Trasa

Kemence (Kamenica) – Godóvár – Magosfa/Tátralátó - Csóványos – Szabove skaly – Oltár kö – Hamuház – Kemence (Kamenica)

Na Csoványosi som už síce bol, ale keď hľadal Miloš niekoho, kto by sa pridal, neváhal som. Po dlhom hľadaní vyhovujúceho termínu sa konečne jeden našiel, pridal sa tiež kamarát Denis, takže v nedeľu ráno vyrážame.

Po príchode do dediny Kemence (slov. Kamenica) ideme autom do údolia Kamenického potoka (Kemence patak), čo je najväčší vodný tok v Novohradských vrchoch (Börzsöny). Zrazu zisťujeme, že potok tečie cez cestu a na druhú stranu vedie len brod, neďaleko je malý mostík pre peších. Brod by nebol zjazdný ani za sucha, lebo sú tam veľké jamy. Na druhej strane je cesta, takže nejako sa tam musí dať dostať...

Vraciame sa uličkami kus nižšie, kde je most pre autá. Prechádzame na druhú stranu a popri trati lesnej železničky prichádzame k zákazu vjazdu pri detskom tábore. Je tu miniatúrne parkovisko na tráve a nejaký pamätník. Cesta inak pokračuje až na druhú stranu pohoria do Diósjenő (slov. Janov).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ak sa nechcete zviezť železničkou, je toto najlepšie miesto pre štart túry. Železnička cez zimnú sezónu nepremáva. V dedine je tiež múzeum lesnej železnice. Viac informácií o železniciach nájdete na www.kisvasut.hu.

Vyrážame od detského tábora kúsok za stanicou lesnej železnice Godóvár doľava do údolia Čierneho potoka (Csarna patak völgy, Fekete völgy). Po pár metroch však odbočujeme doľava a začíname po zelenej rezko stúpať a naberať výškové metre. Ako stúpame, je čoraz viac snehu (dole nebol). Miloš vpredu nasadil rýchle tempo, a tak po chvíli prechádzame popod Godóvár. Tu ostatných nechávam oddychovať, lebo si idem pozrieť hradnú lokalitu. Na 574 m vysokom kopci nad Čiernym údolím (Fekete-völgy) stál stredoveký hrad, ale už z neho zostali len terénne nerovnosti a zvyšky brány vysekanej v skale (aspoň to tak vyzeralo). Vrchol je zaujímavý, z jednej strany skalnatý, akoby múr z machových kameňov. Podľa archeologického výskumu bola oblasť osídlená v prehistorických dobách ľudom kyjatickej kultúry. Podľa tradície bol hrad založený bohyňou Godó a patril rodu Hunt-Poznanovci (maď. Hont-Pázmány).

Celé si to tu pochodím, a vraciam sa k ostatným. Pokračujeme popod vrchol Miklós tetö (vyzerá, že je na ňom pár skál) cez nádherne zasnežený les k Magosfa/Tátralátó (916 m). Názov Tatralátó znamená výhľad na Tatry a naznačuje, že v zime, keď stromy nemajú žiadne lístie, je vidieť v jasnom počasí Tatry. Bolo tu v dávnych časoch tiež veľké hradisko z doby železnej a bronzovej a stále vidno kamenný val, ktorý obkolesoval celú vrcholovú plošinu (cca 300 x 150 m).

Z Magosfa na Csóványos (939 m) je to skoro po rovine, len 50 metrov sa schádza k sedlu a odtiaľ hore na vrchol. Držíme sa zelenej značky a prichádzame k rozhľadni. Na výhľady máme smolu, je dosť oblačno. Neskôr, keď budeme dole, vyčasí sa... Viac informácií o Csoványosi v mojom predchádzajúcom článku Pevnosti Český hrad (Csehvár) a Novohrad (Nógrád). Dávame si pauzu na čaj a zvažujeme, kam teraz. Miloš navrhuje Nagyhideghegy, ja chcem ísť pozrieť Oltárkö, Denisovi je to jedno. Keďže mám „kľúče od miešačky“ ideme mojou trasou.

Strmo schádzame po hrebeni k Szabovým skalám. Denis v teniskách má celkom problém. Prechádzame okolo pár pekných solitérnych skál na hrebeni a potom krížom cez les hlbokým snehom na druhú stranu hrebeňa, kadiaľ by mal ísť popod hrebeň značený chodník červenej farby. Natrafíme naň ľahko, ale nešlo ním pred nami veľa ľudí a brodíme sa snehom popod hrebeň z druhej strany smerom naspäť. Takže vidíme skaly aj z druhej strany – z tejto sú mohutnejšie. Po krátkom čase prichádzame k Oltár kö. Sú to dve skaly s úzkym priechodom pomedzi ne. Keby nebol sneh asi by sa dalo na ne vyliezť, ale bez istenia by som to neskúšal.

Pokračujeme a keď chodník začína stúpať na Csoványos odbočujeme po značke modrého trojuholníka dole. Budeme sa vracať najprv popri Oltárnom potoku a neskôr popri Čiernom potoku (Csarna patak). Asi v polovici cesty do doliny je odbočka na Kö korsó (Kamenné korzo). Je to vyčnievajúca skala, z ktorej je výhľad naspäť na Csoványos a okolité kopce.

Schádzame do údolia Oltárneho potoka, úsek je celý zavalený popadanými stromami, ale chodník je prerezaný. Čo sa mi páči, vyzerá to, že drevo neťažia, ale nechávajú ho tu ležať. Polom totiž nie je žiadna novinka, popadalo to už pred pár rokmi (spomínal som ho v mojom článku). Mne sa táto časť celkom páči. Keď zídeme nižšie je popadaných stromov aj snehu menej. Zaujali ma svahy po pravej strane s akoby roztrúsenými skalami, resp. ako pod vývratmi vznikli malé skalné dutiny (vidieť, že pôdny kryt je nie príliš hlboký).

Prichádzame na lúku s malinkým jazierkom (skôr mláka), na konci ktorej sa potok vlieva do Čierneho potoka. Odteraz pôjdeme po trase zničenej lesnej železnice. Najprv vidno len zvyšky násypov, či mostov. Potôčik má celkom prudký spád. Prichádzame k dosť zanedbanej chate s nápisom posta (je tu ohnisko, latrína a studňa) a z pravej strany priteká kamenitým korytom potok. Odtiaľto je cesta veľmi zaujímavá. Úsek železnice pod chatou bol zničený až pri veľkej vode v roku 1999. Tento úsek popri zvyškoch trate je veľmi zaujímavý a pekný. Po niektorých mostoch sa dá prejsť, ale niekoľkokrát treba brodiť potok. Pokrútené koľajnice ukazujú silu prírody. Po stranách na kopcoch okolo nejasne vidieť rôzne skalné útvary. Po ľavej strane sú napr. aj Salgovár, či Holó kö, o ktorých som písal v spomínanom článku.

Pôvodne železnica slúžila na zvážanie dreva, najprv boli vozne ťahané koňmi, neskôr bola motorizovaná a nakoniec slúžila turistom. Údolie Čierneho potoka je jediným miestom, kade sa môže voda dostať von z kaldery niekdajšieho Börzsönského (Novohradského) stratovulkánu, a práve preto bol nápor vody taký silný, že železnica v 1999 nemala šancu. Od 2000 sa postupne opravuje, ale zatiaľ ide z Kamenice (Kemence) len po Fekete völgy chatu a nevyzerá to, že by sa to malo zmeniť.

Prechádzame okolo pár prameňov (studničiek), pekné sú tiež skalnaté dolinky prítokov Čierneho potoka. Pri jednom prechode potoka (prechádzame nespočetnekrát zo strany na stranu) si Denis nechtiac naberie vodu do topánky. Prichádzame k Hamuházu (ohnisko, latrína a studňa). Vidíme tam dokonca slečnu, ktorá upratuje (zrejme sezónny bufet) a je tu cestovný poriadok železničky.

Dole vidíme pár akoby banských vagónov, ale vlaky sa až sem nedostanú (len po chatu). Zaujímavý prechod dolinou so zvyškami železnice pokračuje až k Fekete völgy chate. Kúsok pred chatou (ale až za koncom trate, vidíme odparkovanú drezinu). Pri chate je opätovne ohnisko a konečná lesnej železnice z Kamenice (Kemence). Z komína sa síce dymilo, aj tu boli nejaké autá odparkované, ale bolo zatvorené. Od chaty je asi 3 - 4 km asfaltkou k miestu, kde sme nechali auto. Keby niekto vyrážal priamo z dediny, môže to zobrať cez blízky kopec Stráža (Strázsa hegy, 389 m) po trase náučného chodníka. My by sme sa museli potom vracať k autu, takže ho obanujeme.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek