Cesta

Niekedy je zaujímavá aj cesta do hôr. Tak ako teraz. Za Judenburgom bola diaľnica upchatá. Vypol som motor a čakal som. Ľudia sa prechádzali okolo áut a telefonovali. Občas prešli okolo húkajúce sanitky a to bolo všetko. Lenže po 45 minútach sa z ampliónu (ani netuším, kde bol) ozvalo:

Milé dámy a páni, nastúpte si do svojich vozidiel, o chvíľu budeme pokračovať v jazde! – a o 5 minút sa celá kolóna pohla.

Uháňal som hore údolím riečky Mur, ktorá sa vyliala z koryta. Na cestu ústili široké štrkové jazyky. Zdá sa, že tu bola včera poriadna prietrž mračien.

Prišiel som do doliny Riedingtal a zaparkoval som pod rampou (1500 m). Dnešný plán bol vybehnúť na Mosermandl a prísť na Franz Fischer Hütte. Pri cestičke visel oznam o zákaze vstupu, ktorý som ignoroval. Lenže pár metrov vyššie sa zjavila na cestičke babizňa, ktorá ma otočila späť. Cestu vraj strhlo a teraz na jej oprave pracujú ťažké mechanizmy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Je to pre Vašu bezpečnosť. – zdôrazňovala.

Stierkarkopf

Napálený som sa vrátil na parkovisko a šliapal som hore dolinou. Lesom sa valili prúdy vody, včerajší lejak musel byť ozaj silný.

K Franz Fischer Hütte (2018 m) som prišiel skoro. Čo teraz? Rozhodol som sa, že sa vytrepem na nevysoký Stierkarkopf. Značenie nebolo ktovieaké a lúku križovalo veľa nových štrkových splazov, avšak hore na svahu som zbadal líniu, v ktorej sa objavila značka. Hrebienkom som vyliezol na kopec (2366 m), kde som si sadol do závetria a pracoval som. Ako správny workoholik.

Ako som čosi písal, všimol som si malú myš. Objavila môj batoh a snažila sa ho odvliecť do svojej diery. Jej snaha bola odsúdená na neúspech. Ďalšia myš šuchotala v skalách za mnou, bola však menej odvážna.

Chata Franz Fischer Hütte je vynovená a varili na nej dobre. Keďže má priechodný láger, ide sa z neho do izieb, zložil som sa v jeho najvzdialenejšom kúte a čo najskôr som išiel spať.

Faulkogel

Ďalší deň bol náročnejší. Chcel som vyliezť nielen na Faulkogel, ale aj na Mosermandl, ktorý som mal v pláne včera. Úvod dňa nebol povzbudivý, pretože údolie nad Zaunersee zahaľovali hmly. Sprevádzali ma až do sedla Windischscharte (2304 m), v ktorom sú zaujímavé, osamote stojace balvany, a v ktorom poriadne fúkalo. Avšak za sedlom sa hmly stratili a na nebi žiarilo slnko. Paráda.

Minul som mútne pleso Neukarsee, nato pekný bivak a vyštveral som sa na hrebeň. Tu začínajú zaistené úseky, pričom najťažší je náročnosti B. Ferratový set tu nepotrebujete.

Nad zaisteným úsekom som prešiel šotolinové pole a vyšiel som na Faulkogel (2654 m). Kopec má viacero vrcholov, z ktorých sú výhľady rôznymi smermi. Celý juh Rakúska bol v oblakoch, no sever mal nádherné slnečné počasie. A hranica viedla práve cez Faulkogel. Bol to nádherný pohľad.

Mosermandl

Rovnakou trasou som sa vrátil do sedla Windischscharte a zamieril som na Mosermandl. Stúpanie zo sedla mi dalo zabrať, dnešná túra mala prevýšenie 1700 metrov. Nad sedlom je krasová vápencová planina s obrovskými závrtmi, v ktorých bol sneh.

Prišiel som pod vrcholové bralo a začal som sa štverať hore. Chodník ide komínom, v ktorom je istenie. Jeho náročnosť je opäť B. Na vrchole Mosermandla (2680 m) poriadne fúkalo a vietor cezeň prefukoval hmly, ktoré sa menili na oblaky. Nemalo zmysel dlho sa tam zdržiavať, preto som sa čo najskôr vybral dolu.

Strmým svahom som zbehol na členitú plošinu. Ťahá sa zhruba v strede medzi hrebeňom a dolinou a je na nej veľa plies. K malému smaragdovozelenému som netrafil, no chodník ma doviedol k Essersee. Toto pleso je poriadne členité. Celé som ho obišiel a nato som si sadol na breh a kochal som sa. Za plesom som iba zbehol dolu svahom a prišiel som na chatu.

Weißeck

Ďalší deň som stával skoro. Obliekol som sa a o 6.00 h som vyrážal z chaty. Pleso Zaunersee je ešte stále kalné, ale už z neho vyteká menej vody. Zbehol som do Riedingtal a vybral som sa hore dolinou. Bolo zamračené a podchvíľou z neba trochu kvapkalo.

Nad Zauneralm som si na hornej hranici lesa oddýchol a zjedol som raňajky. Keďže sa pri chodníku zjavili čučoriedky, tlačil som do hlavy vitamíny. Nato začalo mrholiť, ale dážď po hodine ustal.

Minul som zopár pliesok a prišiel som do sedla Riedingscharte (2274 m). V ňom sa do mňa oprel poriadny vetrisko. A chodník viedol hore nechráneným hrebeňom. Sklopil som uši a so zaťatými zubami som sa hnal hore. Podľa predpovede počasia tu má byť večer víchrica, preto treba túru prejsť čím skôr. 450 výškových metrov som vystúpal za hodinu.

Vybehol som na Weißeck (2711 m), najvyšší kopec Radstätter Tauern. Faulkogel aj Mosermandl sú špicaté vápencové štíty, ale Weißeck je iný. Na vrchole je obrovská planina, na ktorú by sa zmestil aj futbalový štadión. A z planiny na východnom okraji vytŕča pár metrov vysoký pahorok. Spravil som zopár obrázkov na pamiatku a čím prv som upaľoval preč.

Návrat

Vracal som sa rovnakou trasou. Prekvapilo ma, že som napriek zlému počasiu stretol asi 10 turistov. Stúpali jednotlivo, respektíve vo dvojiciach. Weißeck netvoria vápence. Sú tu všelijaké čudné horniny, ktoré nepoznám. Jednu lupeňovitú skalu som si odfotil.

Obedoval som na rovnakom mieste, kde som raňajkoval. Dôvodom boli čučoriedky. U nás ich vlani veľa nebolo. Po obede som zbehol do doliny a vracal som sa na parkovisko. Dolinou v hodinových intervaloch premáva autobus, avšak netuším ako funguje. Podľa vyveseného cestovného poriadku nešiel. O 13.30 h som sa vrátil na parkovisko a išiel som domov.

Záver

V Radstätter Tauern sa mi páčilo, škoda len, že sú tak ďaleko. Cesta mi trvala celých 6 hodín. Už som si však kúpil ďalšie mapy oblasti a naplánoval som si ďalšie výlety. Všetky plány asi nezrealizujem, ale aspoň mám o čom snívať.