Túra Zimný výstup na Panský diel a osada Môce
Rozhodli sme sa vychutnať si rozprávkovo zimné počasie v stredoslovenskej prírode. V sobotu ráno som sa pozrela z okna priamo na zasnežený Panský diel, ktorý je výborným výhľadovým miestom. Po raňajkách sme sa autom presunuli po zasneženej asfaltovej ceste z mestskej časti Sásová do lyžiarskeho strediska Šachtičky, ktoré je obľúbeným miestom lyžiarov, bežkárov a turistov.
- Náročnosť
- mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
- Čas
- 1 deň
- Obdobie
- zima – 17.02.2018
- Pohoria
- Starohorské vrchy (ochranné pásmo Národného parku Nízke Tatry)
- Doprava
- Banská Bystrica (vlak, bus) - sedlo Šachtičky (záchytné parkovisko, v zime skibus)
- SHOCart mapy
-
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)
Výstup na Panský diel
Sedlo Šachtičky (957 m) – Zadná Vápenná – Panský diel (1100,2 m) a späť
Panský diel (1100,2 m) je hôľnatý vrchol, nachádzajúci sa v Starohorských vrchoch nad dedinkou Špania Dolina, a na jeho vrchole sa nachádza vysielač. Banskobystričania obľubujú vychádzky na Panský diel, z ktorého sa ponúkajú výhľady na všetky svetové strany.
Zaspomínala som si ako som v prímestskom lyžiarskom stredisku prvýkrát stála na bežkách a snowboarde. Vládlo tu krásne zimné počasie s azúrovo modrou oblohou a slnečné lúče nás príjemne hriali. Kráčali sme zasneženým chodníkom a pomedzi stromy sme sa kochali výhľadmi na veľkofatranské končiare Rakytov, skalnú hradbu Čierneho kameňa, zasneženú Krížnu, Jelenskú skalu a pod nami učupená banícka osada Špania Dolina s dominantným kostolíkom.
Cestou hore sme stretli pár bežkárov a rodičov s deťmi na sánkach. Slnečné lúče osvetľovali sneh, ktorý sa trblietal ako diamanty. To sú nádherné prírodné šperky. Stúpanie bolo príjemné, lebo sme sa neustále otáčali za výhľadmi na okolité kopce. Na vrchole sa nachádza vysielač a lyžiari sa spúšťajú dolu svahom a popritom si môžu vychutnávať výhľady na Krížnu. Mali sme dobrú viditeľnosť na všetky strany: Kremnické vrchy, Veľkú Fatru, Nízke Tatry, len Poľana bola zahalená oparom.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Dali sme si teplý čaj a užívali sme si výhľady. Cítila som sa ako v zasneženej rozprávke. Načerpaní pozitívnou energiou sme sa zastavili pri Kolibe Šachtička, kde sa nachádza kovová rozhľadňa vysoká približne 20 m. Vstup na ňu je na vlastné nebezpečie a kľúče si vyzdvihnete na recepcii hotela Šachtičky. Stúpali sme po železnej konštrukcií, len tak sa to s nami hýbalo, takže ľuďom, ktorí majú závraty výstup neodporúčam. Vystúpili sme na výhľadovú plošinu a pozerali sme sa na svah zjazdovky, Krížnu, Španiu Dolinu... Dolu v kolibe sme si vychutnali kávičku pri horiacom krbe a spokojní sme sa presunuli do osady Jergaly, odkiaľ sme kráčali do osady Môce ukrytú v horách pod Donovalmi.
Motyčky
Obec Motyčky vznikla zlúčením šiestich pôvodne samostatných drevorubačsko-uhliarskych osád Bukovec, Dúvodné, Jergaly, Motyčky, Môce a Štubne. Ženy sa zaoberali paličkovaním čipiek starohorského typu. Muži vyrábali pletené čierno-biele vzorované kapce z ovčej vlny. V osade Motyčky bol natočený film Údolie smrti aj film podľa opery Eugena Suchoňa - Krútňava.
Môce
Jergaly – Môce – Môcovská dolina a späť
Hore Môcovskou dolinou z Jergalov bolo dosť snehu, ale dalo sa nám prejsť, lebo cesta bola upravená, inak by sme sa zabárali v hlbokom snehu. Prechádzali sme popri peknej skale vyzdobenej lišajníkom. Z oboch strán chodníka boli skaly. Po chvíľke kráčania lesom sme zbadali krásnu zasneženú chalupu. Celá osada bola zasypaná snežnou perinkou, na strechách ležalo vyše pol metra snehu. V niekdajšej uhliarskej osade sa nachádza niekoľko chalúp.
Pôvod mena osady Môce nie je celkom jasný. Prvýkrát sa ako osadný názov objavuje v tvare Mwocz 7. januára 1695. V osade rozšírené priezvisko "Môcik" vzniklo neskôr, pravdepodobne odvodením od pomenovania sídla. Prvýkrát sa s týmto priezviskom stretávame v roku 1736 (40 rokov po objavenom názve osady Môce). Vylúčené však nie je ani odvodenie pôvodného názvu od krstného mena niektorého z prvých osadníkov. Je teda možné, že krstné meno osadníka dalo meno osade, z čoho sa neskôr vyvinulo priezvisko Môcik. Prvá zmienka o osade Môce je z roku 1754.
Pri poslednej drevenici sme spozorovali čriedu sŕn, pozorovali nás. Asi tu veľa ľudí nechodí, tak boli prekvapené, že nás tu vidia. Mám rada osady, ktoré sú ukryté v horách. Dúfam, že táto sa zachová v pôvodnom stave. Stúpali sme vyššie do lesa a pri pekných skalách sme ukončili naše putovanie za spoznávaním nových miest. Boli sme blízko Môcovskej jaskyne, ale cesta k nej bola nepriechodná kvôli veľkému množstvu snehu.
Môcovská jaskyňa je prírodná pamiatka vyhlásená v roku 1995. Ochrana 300 m dlhej fluviokrasovej jaskyne. Vyznačuje sa pozoruhodnou výzdobou. Je významná z geologického a geomorfologického hľadiska. Môcovská jaskyňa má vchod v nadmorskej výške 803 m a celkovú dĺžku viac ako 400 m a hĺbku 23 m.
Cestou späť sme prechádzali okolo brechajúceho psíka, ktorý preskočil plot a nášmu parťákovi zahryzol do nohavíc, veľmi priateľsky sa veru nezachoval. Večer po túre sme si pochutili na kačici s kapustou a mali sme fašiangovú pochúťku - šišky. Strávili sme krásny deň v zasneženej prírode.
