Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Horné Fafáky
Horné Fafáky Zatvoriť

Túra Ozdín – Šutová Jama – Horné Fafáky – Lovinobaňa

V predposledné babie leto som sa turisticky veľmi nevyžil. Preto som dúfal, že nasledujúce bude o čosi lepšie. A veru bolo. Tak som si naplánoval túlačku do jednej z najmenej známych častí Stolických a Veporských vrchov, a to do oblasti samôt so svojráznymi názvami Šutová Jama a Horné Fafáky.

Vzdialenosť
23 km
Prevýšenie
+955 m stúpanie, -1035 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 19.10.2017
Pohoria
Slovenské rudohorie: Stolické vrchy (Málinské vrchy) a Veporské vrchy (Sihlianska planina)
Trasa
Voda
Šutová Jama (studňa), Hrnčiarky (studnička pri zastávke SAD a studne pri domoch), Horné Fafáky (studňa)
Nocľah
prístrešok na hrade Ozdín
Doprava
Lučenec (vlak, bus) - Ozdín (bus)
Lovinobaňa (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1101 Poľana (1:50.000)

Trasa

Ozdín – Ozdínsky hrad – Pod Soliskom – Šutová Jama – sedlo Prieraz – Hrnčiarky – sedlo pod Hradným – Horné Fafáky – Dolné Fafáky – Lovinobaňa

Pôvodne som chcel začať v Málinci, no rovnako som chcel navštíviť Ozdínsky hrad, teda miesto, na ktorom kedysi stál. Tiež ma zaujala príjemne pôsobiaca dedinka Ozdín, ktorou som prechádzal autobusom tri mesiace pred tým. Tak som sa nakoniec rozhodol začať tu, čomu nahrávalo priame autobusové spojenie z Lučenca.

Po necelej hodine ma autobus vyhodil v Ozdíne a mohol som začať. Ešte predtým som si však prezrel centrum dedinky, kde ma okrem úsmev vyvolávajúcej babky na malom bicyklíku zaujala informačná tabuľa o celosvetovej výnimočnosti či skôr rarite. O ozdínskom vodovodnom potrubí zo skla. Ten bol v roku 1959 vybudovaný v dĺžke 825 metrov ako experiment vhodnosti rôznych materiálov. Aj keď podobné potrubia viac nepostavili, v Ozdíne spoľahlivo slúži dodnes. Následne som zamieril po miestnej žltej trase. Zároveň som pozeral, od koho by som mohol nabrať vody. Ešte predtým mi neverila babka s dedkom, že idem prespať na Ozdínsky hrad a vystríhali ma pred medveďmi.

Keď som sa vracal s plnou fľašou vody okolo dvoch miestnych chlapov a jeden z nich sa ma spýtal, kde idem, a ja som im vysvetlil, že hore na hrad prespať a ráno potom ďalej, tak ma pozval na domácu ražkovicu. A ja som sa nenechal prosiť. Veľmi priateľsky sme sa porozprávali. Ja o tom ako chodím po Slovensku a pán Daňo, ako sa mi predstavil a ktorého by som tým chcel pozdraviť, zase o zaujímavostiach Ozdína a okolia. Po milej polhodine sme sa rozlúčili a zaželali si všetko dobré. Zamieril som ku hradu okolo starého kostolíka. Pomaličky, lebo ma celkom motalo, som sa ale dostal k ruinám hradu, presnejšie k prístrešku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ozdínsky hrad

Cestou hore zaujme miesto v hornej časti lúky Urbárska pastva, ktorá ponúka pekné výhľady na údolie Ipľa. Rovnako hore sa zase naskýtal výhľad smerom na údolie s Málincom, ale najmä na Málinské vrchy, ktorými som prechádzal len pár mesiacov predtým.

Prespal som a ráno som ešte išiel preskúmať nepatrne zbytky hradu, na ktorého mieste teraz stojí telekomunikačná veža. Vďaka jej stavbe tak najviditeľnejšími pozostatkami ostali terénne nerovnosti v podobe priekopy. Mne napadlo, že ak už nie sú žiadne zvyšky múrov, že by sa mohli aspoň naznačiť valy s priekopou, aby turista neodchádzal sklamaný, že nevidí takmer nič. Zároveň by mohli z telekomunikačnej veže spraviť výhľadovú, chcelo by to “len” točité schody s menšou ochodzou v dostatočnej výške, aby z nej mohli byť výhľady. Ale zrejme je to neuskutočniteľné, lebo na Slovensku je to tak, že sa hľadajú dôvody prečo niečo neurobiť. Napriek tomu sa sem oplatí zájsť, či už pre čaro dedinky Ozdín, alebo pre rozšírenie si historických obzorov.

Okolo ôsmej som vyštartoval lesným hrebienkom k modrej, ktorá vedie na Šutovú Jamu z Málinca. Ešte na žltej lokálke zaujme maketa hradu z naukladaných kameňov. Úsek po Šutovú Jamu je vcelku nezáživný, lebo vedie lesnou cestou a až pri prekročení Ozdínskeho potôčika prejdením na ľavú stranu sa pomaly vychádza na lúky lazu, kde sa hneď ukazuje veľké, na prvý pohľad opustené hospodárstvo. Tulákov hneď zaujme voľne prístupná stodola, kde by sa dalo nielen skryť. Vo vedľajšej kamennej budove by hrozilo možno nejaké zranenie. Modrá obchádza usadlosť a zboku sa ukazuje pekne opravená obytná časť s pokosenou veľkou záhradou. Smerovník sa nachádza na jej rohu.

Cez Šutovú Jamu

Šutová Jama má vcelku svojrázny názov a preto ma zaujala, aj keď podľa pár fotiek to vyzeralo len na lúky. No práve naopak, je tu niekoľko samôt, ktoré nie sú len sezónnymi chatami, ale v niektorých domkoch trvalo žijú ľudia. Smerovník ponúkal tri smery, a to do Katarínskej Huty, Lovinobane a k sedlu Prieraz. Napriek koncu v Lovinobani som dal prednosť sedlu Prieraz, keďže som sa chcel prejsť cez Hrnčiarky. Tie som uvidel, keď som sa vybral trochu po modrej, odkiaľ sa cez rúbanisko naskytol pohľad nielen na ne, ale aj na Vrchdobroč a Veľkú Dolinu, čo ma veľmi potešilo, keďže som nimi išiel 2 roky predtým na mojej naj-túlačke. Pohľad na tieto oblasti sa mi naskytal v ešte nejeden okamih.

Pri spätnom pohľade, sa mi rovnako ukazovali ďaleké juhovýchodné scenérie. Mňa zaujal najmä kopec Hrad (589 m) s Ozdínskym hradom, z ktorého som pred nedlhým časom štartoval. Pokračoval som teda k sedlu Prieraz najprv jednou lúkou, potom mierne zabočiac na ďalšiu, najprv po jednej strane samôt, potom po druhej okolo kopca Tri chotáre. Výrazná bola jedna zo slovenskou vlajkou. Pred ňou zase ďalšia, ktorá mi silne pripomenula klip jednej staršej pesničke mojej mladosti s názvom Rescue me. Zachraňovať ma však nebolo nutné, keďže som prechádzal krajom môjho obľúbeného rázu. Odtiaľ sa mi ukázali ďalšie časti môjho túlania sa jesennými lazmi na Vrchdobroči, vysielač na Surovine a po chvíli na Táňove.

O chvíľu som bol na konci Šutovej Jamy a vnoril sa do príjemnej lesnej cesty, ktorou som klesal k spomenutému sedlu. Tu som očakával nielen drevený kríž, ale aj výhľad na vodnú nádrž Málinec. Kríž som uvidel, aj Málinskú dolinu, ale žiadnu vodnú nádrž. Ale zase som mal pred očami kopce Málinských vrchov, na ktoré som mal veľmi pekné spomienky.

Hrnčiarkami

Pri kríži som si trocha oddýchol a keď prešlo auto zo Šutovej Jamy, pokračoval som po červenej, ignorujúc pokračovanie na Táňovo, odkiaľ som v mojich prapôvodných plánoch chcel ísť trojdňovku z Hriňovej do Hnúšte. Červená najprv vedie po ceste, obchádza jednu samotu, ale pri ďalšej s vysokým drevenom plotom opúšťa cestu a vedie popri plote kdesi do džungle, preskakuje Banský potôčik a potom chaoticky po ďalšej ceste smerom hore, aj keď na to šípka neupozorňuje, takže si tu treba dávať pozor.

Našťastie som dlho nemukáril a vyšiel som ku krížu a následne zbehol k smerovníku Hrnčiarky, Krtiny okolo nie veľmi pohľadného miesta v podobe rúbaniska, kde som mal dôjsť po 20 minútach, no trvalo mi to o dosť dlhšie. Po klesaní k smerovníku nasledovalo stúpanie k druhému smerovníku, cez samotnú osadu Hrnčiarky, kde miestne psiská neboli veľmi nadšené, ale keďže boli za plôtikmi, tak mi to bolo jedno. Hrnčiarky sú vcelku pekná osada, trocha mi pripomenula kysucké, akurát chýbali náboženské motívy, ale asi na evanjelickom stredojuhu je to zrejme normálne. Páčili sa mi staré kamenne stodoly či domky poukladané v brehu.

Pri autobusovej zastávke som síce nenašiel smerovník Hrnčiarky-bus, ale zato informačná tabuľu o bojoch SNP a pamätník s trikolórami Slovenska, Česka, Ruska a Francúzska, odkiaľ pochádzali padlí vojaci. Neďaleko sa nachádza studnička, ale nezachádzal som ju skontrolovať. Až o 100 metrov ďalej som našiel smerovník, kde mi to cez Horné Fafáky do Lovinobane písalo čosi cez 2 hodiny.

Horné Fafáky

Tam som sa od smerovníka v Hrnčiarkach vybral najprv lúkou Bezinka, na ktorej konci bol murovaný malý kríž s výhľadom na prejdený úsek a kopec so skrytou Šutovou Jamou. Tu som vnikol do lesa, ktorý ma však čoskoro priviedol k nádhernej lúke so samotou a záhradou okolo nej a nasmeroval k ďalšiemu lesu, kde som vyšiel na rozľahlú klesajúcu lúku nad osadou Žiar a dedinou Kotmanová a výhľadom na hrebeň s Vrchdobročom. Nechal som sa viesť cestou, ktorá viedla okolo kopca Sebenina, ale keď značka začala absentovať, tak som sa musel vrátiť. Pravdepodobne to bol starý variant. Správnu cestu som našiel po ľavej strane, keď sa bokom vnorila do lesa a obíduc Sebeninu z druhej strany stúpala do sedla pod Hradným.

Aj keď samotný smerovník bol za pletivom a rovnako aj značky, našťastie nebol problém ho prejsť a pokračovať po druhej časti. Tu sa začala veľmi pekná lúčnatá časť, keď som prechádzal asi štyrmi alebo piatimi lúkami, postupne klesajúc. Poskytovali pohľady na protiľahlé horstvá ako Ostrôžky, či Veľkodolinský obzor po pravej strane. Aj keď pozemok bol veľmi veľký, páslo sa tu len málo kravičiek, ktoré sa unudene povaľovali v tieni stromov. Našťastie, majiteľ pozemku nezamaľoval modré značky, takže spoľahlivo vedú k osade Horné Fafáky. Značka však len líže jej bočnú časť, no napriek tomu ma zaujala hneď prvá stará usadlosť. Ešte pred ňou staré drevené plôtiky, ktoré ma, z neviem akého dôvodu tak fascinujú. Žiaľ, nebolo času sa tam zdržať viac, tak som si len sľúbil, že sa tomu tak stane nabudúce. Prešiel som ešte okolo miestneho cintorína a vnoril sa do lesa, ale značka viedla len po jeho kraji. Kvôli výhľadom, trocha nie veľmi vhodný variant, ale porast nezabraňuje nazeraniu cez kriačiny na osadu či na masívny hrebeň Striebornej.

Naslepo do Lovinobane

Značka však nemilosrdne zavelila hlbšie do lesa a bolo treba ju poslúchnuť. Aj keď ďalší čiastkový turistický bod Hrbáky bol neďaleko, nikdy som k nemu nedošiel. Značka zrazu niekde zmizla. Najväčší prúser bol, že som musel stihnúť vlak z Lovinobane a mal som len čosi ¾ hodiny. Ciest bolo neúrekom a značky nikde. Vyvstala otázka kadiaľ ísť. Dal som sa teda klesajúcimi cestami a svoje postavenie som zistil až z výhľadov na hlavnú cestu, na lúky nad Dobročom a spoločný stredoveký kostol na Stránici. Tým som predpokladal, že som niekde medzi Mýtnou a Lovinobaňou. Schádzal som ďalej smerujúc viac doľava, až som sa objavil pri domoch. V prvom momente som sa rozradostil, že asi som niekde na okraji Lovinobane, ale keď som prešiel ulicou a objavil sa hneď na konci a uvidel som za poľom závod, vedel som, že ešte nie je dobre. Tak som sa vlastne dostal do Dolných Fafákov a čakalo ma šliapanie k Lovinobani, kde som došiel asi 10 minút pred odchodom vlaku.

Zhrnutie

Časť trasy som plánoval cez môj skôr plánovaný trojdňový prechod z Hriňovej do Hnúšte. Ale keď som dve časti išiel skôr, tak mi tretí úsek ostal ako prívesok, keďže sa mi nehodil ho k niečomu pripájať. A zas na jeden deň mi bolo ďaleko cestovať. No trpezlivosť ruže prináša a posledný baboletný týždeň mi to akurátne zapadlo do plánov. A vcelku som bol neskutočne spokojný, ako mi to vyšlo.

Samotná trasa je veľmi zaujímavá pre tulákov, lebo ponúka samoty, osady, lúky, malé kopčeky a z nich vyplývajúce výhľady a najmä pokoj nerušený ani len miestnymi. Značenie je vynikajúce, teda až na úsek sedlo Prieraz - Hrnčiarky (červená) a pod Hrbákmi (modrá). No ale absolútne to neprekáža. Kvôli vyššie spomenutým osadám a samotám, ako Horné Fafáky a Šutová Jama, sa sem určite oplatí zájsť a tiež vrátiť a pevne verím, že sa tomu tak stane.

Fotogaléria k článku

Najnovšie