Za 5 rokov sme už kdečo navštívili z lokalít, ktoré nám odporúčal – Siroň, Čakanovský profil, Širkovský hrad... a mnoho ďalších. Teraz, pri piatom výročí jeho odchodu sme sa rozhodli pre Mučínsku jaskyňu. Pamätali sme si, ako ju Vlado trikrát hľadal, kým ju konečne našiel a ako opisoval maďarské chrapaždiny, blato a chodník strmo hore – strmo dole. Medzitým tu však vybudovali náučný chodník a Južnú turistickú magistrálu, takže to bude hádam brnkačka. Nebola!

Trasa

Kalonda – Južná turistická magistrála – Cerina – Tri duby – Mučínska jaskyňa – Tri duby – Hoľa – Kamenný kopec – Veľké Počúvadlo (Nagy-Hallgató) – rozhľadňa Lipovany – Lipovianske pieskovce – Lipovany

Šesť kusov nás vystúpilo z autobusu v Kalonde v to zamračené ráno. Najskôr to máme asfaltkou pohodlne asi 3 km k maďarskej hranici. No už po dvoch kilometroch sme mali asfaltu dosť a zamierili sme si to poľnou cestou krížom na hranicu. Sneh sa topil (ten sme tu už nečakali), blata plno, no v lese to bude hádam lepšie. Nebolo!

Okrem mokrých rozbahnených ciest nás čakali ešte chrapaždiny a to najprotivnejšie – malinčie, černičie a agáčiny. A v nich sa ešte skrývali zákerné hlboké výmoľové jarky. No ale po pol hodine sme zdarne dorazili na hraničný priesek, ktorým ide od roku 2014 Južná turistická magistrála a zároveň náučný chodník. Čochvíľa sme boli pri jednej z náučných tabúľ.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

NCH bol postavený z eurofondov, je na ňom veľkoryso skoro až 50 informačných tabúľ. Pri každej je štýlová lavička a skoro pri každej vtáčia búdka. Tak na NCH to už bude hádam lepšie. Nebolo!

Chrapaždín sme sa síce zbavili, ale cesta bola mokrá, na niektorých úsekoch zaľadnená a hlavne blatistá. No ale veselo sme si kráčali od tabule k tabuli a poctivo čítali informácie na nich.

Konečne sme dorazili pod Tri duby, kde je odbočka asi 600 metrov k Mučínskej jaskyni. Najedli sme sa a poďme svojrázne značenou odbočkou k jaskyni, veď tu bude lepšie. Nebolo!

Značky boli naozaj svojrázne. Okrem typických značiek NCH tu boli biele ikonky jaskyne, červené ikonky jaskyne a vydierkovaná ikonka jaskyne na plastovej tabuľke. Odbočka k jaskyni je strmá a šmykľavá a teraz bola zaľadnená. No ale hurá, máme jaskyňu či vlastne pseudojaskyňu! Má totiž zaujímavú genézu. Vznikla pri treťohornej sopečnej činnosti, kedy pyroklastický oblak vyvrátil mohutný strom a ten následne prikryl sopečný prach. Strom bez prístupu kyslíka zuholnateľ. Časom sa tu vyhĺbil hlboký výmoľový jarok a po zvetraní zotletého kmeňa zostala po ňom asi 12 metrová pseudojaskyňa. Na stenách doteraz vidieť zvyšky zuhoľnatených konárov pôvodného stromu. Strop neustále vplyvom vody mrazovo zvetráva až nakoniec jaskyňu úplne zasype, no ale dnes hádam ešte nie.

Keď sme si jaskyňu dobre poprezerali, vrátili sme sa na rázcestie Tri duby. Čakala nás dlhá cesta k rozhľadni a išli sme ju na etapy – od tabule k tabuli. Mysleli sme, že to najhoršie je za nami. Nebolo!

Okrem jednej lúčnej partie s výhľadmi sa išlo monotónnym lesom a striedali sa úseky blatisté s úsekmi ešte väčšmi blatistými. Občas nohy len tak lietali a skúšali našu rovnováhu, takže aj ja, čo naozaj nezvyknem nadávať, som si párkrát uľavila sprostou nadávkou.

Už sme sa ani pri informačných tabuliach nezastavovali, len sme ich odratávali. Konečne sa za zákrutou zjavila rozhľadňa! No ale to nás pred ňou čakal vari najhorší úsek. Na križovatke lesných ciest bola plytká zníženina, cestu zbrázdili kolesá ťažkých áut a na ceste zostalo plno vody. Z jednej stany kriačiny, z druhej krížom – krážom konáre po ťažbe. Obísť sme to museli naširoko, takže keď som prišla k rozhľadni, už som ani nemala chuť na ňu ísť. Celkovo nie som fanúšikom rozhľadní, hlavne zbytočných. Mám rada prirodzené výhľadové miesta a rozhľadne mi na nich len prekážajú. Keďže teraz ich je na slovenských kopcoch požehnane, už skoro viac ako krížov, väčšinou ich ignorujem a ani na ne nevystupujem. Na túto som nakoniec vyšla, výhľady nič moc, ale aj tak ma najviac bavilo fotiť ľudí nado mnou a podo mnou.

Celou cestou sme nestretli ani človiečika, okrem poľovníka, ktorý zbieral zhody, ale tu sme stretli behom 20 minút, čo sme tam boli, dve skupinky mladých ľudí. Takže pre niekoho rozhľadňa má význam. Ľudia na pohyb v prírode musia mať motív a rozhľadňa pre niekoho motívom je.

Od rozhľadne len dole do Lipovian – samozrejme zase blatistou cestou. Pred Lipovanmi sme sa ešte zastavili pri PP Lipovianske pieskovce. Prekvapilo, že aj tu z pieskovej steny trčalo zopár pieskovcových gúľ. Na bližšie skúmanie však nebol už čas, ba ani chuť.

Už sme sa len tešili, že bude koniec anabázy a tajne dúfali, že v Lipovanoch bude otvorená krčma a konečne bude dobre. Bolo! Krčmička síce nebola mimoriadne útulná, zato krčmárka bola veľmi príjemná, pivo vynikajúce a nálada znovu výborná.

Záver

Normálna túra s pekným počasím a výhľadmi poteší, ale časom sa usadí kdesi na dne pamäti medzi ostatné vydarené túry. Ale „turistika iného druhu“, odlišujúca sa od priemeru, či už v pozitívnom, alebo v negatívnom zmysle slova, sa oveľa viac vryje do pamäti a spomína sa na ňu - väčšinou veselo, pri rôznych príležitostiach.

Toto bola tiež taká túra. Zanadávali sme si na nej, natrápili sa, ale určite na ňu nikdy nezabudneme. A keď sa my šiesti stretneme, stačí povedať - blato... Vďaka Vlado! Na túru nezabudneme a ani na Teba nie.

Poslala som fotky kamarátom a tí sa čudovali nášmu opisu blatovej túry, pretože blato na fotkách skoro vôbec nevidno. Ono totiž na najhorších úsekoch nebolo ani kde položiť batoh a vybrať foťák!

Autori fotografií: Danka Tomášiková, Igor Valkovec a Peter Szetei

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek