Vstupné formality

Zobudím sa tak, ako som zaspával – do vytrvalého bubnovania dažďa na stan. Nasledujúce dva dni mám v pláne turistikovať v nedotknutej divočine Denali. Najprv si ale musím vybaviť povolenie na vstup a pobyt. Navštívim správu národného parku, kde pre udelenie spomínaného povolenia musím podstúpiť niekoľko procedúr. Prvou z nich je zhliadnutie náučno-inštruktážneho videa o tom, ako sa v divočine správať, fungovať a hlavne prežiť. Ďalšou časťou je prednáška od strážcov NP v podobnom duchu.

Nasleduje výber konkrétneho územia, v ktorom chcem turistikovať - oblasť národného parku v okruhu približne 200 km od návštevníckeho centra je rozdelená na pravidelné zóny. Počet turistov je limitovaný z dôvodu ochrany prírody na štyroch na zónu a deň. Vyberám si zónu, v ktorej momentálne nie je nikto a ktorej terén je pre mňa najviac zaujímavý. Posledným úkonom je vyfasovanie medveďoodolnej nádoby na jedlo a zakúpenie si lístka na kyvadlovú dopravu, ktorá sa pohybuje od návštevníckeho centra po Kantishna, čo je niekdajšie banícke mestečko.

Spolu s niekoľkými ďalšími nadšencami sa naložím do autobusu, náramne pripomínajúceho vozidlo zo seriálu Simpsons, a vyrážam do divočiny. Keď počas jazdy zbadám pár metrov od cesty grizzlicu s tromi mláďatami, začínam si uvedomovať, do čoho vlastne idem. Po takmer 2 hodinách ma teta šoférka vyloží na hranici zóny číslo 29, ktorú som si vybral. Dvere sa zavrú a autobus pokračuje so zvyškom posádky ďalej.

Zóna č. 29

Po ľavej strane cesty sa takmer kolmo vypínajú obrovské skaliská, cesta tadiaľto je nemožná. Iný názor má skupinka bielych horských kôz, ktorá sa pohybuje v tomto teréne s neuveriteľnou ľahkosťou. Pravá strana je oveľa schodnejšia, rozhodujem sa teda ísť tadiaľto. Keď začnem šliapať hore kopcom, pokrytým zakrpatenými vŕbami a pre mňa neznámymi druhmi krov, začína pršať a neprestáva ani na chvíľku počas celej túry.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prší a pridáva sa hmla, ktorá sa z času na čas rozplynie alebo posunie. Napriek tomu mám neopísateľné výhľady na nekonečnú aljašskú divočinu, mohutné rieky, trávnaté hole a štíty pokryté večným snehom. Zastavujem snáď každých 10 minút a len tak sa kochám a čumím do diaľky, vôbec nič ma netrápi a absolútne nie to, že prší. Dážď tomu celému dodáva až mystickú atmosféru.

Stable Hill

Za dnešný cieľ si zvolím kamenistý kopec Stable Hill, ktorý sa z času na čas vynorí z hmly. Cesta hore vedie sprvoti trávnatým hrebeňom, ten sa neskôr mení na suťovisko s balvanmi. Aj keď samotný vrchol nie je ktovieako vysoký, pripadám si, ako keby som stál na streche sveta. Výhľady na všetky svetové strany sú neopakovateľné. Po chvíľke strávenej na vrchole začínam zostupovať po hôľnom hrebeni do doliny malej riečky.

Pomaly sa obzerám po nejakom vhodnom mieste na postavenie stanu. Zostúpim až takmer k riečke, kde nájdem asi jediné ako tak rovné miesto. Po pár minútach je stan hotový a rovno sa nasúkam do spacáka, dnešný deň mi dal celkom zabrať. Ešte predtým než zaspím, uložím všetko jedlo a voňavé veci do medveďoodolnej nádoby, ktorú skryjem pár desiatok metrov od stanu. Som zvedavý, v akom stave ju nájdem ráno...

Návrat do civilizácie

Ráno som vyčíhal len mierny dážď na zbalenie stanu, čo bolo pre zmenu celkom fajn. V noci sa žiadne neočakávané návštevy nekonali a nádobu s jedlom nájdem neporušenú. Pokračujem po brehu riečky smerom nadol až k miestu, kde ma vyhodil autobus. Pár kilometrov šliapem po ceste, pokým nestopnem autobus smerujúci k návštevníckemu centru. V centre sa dám dokopy. Horúca čokoláda a sprcha padnú vhod. Noc strávim v starom známom kempe. Podvečer sa pred recepciou prechádza losica s dvomi mladými, ako keby sa nechumelilo.

Talkeetna

Zobudil som sa na ticho, neprší! V rýchlosti sa pobalím a opúšťam nádherný národný park. Stopujem na nie celkom ideálnom mieste, nakoľko som pozabudol, že hlavná cesta smer Anchorage je o niekoľko sto metrov nižšie od miesta, kde momentálne som... Ale po necelej hodinke ma zoberú manželia z Kalifornie cestujúci v karavane. Nechám sa vyložiť pri odbočke na Talkeetna, kde ma po ani nie minúte berie podivný, ale veľmi ochotný týpek, s ktorým najprv obehám pár obchodov a autoservis.

Vyloží ma pri hosteli v niekdajšom baníckom mestečku Talkeetna, v súčasnosti žijúceho hlavne z turizmu. Hostel je beznádejne plný, takže po krátkej prehliadke štýlových historických budov mestečko s palcom hore opúšťam a mierim na juh. Zakrátko sa pristaví pri mne ružový VW chrobák s blonďavou šoférkou, ktorá mi hovorí, hneď ako som nasadol: „Prosím, nezabi ma!“.

V miestnej športovej strelnici vyzdvihneme jej otca a v duchu si hovorím to isté. Po obidvoch stranách cesty badať stopy po minuloročnom ničivom požiari, ktorý pohltil niekoľko stoviek kilometrov štvorcových lesa. Nakoľko sa zvečerieva, nechám sa vyložiť v peknom kempe vo Willow Creek. Opäť idem spať za neustáleho klepotu dažďa na stan.

Anchorage a smer Kenai

Ráno sa prekvapivo zobudím do ticha a tepla. Ani neviem, po koľkých dňoch vidím slnko a modrú oblohu. Padne to náramne vhod. Z kempu k hlavnej ceste sú to nejaké 3 kilometre, poctivo si to odšliapem a popri tom pozorujem losa, ktorý sa pri ceste láduje nejakou zelinou. Už som celkom blízko najväčšieho mesta Anchorage a premávka je vcelku hustá, čo je parádne a po pár minútach ma naloží bradatý a vlasatý týpek John, ktorý pred pár rokmi opustil obrovský Detroit a teraz žije vo vlastnoručne postavenom zrube uprostred lesa.

Do mesta si ide vyzdvihnúť nový gáter na porez guľatiny. V meste sa neplánujem zdržiavať, takže ma John vyhodí na výpadovke za mestom smer poloostrov Kenai, kde sa ma po chvíľke ujímajú dve lesbičky so slepým indiánskym dievčatkom. Kúpili si nové auto, tak ho skúšajú na výlete do Girdwood, kde ma vysadia pri pumpe. Tu sa snažím zohnať spork, ktorý sa mi zlomil, ale márne. Odtiaľto mierim do mestečka Homer – teda to je môj plán, pokiaľ mi nezastaví vlasáč Paul, ktorý ide do Seward. Rýchlo mením plán a robím dobre...

Pokračovanie uverejníme čoskoro.

Predchádzajúca časť cesty