Film mapuje históriu slovenského expedičného horolezectva, počnúc dvoma expedíciami do Hindukúšu v 60. rokoch, cez expedície na Nanga Parbat, Makalu, Mount Everest či Lhoce Šar a ďalšie osemtisícovky, ktoré sa uskutočnili v rokoch 1969 - 1987. Keďže himalájske expedície organizoval predovšetkým Ivan Gálfy, veľká časť dokumentu je o ňom a o zákulisí organizovania týchto náročných podujatí. Divák je rýchlo vtiahnutý do toho, ako dať dokopy personálne obsadenie aj materiálne vybavenie, to všetko v rámci podmienok socialistického Československa, keď politika zasahovala nielen do toho, koľko devíz mali horolezci so sebou (takmer nič a do Ázie viezli ešte aj ryžu), ale aj do zloženia vrcholového tímu. Dosť možné, že sa pravidlo “zhora” o tom, že vrcholové družstvo musí mať českého člena, bez ohľadu na aktuálnu výkonnosť a zdravotný stav členov expedície, podpísalo na úmrtiach dvoch českých horolezcov na expedíciách Makalu 1973 a Makalu 1976.

Film je poskladaný z výpovedí účastníkov expedícií, ktoré sa prelínajú s dobovými nahrávkami zobrazujúcimi život v ČSSR a horolezcov samotných (na expedíciách, pri návrate, na prijatí u prezidenta atď). Trasy výstupov sú prehľadne zobrazené na leteckej fotomape. Pavol Barabáš prebral všetky expedície, nielen Gálfyho, ale aj Keleho a Fialu/Orolína, pri každej zdôraznil niečo charakteristické. Napríklad pri prvej expedícii na Makalu bol úspech poznačený zraneným českým horolezcom Janom Kounickým, ktorý si pri zostupe zlomil chrbticu. Ostatní členovia s umierajúcim strávili šesť dní v stane a napokon ho tam museli nechať.

O výstupe južnou stenou na Lhoce Šar Messner povedal, že to je projekt roku 2000. Československá expedícia sa konala v roku 1984. Zoltán Demján hovorí, že sa v poslednej časti výstupu pod kolmou stenou zhodli, že sa to nedá vyliezť a zvyšok družstva sa už otočil. On šiel ešte k tej stene, aby dolu zreferoval, prečo konkrétne sa to nedá vyliezť. Na mieste však zistil, že to ide a vystúpil až na vrchol.

Režisér sa takto plynulo prepracúva cez jednotlivé expedície a pomaly vytvára skladačku, z ktorej je zrejmý vtedajší tímový duch expedičného horolezectva. Všetci sa tešili z dosiahnutia vrcholu bez ohľadu na konkrétne osoby, ktoré sa na vrchol postavili. Každý prispel svojím dielom pri nosení nákladu, ťahaní fixov, budovaní výškových táborov. Svoju rolu hral aj záujem o zahraničné, nie tak ľahko dostupné hory. Postupne sa však expedičné horolezectvo začalo meniť. Najmä mladšia generácia snívala o alpskom štýle, o tom, že každý by mal mať šancu dosiahnuť vrchol. Takto vznikla aj rebélia voči vedúcemu výpravy I. Gálfymu pri expedícii na Mt. Everest v roku 1987, kedy sa skupina lezcov pokúsila o výstup inou cestou, než bola hlavným cieľom výpravy. Výpovede zachytávajú aj postupné zmeny v medziľudských vzťahoch. Účastníci expedícií sa navzájom podozrievali, že iní sa šetria, aby boli viac fit a lekár im dovolil ísť ako “najzachovanejším” na vrchol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vo filme vystupujú horolezecké legendy ako samotný Ivan Gálfy, Róbert Gálfy, Michal Orolín, Ivan Fiala, Zolo Demján, Jarýk Stejskal, Gejza Haak, expedičný lekár Leoš Chládek a iní. Účinkuje aj chatár Viktor Beránek, ktorý spomína, ako bol Ivan Gálfy spätý s Chatou pod Rysmi. Mali rovnaký deň narodenia/otvorenia chaty a fakticky aj úmrtia, pretože Gálfy zomrel v deň, keď robotníci rozbili posledný kameň zo starej chaty.

Vábenie výšok je vynikajúci film, informačne veľmi nabitý, po 110 minútovej kinoverzii divák odchádza s celkom komplexnou predstavou o tomto úspešnom expedičnom období. A je veľmi hodnotné, že priame výpovede účastníkov sa takto zachovajú pre ďalšie generácie.