Vždy som v tejto lokalite skôr vyhľadával vyhliadky, jaskyne alebo hlboké zátoky Ružínskej priehrady, tentokrát som však mal v pláne navštíviť menej typický cieľ - prirodzený les bez zaznamenaného ľudského zásahu. Nešiel som si vychutnávať žiaden turistický známy cieľ, chcel som len spoznať a vidieť posledný zvyšok pralesa v oblasti. Vidieť les, tak ako ho menežuje príroda a zapamätať si ho taký aký je, pretože prevažná časť starého porastu nie je nijak chránená a môže sa stať, že o pár rokov tu už nebude...

Na moje prekvapenie, keď som túru začal plánovať, nebol som jediný koho zaujala možnosť vidieť prales. Počas týždňa mi volajú kamaráti, že sa chcú pridať a nakoniec sme celkom veľká skupinka, až 6 ľudí a jeden havkáč. Autá parkujeme na železničnej stanici v Malej Lodine. Trasu začíname v doline pod Bokšovskou skalou. Môj pôvodný plán bol priamy výstup dolinou až ku Bokšovskej skale a odtiaľ zamieriť priamo po hrebeni do pralesa Bokšov.

Trasa

Malá Lodina – Holica – Bokšovská skala – Bokšov – Holice – studnička pod Prielohami – Veľká Lodina – Malá Lodina

Pekné počasie ma však na poslednú chvíľu núti zmeniť plán - ideme najprv na vyhliadku na Holici. Nikto nie je nadšený z prudkého stúpania, ale viem, že na vrchole budú všetci spokojní, pretože je to jeden z najkrajších výhľadov aké sú na východnom Slovensku. Na vrchol vedie od Malej Lodiny neznačený chodník, je dosť strmý, ale spoľahlivo dovedie až priamo na vyhliadku a prechádza ozaj pekným lesom s košatými bukmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prudké stúpanie dáva zabrať, ale po 40 minútach všetci spokojne odfukujeme na vrchole a užívame si jarné slnko, kvitnúce poniklece a parádne výhľady. Lokalita all inclusive.

Niektorým by zjavne stačilo ostať tu, opiecť klobásky a ísť domov, ale plán bol iný, takže po dlhom oddychu mierime za hlavným cieľom dneška. Hrebeňom síce nevedie žiadna turistická značka, ale orientácia je úplne jednoduchá, keďže hrebeň sa tiahne len jedným smerom. Po celej dĺžke hrebeňa sú zaujímavo formované skalné útvary a občas sa naskytne nejaký slabší výhľad do doliny. Les je už v týchto lokalitách pekný a pôsobí veľmi prirodzene. Predsa len strmé zrázy a množstvo skál sem asi často nelákali ľudí ťažiť drevo.

Postupne prichádzame k Bokšovskej skale, ktorú poznám z návštev Bokšovského skalného mesta, tentokrát ho však vynechávame a pokračujeme ďalej hrebeňom. Ten je veľmi úzky, miestami široký len pár metrov. Cestičku nachádzame pomedzi vyčnievajúce skaly, popadané stromy a krásne pokrútené buky a duby. Veterná kalamita si aj v týchto miestach vypýtala svoju daň a niekde sú vyvrátené aj mohutné buky vzbudzujúce rešpekt.

Blížime sa k pralesu Bokšov. Je to zrejmé z toho, že postupne pribúda mŕtveho dreva na zemi v rôznych štádiách rozkladu, stromy rastú niekde nahusto, inde úplne riedko, niekde sú v kope aj tri rôzne druhy. Staručké stromy striedajú malé stromčeky čakajúce na to, kým im priestor uvoľnia staršie a to všetko zasadené do dramatického prostredia strmých zrázov s množstvom skál. Prales sa rozprestiera okolo vrcholu Holica a v jeho priľahlých hrebeňoch.

Atmosféra miesta je silným zážitkom. Treba však vedieť čo je v takomto pralese zaujímavé. Niekto by len mávol rukou a prehodil by - obyčajný les... Presne - obyčajný les, taký ako by mal obyčajne vyzerať. Žiaľ, zvykli sme si na "zápalkové" lesy smrekov, na monokultúry smrekovcov alebo na poloodlesnené bukové lesy s bukmi vysokými a rovnými ako stožiare.

Tu však môže človek vidieť ako si les predstavuje príroda. Stromy sú pokrútené do bizarných tvarov, kmene sú hrčovité a obrastené hubami. Keď tu pred desiatkami rokov padol strom, leží tam doteraz. Krásne vidno ako sa aj bez ľudského zásahu od seba odčlenili bukové a dubové lesy. Príroda si to zariadila veľmi šalamúnsky. Hrebeň akoby oddeľoval bukové spoločenstvá od dubových. Severné, chladnejšie a viac tienisté svahy sú prevažne vápnomilné bukové lesy a južné stráne, slnečnejšie zase poskytli vhodné podmienky najmä dubu zimnému a menším krovitým porastom. Rastie tu presne to, čo sem patrí a všetko si tu našlo svoje správne miesto aj bez toho, aby sa tým zaoberal človek.

Snažím sa atmosféru miesta zachytiť aspoň na fotkách, ale to je márny boj. Nič nie je tak silné ako reálny zážitok. Zaujímavé sú miesta, kde rastú duby veľmi riedko a pod nimi sa zelená čerstvá jarná trávička. Vyzerá to ako v nejakom udržiavanom sade. Takisto fascinujú aj skaly obrastené zo všetkých strán bukmi. Pomalým tempom opúšťame prales a nasvedčuje tomu lesná cesta, na ktorú nás privádza samotný hrebeň. Tu začína typickejší les. S lesnými cestami, s vyťaženými miestami, so stopami od techniky a ťažby. Ale aj tak je okolie stále príjemným prostredím.

Lesná cesta nie je veľmi vzdialená od pralesa Bokšov. Je to trošku tiesnivý pocit, keď si uvedomím, že kúsoček prirodzeného lesa nie je nijak chránený, nevzťahuje sa naň žiadna špeciálna ochrana, prevažná časť spadá len do 1. stupňa ochrany. Len mizivá časť pralesa zasahuje do NPR Bokšov s 5. stupňom ochrany. Dúfajme, že sem chápadlá lesných ciest a ťažby nedorazia.

Lesnou cestou prichádzame k modrej turistickej značke vedúcej z Veľkej Lodiny na Prielohy. Náš štvornohý kamoš potrebuje vodu i oddych a nám by tiež padlo vhod sa niekde zložiť a opiecť si niečo pod zub. Vhodné miesto sa nachádza pri studničke pod Prielohami. Upravené ohnisko, lavice so stolom a pekné prostredie na okraji lúky. Niet nad pocit dopriať si po dlhej zimnej pauze opekanú slaninu a klobásky. Všetko naokolo rozvoniava.

Nikam sa neponáhľame, pretože pred nami je len zostup do Veľkej Lodiny, čo zaberie len pár desiatok minút. Horšie je, že autá máme o pár kilometrov ďalej a šliapanie po asfaltke zavrhujú takmer všetci. Svoj nesúhlas dávajú najavo pri prvej otvorenej krčme. Vyberáme sa teda po autá len dvaja a dúfame, že niečo na pár kilometrov stopneme, nech nemusíme chodiť asfaltkou. Ako nárokom prefrčia okolo nás možno dve autá, a tak si to musíme celé poctivo odšliapať.

Záver

Ružínske okolie je prírodný skvost Slovenska. Možno trošku zabudnutý a v ústraní, ale na tak malom území ponúka toľko výnimočných krás, že niekde v zahraničí by tu už dávno bola vybudovaná celá turistická infraštruktúra. No to by čaro miesta asi nadobro pochovalo. Snáď si Ružínsky kras zachová svoju atmosféru a ľudia sem budú chodiť s pokorou obdivovať, čo príroda dokázala vytvoriť.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek