Ďalším bodom je vybrať sa na kopec v každom počasí, keď je pekne, keď sneží, leje alebo je poriadna búrka. Až v takých momentoch človek zistí, čo dokáže a aký má strach. Pretože každý človek má strach, len niekto ho má veľký a niekto malý. Ak si chcete otestovať svoju fyzickú a psychickú kondíciu, tak sa určite vyberte v snehu po kolená, v daždi a hmle na vrch Flochová. Ten vás otestuje po všetkých stránkach. V tejto časti sa vyšplháme na vrchy Flochová (1317 m), Záruby (767 m), Bradlo (543 m) a Kozí chrbát (1330 m).

Kremnické vrchy - Flochová (1317 m)

Po krásnej túre na Inovec sa v sobotu 25. 11. 2017 vyberám na vrch Flochová. Nemám žiadne očakávania, keďže viem, že je zalesnený a výhľad nebude žiadny. Keď som odchádzal z domu, u nás nebol žiadny sneh, ale po príchode do obce Kordíky zisťujem, že je tu asi 50 cm snehu. Počasie nič moc, hmla a prší, keďže v týchto dňoch prišlo oteplenie. Po žltej značke sa vyberám smerom do Kordíckeho sedla. Najskôr sa pomýlim a idem zlým smerom, potom sa vrátim a zistím, že bolo treba odbočiť doľava. Celkom ma potešilo, že je tu vychodená stopa, ale iba po sedlo, kde pokračuje so žltou značkou.

Pokračujem doprava po červenej Ceste hrdinov SNP - a tadiaľ poriadne dlho nikto nešiel. A tak začína tradičné trápenie sa v snehu. Cestou postupne vidím stopy vlkov, hlucháňa, starého medveďa, medvedice s mladými a jariabka hôrneho. Po smerovník Handel to bolo čisté trápenie, sneh stále pribúdal, ale tu sa objavila vychodená stopa, no iba po sedlo Flochovej. Na samotnú Flochovú bol zase len panenský sneh. Tento vrch asi nie je príliš zaujímavý pre ľudí. Na vrchole dosť fúka a viditeľnosť je asi na 50 metrov. Rýchlo urobím pár fotiek a vraciam sa späť po svojej stope.

Keďže som v časovom sklze a celý premočený, rozhodujem sa, že nebudem obedovať, ale rýchlo makať dole. Cesta späť z kopca väčšinou ubehne rýchlo, ale Flochová musí byť iná, a preto sa to neskutočne vlečie. Už idem 7 hodín bez prestávky, nestihol som sa ani napiť, značne dehydrovaný hádžem ruksak o zem a vyťahujem termosku. V takýchto chvíľach sa človek naučí tešiť sa z maličkostí, ako je teplý čaj. Postupne sa začína stmievať a Kordícke sedlo stále nikde. Pomaly začínam prepadať zúfalstvu, ale vtom sa dotrepem do sedla, kde ma zastihne totálna tma. Nebolo by to nič zlé, keby do toho neprišla taká hmla, že som si ledva videl s čelovkou pod nohy. Ak by som tu nemal svoju stopu v snehu, dolu by som sa ani nedostal. Nie je to sranda byť zmoknutý (ešteže bunda vydržala a neprepustila) v lese plnom medveďov a vidieť tak asi na 1 meter, možno ani to nie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V takýchto chvíľach si človek začne nadávať: "Načo som sem išiel a prečo chodím sólo?" Ale povedzme si, kto by išiel do takého nečasu? Iba ja. Neviem opísať radosť, keď som začul štekot psa pri prvom dome v Kordíkoch. Keď som prišiel k autu, už som mal mokro skoro všade v topánkach, nohavice, iba bunda ešte ako-tak držala, ale mala asi o 20 kg viac.

Konečne som sa prezliekol do suchého. Sranda však neskončila, keďže je hmla a vidno na 2 metre. Dostať sa odtiaľto autom bude zaujímavé. Z Kordíkov do Banskej Bystrice som išiel asi hodinu a pol. V Banskej Bystrici sa hmla rozpustila a ja som mohol už v pohode ísť. Hoci mala túra len 20 km a prevýšenie 700 m, haldy snehu, dážď a hmla si pre mňa pripravili peknú skúšku. Pozitívom je, že ani na chvíľu som nemal myšlienku, že to vzdávam. Ale nebolo to rozumné sa sem trepať v tom počasí, takže to neodporúčam slabším povahám.

Malé Karpaty - Záruby (767 m)

Väčšina mojich túr vzniká neplánovane. Len pozriem do mapy, vyberiem si hneď prvý vrch, ktorý mi padne do oka a je aj relatívne blízko. Keďže som na môj vkus už dlho nikde nebol, 10. 12. 2017 sa neplánovane vyberám na Záruby a Bradlo. Tieto dva vrchy sú malé a relatívne blízko seba, takže ich stihnem obehnúť v jeden deň, aj keď býva zavčasu tma. Ako prvé vyjdem na Záruby.

Začínam v obci Smolenice, kde vyrážam od miestneho zámku po modrej značke. Zo začiatku je túra úplne bez snehu, no ako sa postupne dostávam do väčšej výšky, začína sa objavovať. Túra je až po Čertov žľab úplne pohodlná a značka ma skoro stále vedie po lesných cestách. Strmšie stúpanie začína až v Čertovom žľabe, ale ani to nie je veľmi namáhavé (odtiaľto treba ísť po zelenej značke).

Aby som to nemal také ľahké (a kvôli stávke), odtiaľto idem naboso. Ako keby nestačilo, že od zámku idem v tričku a krátkych nohaviciach. Odporúčam to vyskúšať každému, kto je natoľko strelený, aby to vyskúšal. Určite to bude nezabudnuteľný zážitok. Stoja za to aj pohľady turistov zabalených v troch bundách. Po úsmevných stretnutiach s turistami sa dostávam na vrchol najvyššieho vrchu Malých Karpát - Záruby 767 m.

Tu sa oblečiem a vymením pár slov s ďalšími turistami. Dokonca tu stretnem staršieho pána, ktorý tu začal behať bez trička, asi si zobral príklad. Ďalej pokračujem po červenej značke smerom na hrad Ostrý Kameň. Na hrebeni bol dosť silný vietor a keď som sa vracal z hradu späť, moje stopy boli už zafúkané. Ostrý Kameň sa určite oplatí navštíviť, poskytuje zaujímavé výhľady na Záhorie a časť Malých Karpát.

Počiatky hradu nie sú úplne jasné. Bol postavený na ochranu obchodnej cesty medzi Budínom a Prahou. Spočiatku bol vo vlastníctve koruny a neskôr sa tu vystriedalo niekoľko majiteľov (Stiborovci, Czoborovci). Po sporoch o hrad medzi Czoborovcami, Bakičovcami a Révajovcami hrad spustol.

Odtiaľto sa vraciam späť rovnakou cestou na Záruby a do Čertovho žľabu. Z Čertovho žľabu pokračujem inou cestou po zelenej značke. Po čase strácam kvôli mojej nepozornosti značku. A tak idem stále len smerom dole, snáď niekam prídem. Po 5 minútach narazím na modrú značku. Po nej zídem ku smerovníku Vlčiareň. Tu odbočím doľava a po žltej značke sa dostávam späť k Smolenickému zámku. Keby mám viac času, tak by som si urobil ešte väčší okruh až k jaskyni Driny. Záruby majú dosť atraktívne okolie, sú v blízkosti Trnavy a Bratislavy, takže tu určite stretnete veľa turistov. Túra má 12,2 km a celkové prevýšenie 725 m.

Myjavská pahorkatina - Bradlo (543 m)

Po tom, ako som prišiel k Smolenickému zámku, presúvam sa do mesta Brezová pod Bradlom. Od supermarketu idem po červenej značke smer Mohyla generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Je zároveň najvyšším vrchom Myjavskej pahorkatiny, aj keď susedný vrch Slivková má rovnakú nadmorskú výšku. Je to pohodlná prechádzka tiež pre nedeľných turistov. Za 45 minút sa dostávam hore, ale je takmer tma, čiže veľa fotiek nemám. Bol to nevšedný zážitok byť tu sám bez návalu turistov a s výhľadom na okolité svietiace obce. A ešte k tomu pri hrobe velikána slovenských dejín. Do Brezovej po Bradlom sa vraciam po asfaltovej ceste s baterkou v ruke. Bradlom zároveň uzatváram prvú pätnástku vrchov.

Starohorské vrchy - Kozí chrbát (1330 m)

Kozí chrbát - inak aj stratený raj skialpinistov. Vrch a táto časť Starohorských vrchov mi pripomína skôr Veľkú Fatru, ako keby z nej kúsok zablúdil sem. Keďže mi absolútne nikto nevedel povedať, aké sú na tomto vrchu momentálne podmienky, vyberám sa naň z Donovál (pôvodný plán z obce Hiadeľ).

Z Donovál je to asi 7 - 8 km a je tu väčšia pravdepodobnosť, že bude prešliapaná stopa. Vyrážam z parkoviska po červenej značke (Cesta hrdinov SNP), prechádzam cez drevený nadchod ponad cestu a pokračujem po ceste až na koniec donovalskej osady Polianka. Tu stretávam pána na bežkách a pýtam sa ho na podmienky, aké sú na Kozom chrbte. Pán mi tvrdí, že tam už dlho nikto nebol, a že v zime tam prejde len ten, kto má dobrú kondíciu. Navyše som bez lyží, a tak mi tam neodporúča ísť. Lúčim sa slovami. "Tak to teda skúsim," a pokračujem ďalej.

Kým som išiel po upravených bežkárskych tratiach, tak to bolo celkom fajn, ale teraz prišiel čas dobrý chodník opustiť. Na moje prekvapenie je tu síce stopa, ale mizerná. Ďakujem tomu, čo tadiaľto išiel predomnou, uľahčilo mi to cestu, ale iba po pásmo holí, kde je všetko zafúkané.

Krásne výhľady znepríjemňuje len -8 °C a vietor. Po 3 hodinách od Donovál sa zmrznutý ako Nastenka a hladný ako Čenkovej deti dostavujem na Kozí chrbát (1330 m). Tu si dám zmrznutého tuniaka s rožkom a teplým čajom. Obed ako má byť! Sú odtiaľto naozaj krásne výhľady na Veľkú Fatru, Poľanu, Prašivú (1652 m), Veľkú Chochuľu (1753 m), Kremnické vrchy a na severe by mal byť Veľký Choč, ale skrýva sa v hmle.

Celý čas až po osadu Donovaly som nikoho nestretol. Hoci je vrch celkom atraktívny. Jeho poloha medzi Veľkou Fatrou a Nízkymi Tatrami ho predurčuje na to, aby nebol príliš frekventovaný. Z môjho pohľadu je to dobré, môžete si tu nerušene užiť krásne výhľady. Späť sa vraciam po rovnakej ceste, keďže mám urobenú stopu. Znovu sa mi potvrdzuje moja skúsenosť, že tesne pred západom slnka sú najlepšie výhľady a po ceste si ich vychutnávam.

Na Donovaly prichádzam celkom rýchlo - za 1,5 hodiny, ale potme. Tak toto bol naozaj naplno využitý deň. Keby bol každý taký... Trasa má 16 km a na lyžiach to môže byť pohodlná túra. Väčšinou je tu 25 - 30 cm snehu a miestami 50 - 60 cm, na holiach väčšinou vyfúkané a zmrznuté na betón, ale občas si hupnete po koleno.

Zhrnutie

Najčastejšou otázkou, ktorú mi ľudia kladú je: "A sám, to sa nebojíš?" Osobne skôr by som sa bál večer v meste, ako večer v lese. Už som stretol takmer všetku zver, čo sa v našich lesoch vyskytuje. Nespočetne veľakrát aj tak, že z jednej strany chodníka som išiel ja a z druhej sviňa s prascami. Pekne som jej povedal: "Ja nechcem ublížiť tebe a myslím, že ani ty mne." Obišli sme sa 10-metrovým oblúčikom a každý sa pobral svojou cestou. Takisto pred medveďmi treba mať určite rešpekt, veď oni sú tu doma, ale určite nie strach. Zvieratá to vedia vycítiť, že má človek strach, a potom vás budú vnímať ako korisť. Myslím si, že keď človek naozaj miluje prírodu a správa sa k nej s úctou, tak sa mu nemôže nič stať. Naopak príroda ho obdaruje nevšednými zážitkami, aké by človek nezažil niekde doma v obývačke. Už som mal česť osobne sa stretnúť s macom, ale o tom až v článku, kde bude "rudohorská kráľovná" Stolica.

Fotogaléria k článku

+61 ďalších fotiek