého potoka – kaplnka Sedembolestnej Panny Márie – Svinec – Dolina Čerešňového potoka – Mankovská hôrka (Hôrka) – Mankovce

Dnes máme v pláne tri hôrky a Rozkoš. Že rozkoš? V 19. storočí zemepán Jozef Jesenský v oblasti medzi Mankovcami a Zlatnom dal vyklčovať les a vysadil najrozsiahlejší ovocný sad v Európe pod názvom Rozkoš. Ovocie z jeho sadov sa vyvážalo do celého Rakúsko–Uhorska. Po jeho smrti sa však dedičia o sad nestarali a začal upadať. Časť sadu sa vraj zachovala v lokalite na Rozkošiach a pokúsime sa ju nájsť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Túru sme začali vo Velčiciach. Autobus nás vysadil na malom námestíčku, rýchlo sme sa zorientovali, pozreli sme si mapu a vyrazili pomedzi domy na sever. V záhrade posledného domu rástla obrovská jarabina oskorušová, nádherne zarodená. Zopár oskoruší padlo aj za plot, a tak sme si zobrali na ochutnanie, veď s týmto ovocím sa hneď len tak nestretnete.

Poľnou cestou sme pokračovali k Velčickej hôrke a cestou sme natrafili na spustnuté vinice a našli pár strapcov sladučkého hrozna. Posilnení sme boli o chvíľu hore na Hôrke. Hôrka je síce zarastená, obmedzený výhľad je len na sever, ale páčila sa nám. Odkrytá bola len jedna malá kremencová stienka, ale pekne zakvitnutá vresom.

Z Hôrky sme zišli severnou stranou a chceli sme pokračovať lesnou cestou ku Svincu. No cestu nám skrížil vysoký plot Zverofarmy Velčice. Najskôr sme sa pustili na východ k Vodnej nádrži Velčice, no plot siahal až k nej, tak sme sa vrátili a pokračovali vedľa plota na západ do doliny Lyseckého potoka. Plot sa však ťahal ďaleko, a tak sme sa popri ňom nechtiac vrátili skoro až do Velčíc. Stratili sme takmer hodinu času. Za ohradou sme videli stáda danielov. Bolo smutné pozerať sa na zajaté zvieratá, ktorých osud je spečatený a ich život obmedzený nielen časom, ale aj priestorom.

Lesnou cestou sme sa dostali ku kaplnke sv. Kríža a Sedembolestnej Panny Márie. Kaplnku dal postaviť v roku 1740 miestny rodák, bratislavský kanonik Anton Beláni. V priebehu 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia kaplnka chátrala až nakoniec po II. svetovej vojne sa ocitla v ruinách. V rokoch 1951 – 1953 obyvatelia Velčíc ju brigádnicky zrekonštruovali, či skôr, nanovo postavili. Súčasťou interiéru je baroková socha Panny Márie, ktorá bola 15. 9. 1951 vyhlásená za Kráľovnú tribečských hôr (Zdroj: Blog.SME.sk › Anton Kaiser › Príroda).

Po oddychu na peknom pietnom mieste sme sa vnorili do dubového lesa a kráčali sme k vrcholu Svinca. Svah nie je veľmi strmý, zato poriadne sutinový a občas som mala dilemu či pozerať dohora a obdivovať nádherné staré duby, alebo radšej pozerať pod nohy a nehodiť „papuliaka“. A obdivovať bolo naozaj čo! Niektoré exempláre boli poriadne staré a mohutné. Najviac ma uchvátil dub, ktorého spodné konáre rástli skoro vodorovne a boli dlhé vari 10 metrov.

Prišli sme k prvému väčšiemu skalnému zoskupeniu s obmedzeným výhľadom a už som chcela zasadnúť a dať si kávu. Máme totiž tradíciu urobiť si prestávku asi v polovici výstupu na nejakom zaujímavom mieste a dať si kávu. Ľubko nás však ťahal ďalej! O pár desiatok metrov som mu bola za to nesmierne vďačná. Prišli sme na nádherné miesto, kde vystupujúce kremencové skaly vytvárali stenu s vežami a plošinami zakvitnutými vresom.

Za chrbtom krásny dubový lesík, pod nohami zakvitnuté kremencové skaly, pod nami zelené more tribečských lesov, na obzore panoráma skoro celého Tribeča. Božské miesto! Dlho sme sa nemohli rozlúčiť s krásnym miestom. Nakoniec sme sa predsa len pustili hrebeňom ďalej. Ten je však poriadne zarastený kriačinami a hlavne černičím. Trošku sme si zanadávali a mysleli sme si, že nás čaká len nepríjemný zostup.

Zrazu sa však pred nami objavili ďalšie skaly, tentoraz s krásnym výhľadom na Žitavskú pahorkatinu. Tieto skaly sú oveľa dramatickejšie, viac rozoklané, členité, sú tu rozmanité skalné útvary a našli sme dve skalné okná.

Keď sme sa dosť nakochali, preliezli čo sa dalo, aj „nedalo“, zostúpili sme veľkým, ale pomerne stabilným suťoviskom pod skaly a odtiaľ kúsok lesom na lúku vedľa Čerešňového potoka. Z lúky sú pekné spätné pohľady na Svinec. No a potom len okrajom lesa a lúk k Slažianskemu potoku a tam sme hľadali zbytky sadu Rozkoše. Žiaľ, nenašli sme! Až doma sme zistili, že sme mali hľadať severnejšie pod Zlatnianskou skalkou. No škoda, ale aspoň máme cieľ nabudúce, lebo do Tribeča sa vždy rada vraciam.

Rozhodli sme sa teda ešte preskúmať Mankovskú hôrku (Hôrka), a tak sme sa štverali hore. Hôrka je však veľmi zarastená kriačinami a až na úplnom vrchole je náznak dubového lesíka a kde-tu maličká skalka. Nič moc. Neprekáža, máme ďalšiu hôrku! Zišli sme do Mankoviec na zastávku a odviezli sme sa do Zlatých Moraviec na pivko. Pekný deň bol za nami.

Záver

Krásne miesta sa len ťažko opisujú, dačo napovedia fotky, ale treba to vidieť. Mám však dilemu komu trasu odporúčať. Trasa nie je ťažká ani dĺžkou ani výškovým prevýšením, ale samotný terén je veľmi náročný a celá trasa je bez turistického značenia. Koho však zaujímajú nezvyčajné skalné útvary a neprekáža mu sutinový terén bez chodníka, ten si určite Svinec zamiluje. A nielen Svinec, ale i ďalšie kremencové hôrky.

Autorky fotografií: Danka Tomášiková a Alenka Bencvá

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek