Trasa

Uhliská – Rudnianska skala – Suchá Voznica – bývalá horáreň Slavkov – Kojatín – Voznica

Túru začíname trochu zdĺhavejším cestovaním. Rozhodli sme sa ísť osobákom do Levíc, tam v pohode po 20-tich minútach prestúpiť na autobus a odviezť sa ním do peknej horskej dediny Uhliská. Desať minút pred osobákom síce išiel rýchlik, ale to by sme v Leviciach museli dlho čakať.

Avšak turista mieni a ŽSR menia! Netušili sme, že na južnom konci trate je výluka a keďže rýchlik od Bratislavy meškal, nás v Novej Bani odstavili a pustili o 15 minút neskôr. A začali nervy! Ak nestihneme autobus, musíme zmeniť plán. Len tak-tak sme to stihli! Levičania sa museli dobre baviť, keď uvideli osemnásť človiečikov v pokročilom veku bežať ako o život cez stanicu. Šofér autobusu už len sucho poznamenal: „A začala turistická sezóna!

Cesta autobusom bola príjemná – vyhliadková, až na ostrý, zákrutový záver, kedy podaktorí z nás mali problém udržať obsah žalúdka na svojom mieste. Prešli sme časťou dediny Uhliská do sedla Lachtriská. Tam nás prekvapilo presmerovanie červenej značky. Keďže lúky sú ohradené elektrickým ohradníkom, značka nejde krížom cez ne, ale vľavo do lesa. Nám to však vyhovovalo. Rýchlejšie sme sa dostali do východného sedla pod Veľkým Žiarom a odtiaľ sme JZ smerom pretraverzovali bezmenný vrch, ktorý je na západe zakončený úzkym skalnatým hrebienkom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Najskôr sme z južnej strany prešli popod skaly, obišli ich a následne zo severnej strany sme sa vyštverali na skalnatý hrebeň. Cesta popod skaly bola trochu dobrodružná, lebo v jednom mieste vedie chodníček úzkou skalnou rímsou. Rímsa je dosť úzka na to, aby trošku zdvihla hladinu adrenalínu, ale dostatočne široká na to, aby sa dala bezpečne prejsť.

Skalnatý hrebienok je úzky a chvíľu tam bola poriadna tlačenica, kým si každý našiel bezpečné miesto. Dlho sme sa kochali peknými výhľadmi na lesy a doliny pod nami, a keď podaktorí mali adrenalínu dosť, zostúpili severne pod skaly a vracali sa do sedla. My odvážnejší, sme sa pustili rovno po skalnatom hrebeni.

Za skalami sme sa opäť spojili, spoločne zišli do sedla a lesnou cestou, chodníkom aj nechodníkom sme zišli na modrú značku do doliny Suchá Voznica. Dolina je to pekná, tečie ňou kaskádový potôčik, ale vzhľadom na to, že sa blížil čas obeda, zdala sa veľmi dlhá.

Zišli sme do doliny Richnava a chvíľu ňou ešte išli k bývalej horárni Slavkov. Horáreň nestojí, len dve hospodárske budovy, ale čo nás veľmi potešilo je pekné posedenie a nádherný 115 rokov starý sekvojovec mamutí. Pod ním sa príjemne obedovalo. Pod sekvojovcom bolo plno šišiek a väčšina z nás si aspoň jednu zobrala domov. Slavkov je veľmi príjemné miesto a nečudo, že je obľúbeným výletným miestom Novobančanov, ktorí tam ale prevažne chodia na bicykli.

Po dobrom napapaní sme sa vydali chvíľu po modrej, ktorá vedie na Havránkovu lúku, ale zanedlho sme ju opustili a vydali sa západne neznačeným, ale dobre vychodeným chodníkom, ktorý vedie popod PR Kojatín. PR Kojatín bola vyhlásená v roku 1997 na ochranu prirodzených lesných a xerotermných spoločenstiev v geomorfologicky členitom území. Súčasťou územia je krásne a pomerne rozsiahle kamenné more a práve to sme si chceli pozrieť. Chodník je veľmi pekný. Traverzuje popod svahy PR, pomedzi skaly a popadané stromy, ktoré treba na viacerých miestach podliezať.

Z chodníka pekne vidieť kamenné moria, skalné útvary a pralesovitý les. Čas však pokročil a traverz sa čím ďalej, tým viac kľukatil, a tak sme pomaly zišli dole do doliny a tu začalo najväčšie dobrodružstvo dnešného dňa. Do cesty sa nám postavil dravý horský potok Richnava, dobre zásobený vodou z roztopených snehov. Vracať sa smerom na Slavkov, kde je mostík, sa nám nechcelo, a tak poďho rovno cez potok.

Našli sme si prirodzený mostík z dvoch padnutých kmeňov a štýlovo všetci bezpečne prešli. Keďže sme sa dlhým traverzovaním svahu a dobrodružným prechodom cez potok zdržali, čakal nás opäť veľmi rýchly pochod k spiatočnému spoju do Voznice. Podaktorí ho stihli, a my, čo sme ho nestihli, išli sme jednoducho ďalším.

Záver

Rudnianska skala je síce malý, ale skutočný klenot Štiavnickych vrchov. Kojatín je taktiež klenot – divoké, pralesovité územie, akých nemáme veľa ani na našom lesnatom Slovensku. Obe lokality sú málo navštevované, ale asi to tak má byť!

Autorky fotografií: Alenka Bencová, Ľudka Szeteiová a Danka Tomášiková