1. deň

Žarnovica – Lukavica – Pod Priechodnou - Kerling – Kešnerovská – Rumplovská - Hadová – sedlo Cukmantel – sedlo Červená studňa – Paradajs, kríž – Tanád – Farárova hôrka

Začiatok v Žarnovici som si vybral z dvoch dôvodov. Trasa po horách sa mi zdala zaujímavejšia odtiaľ a ešte som v tomto meste nebol. No mesto okrem chátrajúceho kaštieľa (bývalý hrad) veľa neponúka, tak som sa tam dlho nezdržiaval a popod rýchlostnú cestu R1 a ponad Hron som sa vybral v ústrety Štiavnickým vrchom, do podhorskej miestnej časti – Lukavica.

V nej som si odfotil len kostolík a po žltej si to konečne nasmeroval do lesa. Ale ak by som mal mapu, tak by som sa na značku asi vykašľal a zamieril si to ešte viac doprava na lúky a samoty, ku ktorým som aj tak došiel, keď som žltou vyšiel na vrchné partie lúk. Ponúkali výhľady a predpokladám, že by to bol lepší variant ako úvodné nezáživné stúpanie lesom. Ale aj na tomto úseku som išiel okolo peknej usadlosti Bazik (na mapách ako Bartkovci) a na cestičke som zdravil miestneho, vezúceho sa na traktoríku.

Ďalšia človečina ma prekvapila alebo ja som prekvapil dvoch cyklistov, ktorí si to šinuli opačným smerom. Po chvíli sa pripojila modrá značka z Vyhní, ktorou som pokračoval k prvým hrebeňovým úsekom, kvôli ktorým som si vybral danú trasu. Ešte v lese som naďabil na starý chotárny kameň Banskej Štiavnice, Vyhní a Dolných Hámrov z roku 1930. Zanedlho som sa objavil na lúkach Banského vrchu a pri kaplnke na Kerlingu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Horskými lúkami

Rozľahlá horská lúka pod Banským vrchom je vskutku nádherná. Odtiaľ zaujmú výhľady na Sitno a masív Tanádu, po ktorom za pár hodín budem prechádzať. To predpokladali aj dávni miestni, ktorí tu postavili kaplnku, aby v tichosti lúk mohli nerušene rozjímať. A pokoj som plnými dúškami nasával tiež. No zrejme je to vyhľadávané miesto, keďže o tom svedčí množstvo všelijakých typov prístreškov, z ktorých za zmienku stojí cykloprístrešok a najmä opodiaľ, smerom po zelenej, stojaci Bar Kerling na Malom Kerlingu, ktorý sa dá použiť nielen v nepriazni počasia.

Od Kerlingu to boli parádne lučnato-lesnaté úseky až kdesi po tajch Pleso, ku ktorému som zišiel v sobotu ráno. Dovtedy má však čakali príjemné úseky cez bývalé osady Kešnerovská a Rumplovská. Zašiel som k poloopustenej a polorozborenej usadlosti na Rumplovskej, kde príroda ticho ukazuje svoju moc. Pri smerovníku som našiel pamätník obyvateľom, ktorí padli za obeť počas SNP. Náhodným hľadaním som sa z článku Tona Zahradníka zároveň dozvedel o pradávnej tragédii z roku 1352, kedy osadu Kešnerovská žoldnieri vyplienili a povraždili všetko živé. To má pripomínať Božia múka a niekdajší názov miesta ako Mŕtve kosti.

Ďalší úsek v lese ma priviedol ku klesajúcej horskej lúčke s výhľadom na sever, kde okrem výrazného pohoria Vtáčnik bol výrazný zámoček Marcus. Tu som si rozpomenul, ako som k nemu náhodne prišiel, keď som išiel prvú jarnú túlačku roku 2016. A bola to nádherná túra. Rovnako aj táto, aj keď sa priznám, že “tenkrát poprvé”, to bolo proste peckové, že teraz mi čosi chýbalo. A to aj keď som prechádzal mojimi obľúbenými lučnato-lesnatými úsekmi a nechýbali ani samoty. Ťažko to vysvetliť.

K nasledujúcej osade som prišiel pred smerovníkom Hadová, kde to však vyzeralo na nejakú vilku, čo už nebolo podľa môjho gusta. Pred ňou som stretol ľudí, aj keď to boli len hubári. Pri smerovníku zase odniekadiaľ prifrčal motorkár a odfrčal po žltej. Ďalších ľudí, aj keď len z diaľky som zbadal pri nasledujúcej horskej lúke pod Zuckmantelom, ktorí si zrejme vyšli vychutnať krásny deň, čo bolo o to ľahšie, keď sa vyviezli autom. Ja som svoje carpe diem odšliapával neskutočne nádhernou krajinou, kvôli ktorej milujem Štiavnické vrchy.

Krajom lesa a nadchýnajúc sa nad scenériami, ktoré som „žral“ plnými sústami, som sa doňho vnoril a vyšiel na cestu smerujúcu do sedla Červená studňa. Ešte predtým som zašiel k zatvorenej, ale obnovenej štôlní. Chvíľu predtým sa tam takmer stala búračka, keď chlapík v prvom aute zrazu zastavil a druhý za ním ledva zabrzdil. Ten z prvého auta vytiahol košík a nerušene išiel na huby. Pokračoval som po asfaltke a došiel k zmienenému sedlu, kde som si oddýchol. Tu už bolo živšie, keď sa objavovali aj cyklisti.

Paradajs a Tanád

Dlho som sa nezdržiaval a vydal sa na slávny Paradajs. Pri stúpaní lúkou som stretol ďalších hubárov a vďaka výhľadom spod lesa som si spomenul na lanskú Matulku či Goldberg. Jednoducho nádhera. Vnikol som do lesa a okolo šutrov s geologickými informáciami som došiel ku krížu na Paradajse. Ale trošku som bol sklamaný. Myslel som si, že odtiaľ budú ničím neobmedzované výhľady. Ale zrejme som mal zájsť nižšie, o čo som sa trocha pokúšal, ale zase nechcelo sa mi tam blúdiť.

Pokračoval som ďalej a po chvíli došiel k druhej vyhliadke, ktorá ponúkala oveľa lepšie výhľady na Banskú Štiavnicu s najslávnejšou kalváriou a kopce ďaleko za ňou, úplne v pozadí s Kremnickými vrchmi. Čas bol pokročilý a musel som pridať do kroku. Zišiel som z kopca, pod ním naďabil na tulácky prístrešok a následne vyšiel na ďalšiu notorický známu vyhliadku - Tanád. Tu to ma zaujalo perfektným výhľadom na dolinu s Hodrušským jazerom ako na dlani. Vcelku som zvedavý, ako vznikol tento názov, lebo keďže som zo Šariša, tak mi to automaticky znie ako naše typické: Ta... Ta nad. Následne som zišiel na cestu k hornej stanici lanovky.

Odtiaľ začali banskoštiavnické kopcovité lúčky ako napr. Farárova hôrka. Slnko kúsok nad obzorom mi poskytovalo veľmi nádherné scenérie a bol som rád, že som tadiaľ išiel práve v takom čase a že som si vybral práve také spacie miesto. V pozadí, ale mierne naľavo, trónilo vysoké Sitno, kde som mal dôjsť ráno. Tu značka mierne haprovala, ale nechal som sa viesť cestou, s chýbajúcou značkou som mal mierne obavy, či nájdem salaš, lebo mal byť blízko nej. Ale za najbližším kopčekom, v sedielku som zbadal chajdičku a bol som spokojný. Došiel som akurát v čase zapadajúceho slnka, rýchlo som omrkol vnútrajšok a snažil sa pripraviť si pohodlne ležovisko. Podobne ako pri salaši na Obrubovanci aj tu je veľká škoda, že sa pomaly rozpadáva. Tento však asi nebude mať záchrancov...

2. deň

Farárova hôrka – sedlo Pleso – sedlo pod Pinkovým – sedlo Krížna – Počúvadlianske jazero – Tatárska lúka - Sitno – Sitniansky hrad – Granty – Vlčia jama – Ilija - Svätý Anton – Banský Studenec - Žibritov

Aj napriek sparťanským alebo skôr bezdomoveckým podmienkam, som sa vyspal celkom kvalitné a nerušene. Ráno som čosi zjedol, zbalil sa a vyštartoval v ústrety dlho očakávaným atrakciám ako Počúvadlianske jazero a najmä bájne Sitno. Od salaša som pokračoval po červenej kvázi hrebeňovými pastviskami a skalnými kopčekmi, až som zišiel z posledného a objavil sa na lúčke a nejakej zarastenej vodnej ploche, čo znamenalo, že som v sedle Pleso. Ním sa skončili krásne lúčnaté hrebeňové úseky a začali divotvorné asfaltovo-lesokopcovito-dedinské úseky.

Červenú som zmenil na modrú, ktorá ma naviedla cez chatársku oblasť na asfaltku križujúc štátnu cestu z Levíc do Banskej Štiavnice a pokračoval som po ďalšej asfaltovej odbočke k Počúvadlianskemu jazeru a rovnomennej osade. Cesta bola frekventovaná, lebo sa po nej preháňali turistické autobusy. Prešiel som sedlá pod Pinkovým vrchom a Krížna a došiel k bývalému pionierskemu táboru pri jazere Počúvadlo a za chvíľu aj pri ňom samotnom. No to už po žltej farbe, po ktorej som obišiel jazero s hotelom a pri hrádzi križoval cestu. Tým som dal zadosť svojej dlhoročnej túžbe navštíviť jazero, o ktorom som počul od kamarátov, ale aj samotný názov bol vcelku svojrázny a istým spôsobom ma vyrušoval.

Pri smerovníku Počúvadlianske jazero som si to namieril priamo na Sitno. Keďže bola sobota a ideálne počasie na turistiku, v turistickej lokalite tomu nasvedčovalo parkovisko a kopa národa. Rýchlo som sa snažil dostať do lesa. Výstup na Tatársku luku však dal s batohom zabrať. To, že je Sitno vďačne turistické miesto, potvrdzovali skupinky ľudí. Ale iba ja som tam bol ako exot s batohom. Pozrel som si rozhľadňu, nakrátko posedel na lavičke, kde sa mi ozval jeden týpek, že či nie som ten a ten. Vypúlil som oči a hneď mi napadlo, že to je Roman z FB, s ktorým som bol raz na túre asi pred 2 rokmi. Trocha sme pokecali, prezradil, že je na stanovačke pri Banskej Belej a že sa môžem pridať.

Ja som sa však držal svojej trasy, a tak sme sa rozlúčili a zašiel som ešte omrknúť Chatu Andreja Kmeťa, kde sa dve letá chystám na nočné čítanie a rozprávanie o sitnianskych legendách. Snáď tohto roku sa to konečne podarí. Po vrcholovej lúke som sa pobral k Sitnianskemu hradu, kde prebýva kastelán. Je fajn, že sa s ruinami niečo robí. Spomínal, že majú prísť chlapi a pokračovať v záchrane hradu. Aj keď múrov, pravda, veľa nie je.

Lesom do Ilije a lúkami do Svätého Antona

Ešte predtým som zašiel k hradnému prístrešku, ktorý je v rovnakom stave ako na fotkách. Pribudli asi len nejaké matrace či stoličky. Keď už funguje Chata Andreja Kmeťa, asi by som dal prednosť jej, najmä kvôli podpore zachovania zariadenia.

Z hradu som mal pokračovať do Ilije. No nejak som sa zmiatol a nebol som si istý, lebo Hikeplanner nejak zvláštne trasoval. Preto, keď som zbadal cyklistu, tak som ho zastavil, hoc asi to nebolo odo mňa milé, keď som ho zastavil pri stúpaní. Snáď na mňa nenadával. Vysvetlil mi, že dobre idem, že za 10 minút bude smerovník, kde mám odbočiť na zelenú. Spúšťajúc sa dole, ma ešte raz predbehol a ešte raz upozornil na odbočku. I tak sa stalo a pri Vlčej jame, kde sa dalo okrem Ilije ísť do Prenčova či po okružnej žltej k Počúvadlianskemu jazeru, som si vybral zelenú do Ilije.

Táto časť trasy je vcelku nezáživná v nie veľmi peknom lese. Až výhľady na Iliju boli krajšie a zaujal starý kostol, ku ktorému som odbehol. Prešiel som dedinou a pokračoval ďalej po zelenej okolo osamote postavených nových domoch, kde na mňa začalo dobiedzať nejaké psisko. Ešteže skoro vyšla panička a privolala si to, mne nemilé plemeno. O čosi ďalej kosil trávu traktor a vychutnával som si ako ukrajuje z trávy. Zelená viedla celkom jasne, len na jednom mieste, haprovala. Otáčajúc sa, som sa kochal výhľadmi na Sitno, ktoré som len pred pár hodinami navštívil a teraz som už bol tu, pričom ráno ešte pred ním. Fascinujúce sú prechody s pohľadom na nejaký jasný bod.

Vyšiel som na mierny svah a z neho zazrel svätoantolský zámoček. Prvýkrát v živote, keďže som tu ešte nebol. Tiež som ho chcel navštíviť len v príhodný čas s príhodnou spoločnosťou. Ale ako Banská Štiavnica, rok predtým, tak som aj Antol uvidel prvýkrát sám. No dnu som nezachádzal, teda len na nádvorie, návštevu si určite nechám na správny čas!

Do Žibritova

Odtiaľ ma čakal opäť lesnatý úsek, výraznou cestou smerom do Banského Studenca. Ďalší nezáživný úsek sa zmiernil, až keď som vyšiel na širokú lúku medzi lesmi na polceste do Banského Studenca. Neďaleko neho som zrazu zbadal dvoch voľne pobehujúcich vlčiakov a hneď som zastal. Oni si ma všimli o chvíľu neskôr a už si to namierili ku mne, ale našťastie sa o chvíľu objavili ich majitelia. Mal som prichystaný batoh pre prípadný útok. No inteligenti sa len zarehotali a zavolali si psiská. Mal som dosť!

Zišiel som do Ban. Studenca a namieril si to k Studenskému (Kolpašskému) jazeru. Miestni si tu v príjemnom podvečernom čase korzovali, rozprávali sa a ja s batohom ako podivín. Po chvíli som sa radšej pobral a vrátil smerom, odkiaľ som prišiel, ale už som išiel po modrej do Žibritova.

Pomaličky som stúpal rozľahlou, dobre značenou lúkou k veľkej farme Horné majere, kde na susediacej lúke sa hostilo asi 200 kráv. To bola pre nich divadlo, keď som vedľa nich kráčal. Značka má naviedla z lúky na cestu pomedzi ohradené pastviska kdesi k lesu, všetko v podvečernom čase. Obzerajúc som opäť zazrel Sitno, ale okrem toho aj ďalšie samoty. Po chvíli som došiel k smerovníku Diely. No tu akoby so značkami uťalo. Veľmi slabo značená časť trasy, ktorá haprovala pár metrov od smerovníka. Aj keď som vedel, že môže byť problém, no dúfal som, že už to za rok stihli doznačkovať. Ale prd. Veľmi problematické, z časti schizofrenické značkovanie. Vošiel som do lesa, kde sa sem-tam objavovala značka. Potom z neho vyšla do brezového hájika, blízko oplotených polí, čiže tým pádom som ich obchádzal. No značka sa opäť nasmerovala východne, až vnikla do lesa popod Jabloňový vrch. Našťastie ako tak značka viedla, aj keď boli úseky rúbaniskami a novým lesom, kde značka chýbala a išiel som len na pocit. Celkovo, asi najhorší úsek, čo sa týka krásy lesa.

Podľa predošlých zisťovačiek, som došiel na čistinku v objatí lesov, kde som očakával rozhľadňu. I našiel som, dokonca dve. Bolo však len asi 17.30 h a tuho som rozmýšľal či ostať tu, alebo pokračovať ďalej, len do neistých končín. No aj kvôli jelenej ruji, keď sa mohli ráno objaviť poľovníci som predsa len volil pokračovanie. No tu akoby uťalo po druhýkrát a značku som stratil definitívne. Už som však neriešil a pokračoval rovno. Aj bez mapy som predpokladal, že musím ísť len rovno a prekonať hrebienok. Skúšal som ešte hľadať značku, ale nenachádzal som. Zmizla niekde na ľavej strane. Dal som sa teda rovno cez hrebienok a zachádzajuc z neho som objavil nielen cestu, ale aj vynikajúci senník, kde by sa iste dalo príjemné vyspať. No stále bolo veľa času a nateraz som presne nevedel, kde ísť. Nechcel som to nechávať na posledný deň, čím by som ohrozil môj príchod domov.

Preto som pokračoval, až som došiel k lúke, po ktorej som sa rozhodol vydať. Lúka bola úzka a smerovala východným smerom. Na nej som uvidel niekoľko posedov, ktoré boli chránené kamerou a strážnou službou(?). Zaujímavé. Išiel som po lúčke, ktorá mierne stúpala, až vyšla na hrebienok a tam som zazrel dedinu. Predpokladal som, že je to Žibritov a už som bol pokojnejší. Lúčka ponúkala výhľady a bol som spokojný. Myslím, že samotná modrá bola oveľa ničotnejšia ako tento úsek. Opäť škoda, že tadiaľ značkári neviedli trasu.

Zišiel som k začiatku dediny a moje predpoklady potvrdila nielen opätovne objavená modrá značka, ale aj názov dediny. V Žibritove som zašiel k jedinečnému tehlovému kostolu a k osamelo stojacej bašte zaniknutého zámočka s kostolom. Pri pumpovej studní som sa napojil a zložil sa za miestnym úradom, kde vďaka eurofondom vznikla tržnica a pódium. Keďže nikto nereptal, tak som tam zaľahol.

3. deň

Žibritov – Štangarígel – Líška – Krupina

Opäť som sa celkom dobre vyspal, aj keď v noci neďaleko môjho ležoviska sa na lúčke popásali nejaké zvláštne tvory. Buď to bola nejaká vysoká alebo nízka - divé svine. Čo najskôr som sa zbalil, aby som tam neoxidoval dlho a po zelenej som poza humná zišiel k jarku, okolo ktorého som nasledoval značku. Tu sa začína náučný chodník smerujúci na Štangarígel. Prešiel som asi dvomi lúčkami, následne cez ďalší jarok a po malej alejke smeroval ku Krupinským bralciam. Chvíľu som išiel po asfaltke, kde sa nachádzal smerovník, upozorňujúci, že tadiaľ odbočuje zelená ku Krupinským bralciam a po 5 minútach sa tomu tak stalo. Hromada kamenných blokov zvaná Štangarígel pôsobí dosť netradične, na „originál“ Bralce pri Hrone však nemajú. No to absolútne neprekáža.

Pokračoval som ďalej a vyšiel som na malý hrebienok Havrana, ktorý ma príjemnou lesnou cestou priviedol k lúkam neďaleko osady Havran. Keďže podľa dávneho článku, v ktorom Boro písal o nervóznych psoch, tak som mal pre istotu nie jednu, ale až dve palice. Ale našťastie nemusel som ich použiť na nič iné, len ako turistické paličky. Aj keď z jedného lazníckeho dvora vybehli dve psiská, zdúchli, len čo som sa priblížil. Ďalej nebol problém a došiel som k zastávke autobusu, kde sa nachádza smerovník Líška. Odtiaľ som išiel stabilne po asfaltke a schádzal s výhľadmi do Krupiny. Pri VN Krupina som k nej zašiel a potom len dokráčal do mestečka, kde som si konečne našiel čas ho trošičku preloziť. Tak som objavil časti mestských hradieb s alejou a pamätníkom, rímskokatolícky kostol s vežovou bránou a samozrejme, námestie, ktorým som neraz cestoval stopom na juh. Akurát hore k Vartovke mi to opäť nebolo súdené. Snáď nabudúce.

Zhrnutie

Vander zo západu na východ Štiavnických vrchov opäť splnil moje náročné očakávania a preto ho hodnotím veľmi vysoko. Prvá časť bola viac o prekrásnych hrebeňových lúkach, stredná, to bol konečne výstup na Sitno a posledná časť cez dediny bola takým mojím typickým putovaním, kde sa dá spoznať život v regiónoch. Značenie bolo po celej časti na dobrej úrovni, až na úsek od Banského Studenca po Žibritov. Opäť som si potvrdil, že Štiavnické vrchy sú nádherné a veľmi sa teším na ďalšie návštevy.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek