Sobota

Niekde sa ale asi stala chyba. Po príchode v sobotu do Tatier bolo síce ráno ešte slnko, ale behom hodiny už bolo zatiahnuté. Ako pribúdali minúty na hodinkách a výškové metre pri výstupe k Popradskému plesu, pribúdala oblačnosť. Po príchode na Chatu pri Popradskom plese, bola ešte oblačnosť relatívne vysoko. Mysleli sme si, že vyjde aj prvý, sobotný plán liezť na Tupú. Ako sme ale prichádzali do Zlomiskovej doliny, sadala oblačnosť tak nízko, že nebolo poriadne vidieť stenu a nedokázali sme nájsť cestu, ktorú sme chceli liezť.

Samozrejme, keď niečo nie je ideálne, prečo by to nemohlo byť ešte horšie. To platilo aj v sobotu a začal do toho padať sneh. To by samozrejme v zime až tak neprekážalo, ale v prípade, keď sa človek snaží nájsť cestu, ktorú chcel liezť, veľa oblakov moc nepomôže. Sobotné plány sme samozrejme zmenili a strávili tiež parádny deň. Lezenie pokračovalo až v nedeľu, keď predpoveď sľubovala slnečný deň.

Nedeľa

Keď sa ráno pozeráme von, tak hodnotíme situáciu, na to že malo byť slnečno je na oblohe celkom dosť mrakov. Náladu nám to ale nepokazilo, aj tak bola vonku ešte zima, však sa hádam počasie polepší. Pri raňajkách, keď pozeráme von, vidíme že nakoniec slnečný deň bude. Rýchlo sa pobalíme a čoskoro kráčame po Tatranskej magistrále pod Patriu. Tu máme na dnes v pláne liezť “Ľad v Patrii”.

V zákrute pod ľadom zisťujeme, že tu dnes nebudeme sami. To ale neprekáža, pokiaľ povybaľujeme matroš, nahodíme pár vecí na seba, jedna dvojica ľad doliezla. Druhá, ktorú sme stretli ešte na magistrále, pomaly prichádzala pod ľad a čakala, pokiaľ dolezie ďalšia nalezená dvojica. Strmým svahom čoskoro stúpame hore aj my, aby sme na slnku čakali, pokiaľ príde na nás rad.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po príchode pod ľad zaistíme batohy. Tentokrát ich neberieme so sebou hore, máme v pláne po dolezení zlaniť a zísť dolu na magistrálu. Pôvodný plán, pokračovať na Patriu, by sme nestíhali.

Netrvalo dlho alebo aj pri debate čas ubehol rýchlo. Ovešaný ako vianočný stromček sa naväzujem na lano, v zamrznutom snehu robím prvé seky čakanom do zamrznutého snehu a stúpam na začiatok ľadu. Všetko ide parádne, sneho-ľad drží a čoskoro som pod vodopádom. Vyberiem prvú ľadovcovú skrutku a zakrúcam ju do ľadovej steny, ktorá je predo mnou. Keď ju dokrútim, habnem na sedák, že vyberiem expresku, ktorú tam plánujem zacvaknúť. No nech mávam rukou ako chcem, skúšam aj kúzelné slovká čarodejníkov, ale expreska nie je a asi ani nebude. No hlava moja deravá, ostali v parťákovom batohu dolu na štande. Ach jaj, no nič iné neostáva len pekne strmší sneho-ľad zliezť dolu, zobrať expresky a vrátiť sa späť. Zaistím sa aspoň karabínou, keď som už skrutku zakrútil a pekne sekám mačence a zostupujem dolu. Nabalím posledné zabudnuté veci a pekne leziem späť pod stenu.

Spokojne zacvaknem expresku a hurá, môžem pokračovať hore. Ľad je celkom kolmica, ale teplota je prijateľná a čakany celkom fajne držia. Po prelezení spodnej kolmej časti vidím erárny štand. Treba k nemu doliezť po ľade miernejšieho sklonu. Na pohľad to vyzerá jednoduchšie, ale nohy sú nejaké unavené. Asi to bude tým, že je to prvý tohtoročný ľad. No nič sa nedá robiť, odsedám do skrutky a dávam si malú prestávku.

Po krátkom oddychu leziem ďalej, aby som po zakrútení ďalšej skrutky oddych opakoval. Našťastie netrvá dlho a bez pádu som na štande. Kričím dolu parťákovi: “Zruš štand!” Po premotaní lana, vyrobení istiaceho stanovišťa môžem kričať: “Pripravené, istím!

Mišo, čoskoro lezie za mnou. Slniečko na oblohe nám robí spoločnosť a príjemne hreje. Napodiv nie je ani tak zima, ako by podla teplomera malo byť. Možno trochu zahrieva aj adrenalín, energia vydaná pri lezení, pohľady na gýčové počasie v okolí. Čoskoro parťák dolieza ku mne. No, kto by to ale povedal. Tiež má unavené lýtka, ako som mal tiež, keď som sem doliezol.

Po krátkej debate sme sa dohodli, že budem ťahať druhú dĺžku. Predsa som si trochu oddýchol na štande. Previažeme sa na lane, aby sme ho nemuseli premotávať, poberiem si zozbierané skrutky, ovešiam sa opäť ako vianočný stromček. Premýšľam trochu ako mi vynadajú nohy, keď opäť budem stáť a zaťažovať lýtka ako zakopnem mačku do ľadu.

Traverz, ktorým som doliezol na štand, preliezam v opačnom smere znovu, ale len po najbližší vymrznutý skok vodopádu. No potvorské nohy mi začínajú zase hubovať, že ich zaťažujem viac ako len pri kráčaní po chodníku. No ale na debatu s nimi teraz nie je čas a krútim prvé skrutky do ľadového stupňa, čo sa ťahá hore. Našťastie, kolmé úseky sú kratšie a striedané položeným ľadom, miernejšieho sklonu. Tu si môžu trochu oddýchnuť aj nohy. Aj keď sa isto tešili, že je prestávka, čoskoro nasledovala ďalšia kolmica, aby v zápätí bola zase miernejšia časť. Celkom to rýchlo ubiehalo a napodiv už ľahšie. Netrvá dlho a vidím pred sebou borovicu, na ktorej je vrcholový štand. Zaistím sa, kričím štandardné: ”Zruš!

Pokiaľ sa Mišo pripraví, fotím a kochám sa výhľadmi. Krásna odmena po lezení. Tentokrát som v tieni, ale na nálade to neuberá. Čoskoro dolieza Michal, spoločne obdivujeme okolie a slnečné počasie nedeľného dňa. Nič netrvá večne, ani výhľady zo štandu. Musíme pripraviť lano na zlaňovanie a zostupovať dolu. Dni sú ešte krátke a svetlo tiež nebude dlho ako v lete.

Zhrnutie

Ľadopád v Patrii mal asi do 60 m (podľa sprievodcu máva aj do 80 m), obtiažnosť sprievodca udáva II/3 až 4. Nedal sa úplne zadarmo, ale krásny deň máme za sebou. Po zlanení a zbalení vecí nás čaká ešte strmý zostup na chodník. Ten ale ubieha rýchlo, dolu nás ženú prázdne žalúdky a myšlienka na kapustnicu na Štrbskom Plese.