Trasa

Kostoľany pod Tribečom – Pod Červeným krížom – skala Trojchotár (nad starou historickou cestou) – Drža – Jedliny – Kostoľany pod Tribečom

Našla som dobré autobusové spojenie zo Zvolena s prestupom v Zlatých Moravciach s možnosťou dať si tam rannú kávu, a potom miestnym spojom do Kostolian pod Tribečom.

Ráno bolo slnečné a sedem statočných odvážne vykročilo do neznámeho terénu. Upútali nás miestne zaujímavosti ako Hadí most, či tabuľa označujúca najstaršiu časť obce Vaškopáč, doľava pohľad na Jelenec (Gýmeš), doprava na Ploskú a Veľký Tribeč. Pôvodne sme chceli ísť úvodnú časť pekne po značke, no ale nie je červená ako červená! Vykročili sme akurát na tú, ktorou sme sa mali vracať naspäť. Keďže môj manžel neuznáva návrat rovnakou cestou, museli sme si pohľadať inú – vlastnú. Čo na tom, že sme museli pri tom preskakovať potok, prejsť podmáčanou lúkou a hrozilo tiež preliezanie plota! To sa nakoniec našťastie nekonalo, lebo stĺpy síce boli postavené, ale pletivo medzi nimi chýbalo.

Chvíľu sme išli popod les a potom peknou lúkou, so spätnými výhľadmi na Ploskú a Veľký Tribeč, sme sa dostali do lesa na zelenú značku. Neomylne nás priviedla ku smerovníku Pod Červeným krížom. Tadiaľto viedla stará historická cesta, ktorá kedysi spájala Požitavie s Hornou Nitrou. Tu nás predbiehal „vraj ekologický“ lesný nákladiak idúci po ďalší prídel lesného bohatstva.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trojchotár

O kilometer ďalej sme počuli nepríjemný zvuk motorovej píly a kúsok ďalej videli pilčíkov pri práci. Tu sa cesta rozdeľovala. Cesta vľavo, k robotníkom, bola označená: Zákaz vstupu – nebezpečenstvo úrazu. Nás sa našťastie netýkala, lebo my sme si vybrali pravú vetvu a chvíľu sme ňou išli. Vpravo od cesty bolo v diaľke vidieť dvíhajúci sa svah. Išli sme to preskúmať, keďže to mohla byť skala Trojchotár (blízko sa nachádza stret katastrálnych území obcí Oponice, Horné Lefantovce a Jelenec, pozn. red.), ktorá je síce zakreslená na mape, ale je bez mena.

Zamierili sme si to ku skale Trojchotár najskôr pomerne hustým dubovým lesom s miernym stúpaním. O chvíľu sa však stúpanie stávalo strmším a úmerne stúpaniu sa stával les redším a duby nadobúdali charakteristické tvary pokrútených dubov kremencových hôrok. A samozrejme začali sa zjavovať aj skaly. Vrchol návršia tvoril pekný hrebienok s ešte krajšími dubmi a ojedinelými skalami. Zišli sme k východnému okraju hrebienka, ktorý bol zakončený malou, ale peknou kremencovou stenou. Dubovým lesom sme potom pokračovali východným smerom k Drži.

Do cesty sa nám postavil mohutný dub, ktorý dievčatá ani nevládali oblapiť, ale Ala bola raz – dva na ňom! Je síce veľmi šikovná, ale toto bolo podozrivé. Obišli sme dub a bolo nám to jasné. Zadná časť duba bola bútľavá a páni poľovníci si tu urobili provizórny rebríček, aby mali pohodlný prístup na postriežku.

Drža

No ale to sme naozaj prichádzali k Drži. Pohodlným miernym stúpaním sme sa blížili k vrcholu, ktorý sa zdal byť z tejto strany zalesnený. Vrchol Drže je však jedno pekné, pomerne veľké vresovisko s ojedinelými dubmi a brezami.

Na fantastické tvary dubov na kremencových hôrkach som zvyknutá, ale tu im silne konkurovali brezy svojimi prapodivnými tvarmi.

Kremencové skaly sú tu menšie ako na iných hôrkach, ale zdobia úzky hrebienok, ktorý sa tiahne severozápadným smerom. Kombinácia kremencových skál, vresu, dubov a briez robí hrebienok veľmi malebným.

Ako bonus sú samozrejme výhľady. Z vrcholu južným smerom vidíme hrad Jelenec (Gýmeš), Kostoliansku kotlinu a v diaľke časť Žitavskej pahorkatiny. Juhovýchodným smerom vidíme Veľký Lysec a Ploskú, východným smerom Veľký Tribeč a na severe vidíme Kovarskú hôrku, Hrdovickú a Solčiansky háj. Za nimi v opare sa rozprestierajú Topoľčany.

Jedliny

Zo severného okraja hrebienka sme zišli zvieracím chodníčkom pod východný svah Drže a lesnou cestou sme sa vydali smerom na Jedliny.

Aj tu sme počuli hučať motorové píly a lesná cesta bola rozbrázdená a rozbahnená kolesami lesných traktorov. Asi kilometrík sme išli takouto cestou šomrajúc na lesníkov a s obavami či bude šofér autobusu ústretový a nevylúči nás z verejnej prepravy.

Našťastie na asfaltovej ceste začalo blato opadávať nielen z traktorov, ale aj z nás. Kým sme prišli k Jedlinám, boli sme už ako – tak scivilizovaní a v Kostoľanoch pod Tribečom pri prameni sme sa úplne skultúrnili.

Šofér autobusu bol nielen ústretový, ale keď počul, že máme len pár minút na prestup, zavolal dispečerovi, aby autobus prípadne pozdržal. Našťastie ani nebolo treba. Turancar ako vždy meškal, takže sme to v pohode stihli.

Bolo zaujímavé sledovať ako sa s pribúdajúcimi a takisto s ubúdajúcimi výškovými metrami mení snehová pokrývka. Ráno v Kostoľanoch pod Tribečom (245 m) prakticky bez snehu, na lúke nad Brezinami o necelých 100 výškových metrov už tenká, súvislá vrstva snehu, na hrebeni Drže (499,3 m) od 5 do 10 cm snehu a pri návrate okolo Jedlín (289,4 m) len snehové fľaky.

Záver

Kremencová hôrka má svoje čaro aj v zime. Kontrast dramatických kremencových skál s mäkkou bielou perinou je vcelku fotogenický. Aj prapodivné tvary dubov a briez sú lepšie viditeľné bez olistenia stromov.

Ale aj tak si myslím, že kremencové hôrky sú najkrajšie koncom leta, keď rozkvitnú vresy. Výstupovú a zostupovú cestu sme zvolili vhodne a tak to bola veľmi príjemná túra. Trasa je to krátka a nebol by problém pridať ďalšie lokality, napríklad Veľkú skalu a Oponický hrad, alebo vyjsť si na Veľký Tribeč.

My sa však radi flákame, užívame si výhľady ak sú, preskúmame každý zaujímavý objekt, na ktorý narazíme a na peknom mieste sme schopní sedieť aj hodinu. Mám rada pocit, keď privriem oči, rozplyniem sa a stávam sa súčasťou daného miesta.

Autori fotografií: Danka Tomášiková, Alenka Bencová, Ľudka Szeteiová a Ľubo Tomášik

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek