Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohansko
Pohansko Zatvoriť

Túra Kristkova Podyjská glyptotéka - 1. etapa

Keď som chodil po hraničných trojbodoch Slovenska, tak som v roku 2006 našiel na sútoku rieky Dyje a Moravy čudnú sochu. Neskôr som počas dovolenky vo Vranove nad Dyjí, Znojme a na hrade v Hardegu našiel ďalšie sochy od rovnakého autora. Začal som pátrať na internete, kde všade sú takéto sochy a nosil v hlave myšlienku, že si ich všetky pozriem. Po 12 rokoch som od myšlienky prešiel k realizácii a rozplánoval som si trasu od prameňa Moravskej Dyje po jej sútok s Moravou. Keď Mivy oznámil, že má voľnú sobotu a chuť na spoločnú túru, bolo rozhodnuté.

Vzdialenosť
35 km
Prevýšenie
+307 m stúpanie, -306 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 03.03.2018
Pohoria
Viedenská kotlina/Vídeňská pánev/Wiener Becken: Rakúsko Česká republika - Morava: Dolnomoravský úval - Podyjská niva Slovensko - Záhorská nížina (Borská nížina a Dolnomoravský úval)
Trasa
Doprava
Bratislava (vlak, bus) - Sekule (vlak, bus)
Břeclav (vlak, bus) - Bratislava (vlak, bus)

Trasa

Sekule – Malolevársky kanál – Čierne pole – rieka Morava – Bürgles – Adamslußt – Rabensburg – Kulifeld – Tier garten – ponad Hamelbach – Moosanger – Föhrenwald – bývalá signálka – Pohansko – Břeclav

Vystupujem z vyhriateho vlaku v obci Sekule, Mivy sa ku mne pridáva z čakárne a keď chcem naštartovať mapu v tablete, zisťujem, že tam okrem Pobaltia, nemám žiadne. Reštartujem, telefonujem s naším oddielovým IT guru, no máp niet. Nuž, papierovú nemám, a tak sa vyberáme len tak podľa nosa.

Za obcou pokračujeme poľnou cestou k stromom v diaľke. Viem, že máme prekročiť Malolevársky kanál, takže keď prejdeme ponad zamrznutý potok, pokračujeme poľom stále k stromom v diaľke. Zlákal nás bunker z 1. republiky, a tak odbočujeme k nemu a ako som neskôr zistil, odkláňame sa od správneho smeru. Vnútro bunkra je síce čisté, ale inak nezaujímavé, lebo tam nie je vôbec nič. Vietor a zima sa do nás opierajú, čo je nepríjemné, ale pole je zase zamrznuté, tak sa po ňom ide bez problémov.

Mivy ma upozorňuje za zdochlinu jazveca. Bohvie, na čo a prečo zdochol. Všade okolo nás pobehuje srnčia zver. Prichádzame na ďalšiu poľnú cestu a ňou k ďalšiemu bunkru. Už nejdeme dnu, vieme, že tam nič nie je. Prechádzame remízkou a za ňou na repkovom poli je biela záľaha labutí. Ležia či sedia, no keď nás zaregistrujú, elegantne vzlietnu a premiestnia sa oblúkom a pár desiatok metrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prichádzame na hrádzu Moravy a doprava z nej smeruje k rieke cesta. Uvedomujem si, že po nej by sme sa dostali k sútoku, no máme pred sebou ďalekú cestu a nechce sa mi vracať späť nevedno koľko kilometrov. Dúfam, že sútok a sochu vyfotíme z rakúskej strany.

V tablete nachádzam nejakú mapu, takže aspoň vidím kde sme, no nedá sa priblížiť, a tak je to také poloslepé. Míňame ďalší bunker priamo na hrádzi a vychádzame na asfaltku smerujúcu na most ponad Moravu. Po rieke plávajú malé ľadové kryhy, pri brehu je súvislá vrstva ľadu a rybárskych domčekov.

Na rakúskej strane zabáčame doprava a po hrádzi kráčame smerom k toku Dyje (Thaya). Trošku ma zarážajú kopy narezaných polien, ale nie sú tu holoruby. Ešte viac sa čudujeme reťazami priviazaným fúrikom na okraji lesa. Neviem komu patria, možno rybárom, ale prečo sú tu a nie v ich búdach?

Ideme krížom cez lúku k vode a hoci si Mivy myslí, že je to Morava, ja podľa šírky tuším, že je to Dyje. Koľko sme od sútoku s Moravou? Zase sme leniví ísť doprava a presvedčiť sa o tom a až doma po rozmrznutí SD karty v tablete, zisťujem, že snáď 100 metrov! Takže k novej soche na sútoku, lebo starú v roku 2009 niekto odpílil a v roku 2015 tam nainštalovali novú, budem musieť prísť niekedy inokedy.

Z brehu fotím volavku na ľade a zdá sa, že jej je zima na chodidlá. Ideme popri kope rybárskych chát, ale napokon sa vraciame na hrádzu. V brehu som ešte zaregistroval diery a myslím si, že sú bobrie. Tiež nás zaujalo mlynské (?) koleso na plavákoch. Netušíme na čo tak asi slúži, lebo s brehom nebolo spojené.

Oba brehy sú súvisle obmrznuté ľadom a bočné ramená sú všetky celé zamrznuté. Je modrá obloha, vietor fúka iba na otvorených plochách, a tak pomaly odkladáme niektoré zimné časti nášho výstroja. Prišli sme k ďalšej rybárskej osade a medzi tokom a hrádzou je sústava vypustených rybníkov. Neskôr, keď ideme po hrádzi, prichádzame k veľkému, oplotenému areálu s veľkými terčmi a sochami zvierat v životnej veľkosti. Asi tu prebiehajú preteky v streľbe z lukov či kuší.

Naše bruchá nás upozorňujú, že v ruksakoch máme dobroty pre ne, a tak si sadáme v lese na strom a ponúkame ich. Ako obedujeme, z hrádze oproti nám beží srnec a snáď 10 metrov pred nami sa zháči a uteká späť. Mivy tvrdí, že keby som sa nepohol, tak dobehne až k nám. No, jeden nad Čičmanmi dobehol až k nám a neboli sme z toho šťastní. Dojedli sme, a tak pokračujeme ďalej.

Zľava sa k nám pridáva cesta a opäť nachádzame kopu fúrikov či prívesných vozíkov, priviazaných reťazami o stromy. Prekračujeme bezmenný kanál, totálne zamrznutý a v diaľke sa nám objavuje silueta kaštieľa a kostola v Rabensburgu. Obchádzame zamrznuté, slepé rameno Dyje a bielemu snehu na ľade kontrastujú nažltlé prúty vŕb.

Cez lúku sledujeme priam ulicu rybárskych búd a len tušíme, že sú nad ďalším slepým ramenom Dyje, ktoré ide až do Rabensburgu. Prichádzame k novotou žiariacej kaplnke a priam na dohľad kráčame popod kaštieľ a opevnený kostol. Nachádzame prvú tabulu, objasňujúcu systém využívania vody v minulosti na pohon mlynov, ale aj ochranu ľudí, kde Lichtenšteinovci, mysleli aj na zvieratá žijúce vo vode a jej okolí.

Neskôr sme našli základný kameň protipovodňovej hrádze, ktorú na ochranu územia medzi Rabensburgom až Behrnhardsthalom postavili v rokoch 1979 – 1992, no tiež tabulu, na prekvapenie v slovenčine, ktorá hovorí, že kvôli tomu na nezaplavovanýách lúkach vymierajú tradičné rastliny a vtáky.

Nie vždy sme sledovali podrobne krútiaci sa tok Dyje. Hrádza sa občas napriamila a my sme kráčali ponad nekonečné lúky, kde len v diaľke sme tušili tok rieky. Inokedy sme sa priblížili k slepým ramenám, ktoré často v tvare bumerangu zabiehali do lúk. Bolo smiešne vidieť v diaľke búdy rybárov na vysokých koloch relatívne uprostred lúk. Ale iste pod nimi bolo nejaké rameno Dyje.

Keď sme po mostíku prekračovali potok Hamelbach, nad hlavami nám krúžila haja červená a neskôr sme videli asi orliaka morského. Ďalšia tabuľa objasňovala, že v minulosti bola rieka „narovnávaná“, a tak v ramenách bola nízka hladina vody a to viedlo k vymieraniu rýb.

Ešte doma som si naplánoval, kde prejdeme hranicu späť na Moravu, a tak netrpezlivo pozerám do rozmazanej mapy v tablete a porovnávam to s terénom, kde sa nachádzame. Ideme asi naposledy pred prekročením hranice k rieke, ktorá tu je úplne zamrznutá. Na snehu vidno stopy srnčej zveri, ktorá prebiehala na druhý breh. My to radšej neskúšame.

Vchádzame do lesa, ktorý sa postupne z listnatého, stáva ihličnatým. Na strome objavujeme tabuľku Rundwanderweg – okruh vínnej cesty. O kus ďalej zase vysoký "tenisový" posed a napokon odbočku ku stavenisku Viadonau. Keď vychádzame z lesa, sme na hranici, ktorá bola stanovená 16. 7. 1920 a ide napravo cez rieku. Naľavo ide lúkami po okraji suchého kanálu. To v diaľke vidíme komíny v Břeclavi. Napravo cez pole vidíme most, no že máme ísť k nemu, pochopíme, až keď vyjdeme na starú asfaltku a tá ide naň. Zistíme, že po nej ide zelená turistická značka a to viem, že nás dovedie až do Břeclavi.

Pri moste stretáme jediných turistov v tento deň. Za mostom idú ďalej po starej signálke a my doľava po značke. Že sú domáci a asi poznajú záludnosti terénu, pochopíme, keď prídeme k priehradnému múru a drevený plot nám bráni pokračovať v ceste. Po klzkej šikmine napokon po kolenách vylezieme na cestu po priehradnom múre a oni sa elegantne vynoria sprava po ceste. Spýtam sa ich, ukazujúc im fotku Strom větrné harfy, či nevedia kde je takáto socha. Posielajú nás po značke k zámku Pohansko a tam za Múzeom opevnenia, na lúke pri rybníku, je naozaj Kristkova socha v plnej kráse.

Odfotím si ju, na lavičke si dáme keksíkovú pauzu, pozrieme si staroslovanskú polozemnicu a po asfaltke dôjdeme do Břeclavi na stanicu. Na moje prekvapenie, nie je ešte ani 15.00 h. Mivymu ide o pár minút vlak do Hodonína, a tak sa rýchlo lúčime a odchádzam ešte do mesta. Pozriem sa z mosta na Dyje, zistím, že TIC je cez víkend zatvorené, zvonku si obzriem židovskú synagógu, zvláštny kostol, sochu T. G. Masaryka a pamätnú tabulu na budove gymnázia. Potom sedím na stanici v klientskom centre, zapisujem si zážitky a zisťujem, že zrazu mám v tablete všetky mapy.

Zhodnotenie

Kamaráti mi hovorili, že je nezmysel ísť naplánovanú trasu peši. Že je to vyslovene na bicykel. Nuž takto v zime, keď nieto komárov, vysokej trávy, stromy nemajú listy a sú ďaleké výhľady sa mi to veľmi páčilo a už sa teším na ďalšiu etapu Kristkovej Podyjskej glyptotéky a to z Horních Věstonic do Břeclavi (glyptotéka je zbierka sochárskych umeleckých diel, pozn. red.)

Fotogaléria k článku

Najnovšie