Trasa

Horná Poruba – Nad Hornou Porubou – sedlo Palúch – Vápeč – sedlo Palúch – Nad Hornou Porubou – Horná Poruba, Za Hôrkou

Auto odstavíme pri hlavnej ceste v Hornej Porube, samozrejme tak, aby sme nezavadzali. Vápeč sa na nás škerí z každej bočnej uličky. Do jednej z nich zapadneme, keďže nás tam vedie modrá značka. Miestni na nás pokrikujú, že za dvacku nás odvezú na traktore až pod skaly. Na vtipe sa zabavíme a pomaly stúpame hore. Trasa vedie cez borovicový lesík, občas sa trochu otvorí. Ešte aj po dvadsiatich minútach stúpania počujeme vľavo na lúke jazdiť traktor. Možno to napokon nebol vtip. Nie že by sme si chceli skracovať voňavý nástup. Farebne sa mi to tiež pozdáva, zelená okolo nás je hneď v niekoľkých odtieňoch, svieža tohtoročná sa mieša so stálozelenou borovicovou, v tmavšom lese slnko robí z lístočkov vianočnú výzdobu, do toho modrá obloha, vtáci a teplá vôňa ihličia. Nie, za traktor by sme nevymenili.

Posledný úsek pred tým, ako sa pripojí červená, je poriadne strmý, široký ako diaľnica, asi stúpajúci robia serpentíny na zmiernenie výšľapu alebo sem chodí veľa organizovaných družstiev. Následne sa stúpanie trochu zmierni, občas je svah vystužený drevenou podperou. Stále ideme v lese, tak ani nemáme prehľad, koľko sme vystúpali, a keď znenazdajky prídeme k výhľadu, tak nás omráči svojou krásou. Sme už poriadne vysoko a o chvíľočku sa vynoríme v blízkosti skalných stien. Vidíme, že vrchol nie je ďaleko, a tak si robíme pauzu, lebo naším cieľom nie je len vyliezť a zliezť, ale tu tráviť čas. Vylovíme z batohu nejaké jedlo, obdivujeme skaly, počítame odtiene zelenej v krajinke pod nami.

Napokon sa dvíhame a ukrajujeme posledné metre z výstupu. Smerovník v sedle Palúch je obstavaný niekoľkými kmeňmi. Sme v rozpakoch, čo je úmyslom. Smerovník stojí celkom rovno, takže to nevyzerá, že by potreboval podporu po prebdenej noci. Umelecký zámer to snáď tiež nie je, lebo popílený strom turistom určite estetický zážitok neprinesie. Že by si tu niekto chystal drevo na zimu, to je už hádam trocha privysoko. S nezodpovedanou otázkou sa pomaly poberáme po chodníčku k vrcholu. Trochu tu pofukuje. Páči sa mi strom, ktorý sa rozhodol vytvoriť imitáciu skalného okna. A potom už len vrchol, vyštveráme sa zľava rovno hore. Priestoru je tu síce pomenej, keďže Vápeč je obľúbený cieľ, ale aspoň sa môžeme navzájom pofotiť. Potom len dlho obdivujeme výhľady na všetky strany, najmä charakteristický na Hornú Porubu. Pobaví nás, že sčasti vidíme rovnaký výhľad ako včera z Omšenskej Baby, ale o koľko viac sme museli cestovať. Asi po hodine ešte zlezieme na druhú stranu, na plošinku pod vrcholom, kde sa zase trochu zdržíme. Je krásne, výhľady famózne, kam sa ponáhľať. Pre nostalgikov historická fotka odtiaľto.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Napokon sa predsa len pohneme. Ešte by sme dnes chceli stihnúť prechádzku večerným Trenčínom, ktorú sme nestihli včera ani predvčerom. Zostupujeme opäť do Hornej Poruby, keďže tam máme auto, len po červenej, aby sme mali aspoň trochu okruh. Naposledy sme pokračovali na Homôľku a na lúky za sedlom Trtavka, ale to sme mali nejako inak vyriešenú dopravu.

Zostup nám ide rýchlo. Červená nie je taká pekná ako modrá. Chýbajú mi tam borovice. Ale ideme popri potoku s malými kaskádami. Na najspodnejšej časti chodníka sú aj borovice a môžeme si urobiť idylickú fotku Vápča s rozkvitnutými jabloňami a o niečo ďalej s pasúcimi sa kravami. Len kravy nejavia žiadny úmysel sa trocha posunúť tak, aby boli pekne v strede pod kopcom a zvečnili sa tak na titulnej fotke. Do plánov na niektorú z najbližších jesení pridávam cieľ pozrieť si jesenný Vápeč. Zlatooranžovovozelený chaos s modrou oblohou a bielymi skalami vidím pred očami už teraz.