Trasa

Žiar nad Hronom – Sklené Teplice – Szabóova skala – Bralce – Kečka – Janova lúka – Zlatý vrch – sedlo Červená studňa – Banská Štiavnica – Jergištôľňa – Podhorie – Žakýlsky hrad – Štálová – Rejchard – Kozelník

1. deň

Začínam dosť netradične, až okolo obeda, keď sa autobusom presúvam do Žiaru nad Hronom. Vystupujem na zastávke „Nadjazd“ pri železničnej stanici. Prv ako vyrazím, posilním sa gulášom a pivom v staničnej krčme. Keď mi už ani hlad, ani smäd v ničom nebránia, vyrážam.

Za nadjazdom červená značka prechádza spleťou uličiek Ladomerskej Viesky. Obec je známa nielen tým, že tu prežil mladosť nemenovaný premiér Slovenskej republiky, ale hlavne faktom, že sa tu nachádzalo jedno z rodových sídiel Šášovskej vetvy šľachtického rodu Dóczy de Nagy Lucse. Dodnes sa z neho zachoval mohutný blokový palác vybudovaný na prelome 15./16. stor. Dnes v ňom sídli Domov sociálnych služieb a nie je verejnosti prístupný. S rodom je úzko spätý kostol, ktorý slúžil ako jedno z pohrebísk magnátskeho rodu. Obec spája s neďalekým hradom Šášov okrem vyznačenej turistickej trasy aj náučný chodník.

Za cintorínom opúšťam dedinu a vstupujem do lesa. Značka pomaly naberá výšku. Keď traverzujem rozložitú Koláčinu, idem takmer po rovine. Po ľavej strane míňam niekoľko zaujímavých brál. Onedlho sa napájam na spevnenú cestu, ktorá vedie ponad hlbokú strž potoka Zváraliská. Po asi štvrť kilometri opúšťam dolinu a po širokej zvážnici sa dostávam k okraju lúky, na ktorej sa nachádza Zrub Maselno. Na krytej terase oddychujem. Z batoha vyberám slaninku, cibuľku a s veľkou chuťou sa púšťam do obeda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nasledujúci úsek vedie opäť zvážnicou. Aj v týchto miestach prebieha ťažba, hoci sa tu donedávna ešte nerúbalo. Značka obchádza vrch Maselno po severnom úbočí. Nasleduje krátke klesanie a som na rázcestí Kečka. Pôvodne červená značka odtiaľto viedla do vysídlenej obce Horné Opatovce a ďalej popri hlavnej ceste do Žiaru nad Hronom. Jej trasu som v minulosti opísal v článku Nenáročná túra II. – Štiavnické vrchy. Dnes môžem skonštatovať, že jej presmerovanie bolo správne, najmä preto, že nevedie v dlhom úseku popri frekventovanej komunikácii.

Za rázcestím sa začína klesanie, ktoré sa končí v doline neďaleko Sklených Teplíc. Tentoraz nejdem až do centra kúpeľného mestečka, ale len po križovatku žltej a červenej značky pri útulnej krčmičke pod Pustým hradom. V nej si pri pivku oddýchnem, aby som celkom svižne vystúpil na rázcestie pod Pustým hradom. Na hrade Teplica som bol nedávno, preto tam dnes nejdem. Po zelenej značke zídem k jazeru pod Kapitulskými bralami. Bralá sa nachádzajú na protiľahlej strane doliny a je ich odtiaľto pekne vidieť. Na brehoch stoja viaceré súkromné chaty. Ešte donedávna tu bola v prevádzke reštaurácia Koliba. No dnes je tu pusto. Poniže, pri spustnutej chatovej osade, sa nachádza výdatný prameň vody. Asi sa zaraďujem k pamätníkom, keďže si spomínam na časy, keď tu pulzoval čulý turistický ruch. Nasledujúci úsek vedie lesom. O necelú polhodinku križujem cestu vedúcu z Hliníka nad Hronom do Banskej Štiavnice. Za asfaltkou značka vedie kúsok zvážnicou, neskôr zabočí na nevýrazný chodník.

Keby som pokračoval po zvážnici ďalej, prišiel by som na hrebeň, po ktorom sa dá dostať na Szabóovu skalu. Tak ako som to opisoval v článku Nenáročná túra II. – Štiavnické vrchy. Pokiaľ by ste sa rozhodli navštíviť neďaleké Kapitulské bralá, treba sa z hrebeňa vybrať východným smerom. Neskôr odbočiť a zbehnúť k okrajom skál. Kapitulské bralá sú výraznou krajinnou dominantou. Ich mimoriadne členitý reliéf je vulkanického pôvodu. Nachádzajú sa tu skalné veže vysoké až 30 metrov, a kamenné moria. Vo vrcholových častiach je niekoľko vyhliadkových miest. Na jednom z nich je kríž. Oblasť nie je prístupná po turistických chodníkoch. Dá sa sem dostať aj z rázcestia Kečka.

Ako som spomenul, odbočujem na chodník, ktorý vedie okrajom doliny neďaleko potoka Teplá. Prichádzam k prameňu, no je vyschnutý. Ešteže som si nabral vodu z prameňa pod Pustým hradom. Postupne začínam naberať výšku. Konečne sa predo mnou objavujú bralá. Chodník sa kľukatí pomedzi ne, stále stúpa a privádza ma k prvým vyhliadkam. Z nich sú úchvatné pohľady na dolinu, ktorá má v týchto miestach charakter kaňonu. Vidím dnešný cieľ - Szabóovu skalu, aj jeden z cieľov zajtrajška – bralnatú Kečku. Za posledným bralom ma čaká krátky, ale strmý výstup, ktorým sa dostávam na cestičku vedúcu hrebeňom. Po nej sa dostávam k miestu, kde sa na zelenú značku pripája žltá. Tá ma privedie na vrchol Szabóovej skaly.

Ide o prírodný útvar sopečného pôvodu, pomenovaný podľa budapeštianskeho geológa Dr. Jozefa Szabu. Jej maďarský názov Szabó szikla je umiestnený vo výške asi 50 m na čelnej strane, nad potokom Teplá. Na vrchole je umiestnený drevený kríž, no neviem, kým, ani kedy bol osadený. Bralo bolo v roku 1907 vyhlásené za prvú prírodnú rezerváciu v Uhorsku. Jej dominantná poloha nad Žiarskou kotlinou ju predurčovala ako strážne miesto už v praveku. Bola osídlená počas Lužickej kultúry, aj v časoch Veľkomoravskej ríše. Ako útočisko poslúžila počas prechodu frontu na konci 2. svetovej vojny. Samotné bralo predstavuje prirodzene vzniknutý okraj ryolitového prúdu s výškou 50 až 80 metrov. Je celkom možné, že keby tu nevznikla rezervácia, zostal by po sopečnom útvare len kameňolom. Lebo sopečný ryolit je cennou surovinou, ktorá sa dodnes využíva ako stavebný materiál. Vďaka jeho výskytu sa v Hliníku nad Hronom začali v minulosti vyrábať mlynské kamene. V dolnej časti brala sa dá pozorovať výskyt obsidiánu – vulkanického skla. Severne pod vrcholom sa nachádza jaskyňa s názvom Detská fantázia.

Usádzam sa na skalných platniach. Krátko si oddýchnem, až potom si idem obzrieť výhľad. Je úchvatný. Vidím takmer celú Žiarsku kotlinu s pohoriami Vtáčnik a Žiar. Samozrejme, aj podo mnou sa kľukatiacu Sklenoteplickú dolinu a protiľahlú bralnatú Kečku. Vždy, keď som tu, dlho si obzerám tieto scenérie. Tak je tomu aj dnes. Nebyť pokročilého času a odchodu autobusu do Banskej Štiavnice, schádzal by som dole asi až za tmy. Zostup sa začína kúsok za vrcholom a vedie cez pekný borovicový les. Neskôr značka prechádza popri kameňolome, kde sa dodnes ťaží perlit - felsosférolitický ryolit. Za ním idem cez obec k zastávke autobusu. Do jeho odchodu mi zostáva 30 minút, tak si čakanie krátim jedným pivom v miestnej krčme.

2. deň

Stávam pomerne skoro. Chcem totižto stihnúť prvý spoj z Banskej Štiavnice do Lehôtky pod Brehmi, kde som včera skončil prvú časť túry. Vystupujem na zastávke „Mlyn“, ktorá sa nachádza pri ústi Sklenoteplickej doliny. Dnes mám v pláne prejsť cez Bralce, Kečku a Zlatý vrch (Goldberg) po lesných cestách do Banskej Štiavnice. Hneď vedľa zastávky je rázcestie, kde sa začína zelená značka. Prevedie ma cez unikátnu prírodnú rezerváciu Bralce na úpätí Panskej hory, ktorú miestni volajú Kečka. V oblasti sa v minulosti ťažil kameň, po čom tu zostali kameňolomy s roklinami, skalnými vežami a kamennými moriami. Lokalita je charakteristická výskytom pozoruhodnej fauny aj flóry. Je jedným z mála nálezísk reliktov rastlinstva z doby ľadovej (waldsteinia trojlistá). Z kameňa pochádzajúceho z tohto ložiska sú vytesané napríklad plastiky na morovom stĺpe v Banskej Štiavnici. Strhujúcu prírodu dopĺňajú ťažko prístupné jaskyne a prepadliská.

Výstup je sprvu trochu fádny. Vedie lesom, no čoskoro sa dostávam k bralám s vyhliadkou. Je z nej pekný pohľad na Hliník nad Hronom. Onedlho prichádzam k ďalšej, situovanej presne oproti Szabóovej skale. Nasleduje úsek cez viaceré skalné strže. Chodník sa kľukatí okolo mohutných brál alebo vedie pod skalnými stenami. Prechádzam skalným oknom, za ktorým sa nachádza najatraktívnejšia časť plná brál, skalných ihiel, previsov a malých kamenných morí. Výstup na vrchol Panskej hory, bralo Kečka, vedie cez úzku štrbinu v skalách za pomoci reťazového rebríka. Z jej vrcholového plató vidieť každým smerom. Najkrajší pohľad je na Žiarsku kotlinu obkolesenú Vtáčnikom, Žiarom a Kremnickými vrchmi. Ten na Štiavnické vrchy a Sklenoteplickú dolinu za ním v ničom nezaostáva. Pekne vidieť Szabóovu skalu, Kapitulské bralá a Pustý hrad nad Sklenými Teplicami.

Na plošine sa nachádzajú vyústenia viacerých puklín, ktoré budia dojem prepadlín. Kvôli výhľadom a raňajkám sa tu zdržím dlhšie. Tak, ako je zaujímavý výstup na Kečku, tak aj zostup z nej je interesantný. Najprv musím prejsť na vedľajšiu skalnatú plošinu. Cesta na ňu vedie ponad priepasť po železnom mostíku. Strmý zostup z nej pomáha zmierniť reťazový rebrík a niekoľko drevených schodov. Postupne sa klesanie zmierňuje. Značka naraz prudko zatočí a nachádzam sa pred vstupom do mohutnej rokliny. Pri jej prechádzaní ma udivujú vysoké skalné steny. Cítim sa tu ako v kaňone. Chodníkom cez bralá vystupujem na jej vrchol. Odtiaľ je pekne vidieť, ako je roklina zarezaná do okolitého terénu. Idem lesom, prechádzam cez potok, za ktorým sa začína kamenné more. Z jeho hornej časti sa mi otvára pohľad na masív Panskej hory s bralom Kečka a na hrebeň Vtáčnika. Nejdem dlho, keď opäť vstupujem do rokliny. Nie je taká hlboká a ani taká dlhá, ako predošlá. Zato tu nachádzam zaujímavú, takmer 4 m vysokú skalnú ihlu. Hneď vedľa vidieť v kavernách ryolitových brál tzv. „večný ľad“, ktorý tu udržiava reliktnú tundrovitú vegetáciu. Je to jej najjužnejší a výškovo najnižší výskyt na Slovensku.

Po zdolaní posledných skalných stupňov prichádzam na Janovu lúku. Musím uznať, že trasa cez Kečku až sem patrí medzi najatraktívnejšie úseky v Štiavnických vrchoch. Tobôž, že ho nevytvorila príroda, ale vznikol ľudskou rukou. Ide zároveň o najexponovanejšiu turistickú trasu v pohorí, teda ak nerátam neznačené cesty na Sitno cez „Sitnianske biele skaly“ alebo Elovu štrbinu. Všetkým, ktorí by trasu chceli absolvovať, odporúčam prejsť si ju v čase vegetačného pokoja, keď v plnej kráse vyniknú skalné útvary.

Z Janovej lúky pokračujem po lesnej ceste do Janovského sedla. Tu sa križujem so značkou vedúcou z Pustého hradu do Bzenice. Prechádzam cez niekoľko rúbanísk, neskôr lesom až k okraju lúk nad samotou Chrústov. Je to veľmi pekné miesto v lone hôr. Stojí tu niekoľko domov, z ktorých na mňa dýcha atmosféra starých čias. Naposledy som tu táboril pred 15 rokmi. S úsmevom si spomínam, ako mi jedna starká ráno priniesla horúci čaj so slivovicou. Dnes je tu ale pusto. Nepočuť ani brechot psov. Samotu stihol osud mnohých podobobných, ktoré nie sú trvalo obývané. Život tu pulzuje len cez víkendy a to je škoda. Zadumaný v spomienkach pokračujem ďalej.

Ani sa nenazdám a som na rázcestí Priehon nad Repišťom. Značka odtiaľto pokračuje okrajom lúk po západnom svahu Štepnice a ďalej cez nevýrazné sedlo s lavičkou a božou mukou. Tu sa napája na spevnenú cestu, ktorá obchádza Košínsky hrb (640 m) a vedie k rázcestiu pri Novom kríži, kde medzi dvoma mohutnými lipami stojí božia muka s lavičkou. No a „hrad Marcus“.

Ja však z rázcestia Priehon nejdem po značke, ale odbočujem na chodník, vedúci po hrebeni Štepnice, až na jej lúčny vrchol. Z neho obdivujem Pohronský Inovec, Vtáčnik a samozrejme Štiavnické vrchy. Pokračujem cez sedlo, za ním krátko, ale strmo prichádzam na Košínsky hrb (640 m). Je to pomerne nenápadný kopček s lavičkou a dvojkrížom. Z neho je znovu veľmi dobre vidieť na blízke a vzdialené okolie. Je ozaj škoda, že značka v tomto úseku nevedie po hrebeni, ale zvážnicou pod ním, a tak je ochudobnená o pekné výhľady. Zostupujem k južnému cípu lúky, kde vedie lesná cesta. Po nej sa dostávam na ďalšiu rozsiahlu lúku pod Zlatým vrchom (Goldberg), kde sa znovu napájam na žltú značku. Kúsok poniže sa pri rázcestí pri Novom kríži nachádza stavba „hradu Marcus“. Ešte som pri ňom nebol, preto si ho idem obzrieť. Batoh nechávam ukrytý v lese a len tak naľahko schádzam k „hradu“.

Stavbu, ako aj neďaleko stojacu kópiu Betliarskeho kaštieľa, dal postaviť nemenovaný podnikateľ. Podľa môjho názoru, obe stavby sú ukážkou gýča a novodobého „tzv. podnikateľského baroka“, ktorého architektonické počiny špatia mnohé intravilány sídiel. Ale hlavne, že je všetko v súlade so...

Znechutený sa vraciam na lúku. Radšej si oddýchnem pri prameni, ako sedieť pod lipami a mať pred očami nevkusnú ohavu. Po krátkom oddychu vyrážam. Vchádzam do lesa, cez ktorý prichádzam k lúke ležiacej severozápadne pod Zlatým vrchom (Goldberg). Z tohto miesta pokračujem hore svahom až na vrchol. Odlesnené temeno umožňuje kruhový výhľad. Za dobrého počasia vidieť vzdialenú Veľkú Fatru a Nízke Tatry. No dnes nie je dobrá dohľadnosť, preto sa musím uspokojiť „len“ s pohľadom na Vtáčnik a Kremnické vrchy. Zato veľmi dobre vidím Žiarsku kotlinu so Žiarom nad Hronom, Sklené Teplice s Pustým hradom a Kapitulskými bralami. Ďalej je to Vyhnianska dolina s Kamennou a jej Kamenným morom. Pri pohľade južným smerom spoznávam Končiar, Zuckmantel, Paradajs, Tanád, Sitno, Šobov... a takto by som mohol dlho vymenuvávať kopce a kopčeky Štiavnických vrchov. Jednoducho povedané, výhľad zo Zlatého vrchu zaraďujem medzi najlepšie v pohorí. Škoda len, že vrchol špatí veža telekomunikačného vykrývača.

Po hodine, keď som už dostatočne nabažený výhľadu, vstávam a pomaly zostupujem na rázcestie pri Bartkovom majeri. Nasledujúci úsek po rázcestie Matulka vedie mimoriadne krásnou krajinou, striedavo lesom a lúkami. Z nich môžem počas cesty obdivovať malebné okolie Hodrušskej doliny s tajchom Rozgrund (Štiavnické jazero), ďalej Sitno, Tanád a Paradajs. Pod Studeným vrchom, neďaleko rovnomenného rázcestia, stojí pomerne zanedbaná búda Ambrózka. Škoda len, že je dlhé roky zaprataná odpadom a iným haraburdím. Bolo by z nej pekné útočisko. Oblasť medzi Studeným vrchom a Matulkou je mimoriadne fotogenická. Z lúk sú zaujímavé a neokukané pohľady, preto sa sem dávno chystám prísť fotografovať. Do sedla Červená studňa idem v pohodovom tempe. Cestu poznám dokonale, preto značky ani nevnímam. Onedlho vchádzam na asfaltku spájajúcu Vyhne s Banskou Štiavnicou a po necelých 100 m som na Červenej studni.

Sedlo bolo od nepamäti významnou cestnou križovatkou. Viedli tadiaľto cesty spájajúce Pohronie s mestom a významnými banskými strediskami vo Vyhniach a v Banskej Hodruši. Neďaleko sa od 12. stor. vypínal hrad, ktorý je súčasťou rozsiahleho opevneného areálu Starého mesta. V 17. stor. tu bol vojakmi Imricha Tököliho mučený a popravený jezuita Ján Katunský. Na jeho pamiatku kúsok poniže stojí kríž. Sedlom prechádza rozvodie Hrona a Ipľa. Nachádza sa tu druhý najvyššie položený tajch – Červená studňa. Ten spolu s Malou a Veľkou Vodárenskou nádržou tvorí ucelenú vodnú sústavu pôvodne určenú pre banské prevádzky. Tajch bol nedávno vyčistený a brehy zbavené náletových drevín. Začína/končí sa tu NCH Glanzenberg a Geologický chodník Paradajs. Okrem toho sa tu križujú viaceré turistické trasy. Stoja tu dva prístrešky, kde sa dá ukryť pred dažďom, v prípade núdze stráviť noc. Poniže sedla sa nachádza výdatný prameň sv. Jána Nepomuckého (prameň Červená studňa).

Z Červenej studne sa dá dostať do centra Banskej Štiavnice, na Námestie sv. Trojice, štyrmi možnými trasami. Prvá ide po ceste vedúcej dnom doliny a vedie tadiaľto zelená značka. Cesta sa neskôr pozvoľna napája na ulicu Pod Červenou studňou, ktorá turistu privedie na Námestie sv. Trojice. V jeho dolnej časti, neďaleko kostola sv. Kataríny, v mieste volanom Banskoštiavničanmi „Pri hríbe“, sa nachádza centrálny turistický smerovník.

Ďalšou možnosťou je zostup cez tzv. Kutnú Horu (Kutnohorská ulica) je časť mesta pomenovaná po baníkoch, ktorí sa sem v minulosti prisťahovali z českého banského revíru. Z Červenej studne sa k nej ide najprv po zelenej značke. Neďaleko prameňa sv. Jána Nepomuckého treba odbočiť doprava. Tu sa ulica začína. Po asi pol kilometri, v mieste, kde sa Kutnohorská ulica končí a pokračuje ako ulica S. Mikovíniho, treba odbočiť do uličky vľavo. Končí sa pod múrmi Starého zámku, odkiaľ je to na Námestie sv. Trojice na skok.

Ďalším variantom je zostup cez Vodárenskú ulicu. Z Červenej studne sa znovu zostupuje po zelenej značke. Pri Veľkej Vodárenskej nádrži sa odbočí doľava. Po hrádzi tajchu je nutné prejsť na jeho protiľahlý breh, kde sa napojíte na lesnú cestu, tzv. Vodárenskú spojku, ktorá sa neskôr zmení na Vodárenskú ulicu. V mieste, kde sa križuje s ulicou D. Licharda, sa nachádza vyhliadkové miesto, odkiaľ sú pekné pohľady na mesto. Potom stačí zbehnúť po ulici dole na Námestie sv. Trojice.

Pokiaľ by ste mali čas, odporúčam ísť z Červenej studne do mesta po trase NCH Glanzenberg. Jeho trasa vedie cez rozsiahly areál Starého mesta, ďalej popri starých, ešte povrchových banských dielach a spleťou malebných uličiek dole do mesta, na Námestie sv. Trojice. Vyberám si trasu cez Vodárenskú ulicu. Mám ju najradšej, lebo sú z nej krásne výhľady na mesto ležiace poniže. Aj domov to mám tadiaľto najbližšie. Dnes sa mi ale nechce ísť rovno domov, deň chcem zakončiť pri pohári dobrého vína v mojej obľúbenej krčmičke. Zostupujem úzkymi chodníkmi, ktoré prepájajú ulice. Tma sadá na mesto, keď si sadám k vínu... Po hodine som doma, pri peci suším veci a chystám sa na zajtrajšiu - tretiu etapu túry.

Predstavovať Banskú Štiavnicu na tomto portáli asi netreba nikomu. Avšak, kto by hľadal podrobnejšie informácie, stačí aby názov mesta zadal do vyhľadávača a môže začať študovať.

3. deň

Vstávam skoro. Rýchlo sa pobalím a potichu, aby som nikoho nezobudil, vyrážam. Vyprevádza ma len verný pes Hugo. Dnes mám v pláne pokračovať po modrej cez Michalštôlňu, Jergištôlňu do Teplej a Žakýla (obec Podhorie). Zo Žakýlskeho hradu pôjdem cez sedlo Kráľov stôl a Štálovú na Rejchard a dole do Kozelníka, kde túru ukončím.

Rýchlo zbieham kúsok dole, na Dolnú Ružovú ulicu, kde sa napájam na značku. Mimochodom, oblasť Dolnej a Hornej Ružovej ulice je podľa mna najmalebnejšia v celom meste. Idem ponad areál botanickej záhrady, neskôr úzkym schodiskom hore na ďalšiu ulicu. Onedlho sa zmení na lesnú cestu vedúcu k bývalej štôlni Michal. Štôlňa v minulosti slúžila ako prvý obzor Novej šachty (Gáboršachta), ktorá je situovaná povyše. V súčasnosti sa tu neťaží a areál slúži inému účelu. Len tak pre zaujímavosť, tesne pred Michalštôlňou značka prechádza popri neoficiálnom cintoríne zvierat.

Míňam riedko osídlenú oblasť Michalskej ulice a ani nie za 10 minút som na rázcestí Hájik. Z jeho okolia sú veľmi pekné pohľady na banskoštiavnickú kalváriu, na ktorú sa odtiaľto dá pohodlne a rýchlo dostať. Z rázcestia vyrážam po asfaltovej ceste hrdiacej sa názvom ulica M. M. Hodžu. Je zaujímavá tým, že vedie z veľkej časti popod les, cez lúky a pasienky. A práve z nich sú priam panoramatické pohľady na zvlnenú krajinu lesov a lúk v oblasti Banskej Belej.

Za necelých 20 minút som na okraji osady Jergištôlňa. Stojí tu menšia kaplnka, kde sa práve začína sv. omša. Spev veriacich ma vyprevádza pri schádzaní dole, do jej centra. Z rázcestia značiek ma modrá vedie strmo do kopca dnom nevýraznej doliny. Zo stúpania ma vyslobodzuje šípka značky, ktorá ma nasmeruje na zvážnicu. Po nej v miernom stúpaní prichádzam na lúku so senníkom. V ňom by sa celkom dobre dalo prespať.

Za lesom sa dostávam na pasienky pod Širokým vrchom. Z nich sa otvára výhľad na severnú časť pohoria a Kremnické vrchy. Okrem toho vidieť Žakýlsky hrad (Pustý hrad) a Sitno s hradom, ktoré boli vizuálne prepojené. Poniže ma upútajú nepatrné ruiny bývalej samoty. Na kamennom múriku si trochu oddýchnem, aby som potom rezko pokračoval do Podhoria, kam sa onedlho dostanem. Krčma je zatvorená, tak pokračujem ďalej.

Prechádzam cez časť Podhoria – Žakýl. Tu sa stáčam a začínam naberať smer Žakýlsky hrad. Cesta sa kľukatí, postupne naberá výšku a privádza ma k okraju lesa. Práve odtiaľto je výborne vidieť na Sitno, kalváriu a celú oblasť od Šobova, cez Studený vrch, Bujačiu až po Perantovú. Za dobrého počasia sa na obzore rysuje hrebeň Vtáčnika. Vstupujem do lesa. Široký chodník pomaly stúpa po západnom úbočí Brezového vrchu a vedie ma k pozostatkom Žakýlskeho hradu. Od turistického smerovníka – Žakýlsky hrad vedie k skromným ruinám významová odbočka. Postupujem po bývalej hradnej ceste k miestu, kde stála brána. Som tu! V duchu rátam po koľkýkrát. Piaty či šiesty, ani neviem.

Hrad vznikol pravdepodobne koncom 12. alebo na začiatku 13. storočia. Zabezpečoval ochranu oblasti, v ktorej v tom čase badať mohutný rozvoj banskej činnosti. Zároveň slúžil asi ako miesto zhromažďovania vyťažených kovov počas ich transportu do Kremnice. Bol vizuálne prepojený s okolitými hradmi (Zvolen, Sklené Teplice, Sitno). Kontroloval staré cesty na Pohronie, do Banskej Štiavnice, Kremnice a Zvolena. Hrad sa skladal z horného hradu a predhradia. Horný hrad tvorila veža, palác a cisterna. Predhradie bolo opevnené jednoduchým múrom a vstupovalo sa doň od severu. Nemal však dlhé trvanie, pravdepodobne už v 15. storočí bol opustený. Podrobnejšie informácie vrátane pôdorysu a kresby ako vyzeral, nájdete na stránke obce Podhorie.

Po revíznej prehliadke ozaj skromných pozostatkov si doprajem menší oddych. Vyberám termosku s čajom, do ktorého dolievam trochu rumu na zahriatie. Hladný ešte nie som, tak sa zdvíham a pokračujem v túre. Vraciam sa k rázcestiu, od ktorého pomerne prudko klesám bukovým lesom k unikátnemu Žakýlskemu plesu. Ojedinelé prírodné jazero vzniklo po ukončení vulkanickej činnosti v treťohorách. Leží v neovulkanitoch na prirodzenej depresii, v blízkosti kalderového zlomu dvoch paleúdolí. Keďže nemá dostatočný prítok vody, v lete je možné na ňom sledovať intenzívny rast siníc a vodných kvetov, ktoré jeho hladinu zafarbia na zeleno. Značka vedie po jeho brehu a spoznávam miesto, kde som s kamarátmi ešte ako stredoškolák táboril. Ale to bolo dávno, veľmi dávno. No spomienky na vander mám stále v živej pamäti.

Od plesa idem lesom, ktorého staré a mohutné stromy budia vo mne až bázlivú úctu. A okolité bralá len podčiarkujú krásu tohto kúta Štiavnických vrchov. Za menšou lúčkou sa chodník napojí na zvážnicu. Privádza ma do sedla Kráľov stôl. Modrá stadiaľto pokračuje do Šášovského Podhradia a Žiaru nad Hronom. Križuje sa tu so zelenou zo Sklených Teplíc, ktorá vedie do Kozelníka. A práve po nej budem pokračovať.

Najprv idem po lesnej ceste, neskôr odbočujem na nevýrazný chodník, ktorým sa dostávam na vrchol Štálovej. Na moje prekvapenie je z neho vidieť až na zasnežené Nízke Tatry. Za Štálovou vchádzam do hustej mladiny. Chodník sa takmer úplne stráca. Našťastie je značenie celkom dobré, no ísť tadiaľto v lete, keď je všetko zelené, ľahko by som poblúdil. No teraz, keď je vegetačný pokoj, postupujem pomerne dobre. Naraz ma značka nasmeruje prudko dole. Zbystrím pozornosť, vyberám mapu a neveriacky do nej hľadím. Je to tak, značka klesá, aby sa napojila na spevnenú cestu. Po nej sa dostávam do plytkého sedla, za ktorým nasleduje krátky úsek lesom, a som znovu na lúke. Z nej vidím neďalekú dedinku Močiar s malebnou okolitou prírodou a hrebene Vtáčnika, Žiaru a Kremnických vrchov. Cez ďalekohľad si ich prezerám.

Teším sa na vrch Rejchard s krásnym vrcholovým dubovým hájom, ktorý v ničom nezaostáva za známymi Gavurkami. Nebol som tu viac než 30 rokov. Vtedy som s partiou vandrákov táboril pod mohutným a košatým dubom. Toto miesto sa mi hlboko vrylo do pamäti a som zvedavý, ako bude dnes vyzerať. Pomaly medzi stromami rozoznávam lúku s hájom. Čo ma však dosť znervózňuje, je odstavený mohutný harvestor. Hádam háj nevyťažili...

Ako vchádzam na lúku, hneď pochopím, čo tu obluda robí! Lúka je takmer celá rozrytá hlbokými koľajami pochádzajúcimi od stroja. Totižto, prebehla tu pravdepodobne ťažba náletových drevín, čo by asi nebolo na škodu, ale ten spôsob! Veď sami posúďte podľa fotiek. Ako naschvál, koľaje celkom zničili cestu, po ktorej viedla značka. Postupujem, preskakujem, poskakujem, obchádzam, zabáram sa a hlavne nadávam. Zablatený prichádzam k lesníckej chatke. Na moment sa tu zastavujem a naberám nielen fyzické sily na ďalší postup. Na vrchol nejdem po značke, ale trochu pomimo, kde nie je zem rozrytá. Aj tak mi rozhádzaná haluzina sťažuje postup. Keď dorazím na vrchol, hľadám miesto, kde sme táborili. Nachádzam ho podľa charakteristického pokrúteného duba. No... miesto je to stále veľmi pekné, len neporiadok, čo zostal po ťažbe, je všade!

Pomaly začínam zostupovať. Aj keď si cestu tak trochu pamätám, značku nemôžem nájsť. Keďže navigácii došla šťava, podľa mapy si určujem smer ďalšieho postupu. Rozladený sa spúšťam dole úvozom. Ten je nielen poriadne zarastený, ale na dôvažok zaváľaný množstvom suchých konárov. Konečne sa húština stráca a som opäť v „normálnom“ lese. Napájam sa na zvážnicu, po ktorej zostúpim do Kozelníckej doliny. Tu stojí známy a hodne navštevovaný motorest. Keďže v Kozelníku krčma dávno nefunguje, aj ja sa tu zastavujem. Do odchodu najbližšieho vlaku je ešte ďaleko, tak sa tu zdržím dlhšie.

Záverečné zhodnotenie

Vyberám mapu a znovu si prechádzam celú trasu. Viedla veľmi rôznorodou krajinou. Či to bola Sklenoteplická dolina, Saoboóva skala, bralnatá Kečka alebo hlboké lesy a lúky s hájmi v okolí Banskej Štiavnice, vždy to bol kus krásnej a malebnej prírody. Samozrejme, samotné mesto so svojím „genius loci“ očarí isto každého návštevníka. Aj výhľady, najmä zo Zlatého vrchu a spod Žakýlskeho hradu, sa radia medzi najkrajšie v celej oblasti. Nakoniec verím, že aj zdevastovaný vrchol Rejchardu sa onedlho spamätá a poteší každého tuláka, ktorý sa sem zatúla. Značenie je až na krátke úseky veľmi dobré. Zbystriť pozornosť treba len pod vrchom Štálová a pri zostupe z Rejchardu. A tak som nakoniec rád, že som nešiel na vander inde, ďaleko a vysoko. Preto celú túru hodnotím známkou najvyššou!

Po takmer 2 hodinách, keď sa priblížil čas odchodu vlaku, vyrážam. Idem po hlavnej ceste, no hneď na začiatku dediny odbočujem k železničnej stanici. Stanica je pustá, v nastávajúcom šere tak trochu strašidelná. Keď na kraj začína sadať večerná hmla, pretne hustnúcu tmu svetelný kužeľ „Štiavnickej Anče“, ktorá ma v príjemnom trmácaní priváža domov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek