Trasa

Brezová pod Bradlom – Periská – Vrátno – Bachárka – Výtok – Malá Klenová – Dvoly – Dolné Košariská – Brezová pod Bradlom

Periská

Veľká chuť vyraziť aspoň na dva dni sa naplnila, blížime sa autíčkom do Brezovej pod Bradlom, prakticky od Trstína sa rozplývame nad krásnou krajinou a živou zeleňou pokročilej jari okolo nás. V širšom centre mestečka parkujeme hneď vedľa policajnej stanice, nahadzujeme si batohy, uväzujeme psov na vôdzku a kráčame po nedeľných uliciach. Je tesne pred poludním, slniečko je vysoko, teploty sú ako v lete. Obdivujeme centrálne námestie, z ktorého stúpame ku kostolu okolo opustenej chátrajúcej školy a popri vodojeme sa asfaltkou dostávame na lúky, z ktorých prvýkrát vidíme Periská.

Pomerne strmé vápencové vrchy zažili podobný osud, ako rozsiahle oblasti Dalmácie, kde po stáročnom odlesňovaní dážď zmyl pôdu a povrch sa zmenil na krasovú kamenistú púšť. Obnovenie lesa na Periskách vyzeralo ako nemožný donkichotský počin, kedy bolo potrebné nanosiť na svahy zeminu, vodu a sadeničky. Duchovným otcom diela sa stal lesník Pavol Trančík, ktorému sa Periská stali celoživotným dielom. V tomto dokumente od strany 149 vidno, ako vrchy vyzerali pred zalesňovaním, ako tam museli používať priehradky, plôtiky a nemožné sa stalo skutočnosťou.

Keď sa blížime k Periskám, vidíme dnes bežný les. Využívame skratku cez pasienky k hrádzi vypustenej vodnej nádrže a za ňou zisťujem, že doma som si nevedomky nakreslil trasu cez miestnu bežkársku trasu, ktorá vedie do Dolných Košarísk – rodiska generála Milana Rastislava Štefánika. Na mnohých miestach sa nám naskytuje pohľad na jeho mohylu, veď Bradlo je hneď na druhej strane údolia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na zoťatých kmeňoch pripravených pri ceste si sadáme a odjedáme z našich zásob. Skúmam svahy nad nami, tam niekde by mala byť cesta a naozaj – vysoko sa črtá línia zvážnice. Kráčame ďalej, obdivujeme lúky v smere na Košariská a onedlho odbočujeme do protismeru a začíname výraznejšie stúpať. V blízkosti hrebeňa sa skladba stromov postupne mení, stále viac sa objavujú borovice, v nižších polohách bolo viac jaseňov a bukov. Zo sedla sa vydávame kúštik po hrebeni, ale celkom hore sa nám nechce ísť, tak sa vraciame a prechádzame do severných svahov hory. Borovice v teple fantasticky rozvoniavajú! Pozerám pod nohy a uvedomujem si, že zalesnenie holín prináša opätovnú tvorbu zeminy, lebo ihličie, lístie, odumreté drevo, to všetko zakladá nový život.

Klesáme zreteľnou zvážnicou, až kým nám cestu neprehradí plot vodného zdroja. Nad ním odbočuje zreteľný chodníček do svahu, vydávame sa teda ním, na zemi sú zreteľné bicyklové stopy (Periská patria k pomerne málo známym, ale zato lahôdkovým singletrailom pre MTB labužníkov). Veľmi ma prekvapí oceľový mostík ponad roklinu, chodník stúpa a my sa nachádzame stále vyššie a vyššie nad dolinou, do ktorej chceme zostúpiť. Keď už sa mi zdá, že obkrúžime celú horu, zbadám pod sebou nenápadný chodníček. Zostup ním je veľmi strmý, Monika miestami zlieza po štyroch. Aj naši jorkšíri zliezajú po štyroch, ale im to na rozdiel od nás nerobí nijaké problémy. Nad nami sa zrazu ozýva rev, chodníkom sa presúvajú tri motorky, neuveriteľné! Schádzame až na cestu, kde objavujeme bývalú horáreň Čierne blato, dnes je to objekt Ministerstva vnútra SR.

Na Vrátno

Naše ušaté blšky dávame na vôdzky a stúpame asfaltkou po žltej značke, po chvíli sa z lesa objavujú tri skútre a idú niekam hore do doliny. Netrvá dlho a prichádzame na križovatku, kde odbočujeme doprava, terén naberá strmosť, batoh síce nie je extra ťažký, ale stan, varič a jedlo robia svoje, míňam prvú fľašu vody a načínam ďalšiu. Oproti nám idú už len dva skútre, ale sedia na nich traja chlapi, nechápem. Kým sa usadí prach, zdola prefrčia okolo nás dve endurácke motorky.

Po chvíli zdola prichádza terénna štvorkolka ťahajúca vlečku. Čo je to tu, motoristický deň??? My vytrvalo stúpame, až prídeme na Komárovú (naozaj mi tam bzučali pri uchu) a objavuje sa pred nami markantný kopec. Nahliadnem do mapy a hneď mi dochádza, že to je Klenová, na ktorej sme boli vlani na jeseň. Dnešná túra je tak trochu pokračovaním objavovania Brezovských Karpát.

Oproti sa opäť objavuje štvorkolka, na korbe vlečky sa natriasa nepojazdný skúter, záhada je teda vyriešená. Šoféra si nakrúcam na video, ukazuje mi prostredník, na páchateľa trestného činu je vcelku drzý, je to nejaký miestny “náš človek”?

Vykračujeme si ďalej po žltej, ale orientačný zmysel mám našponovaný, tu niekde by mala byť odbočka, na ktorú sa chceme vydať, keďže na Vrátno nejde značená trasa. Digitálna mapa je v tomto perfektná pomôcka, všetko sedí, stúpame lesom a žltú opúšťame. Lesná cesta je zapadaná konármi, dávnejšie po nej nikto nešiel, po čase prichádzame na ohromné pole medvedieho cesnaku. Rozvoniava, práve kvitne pod hustým baldachýnom lesa a v presvitajúcom slnku cez štrbinu v korunách stromov si robím pár fotiek. Čili ide napriek hustému porastu ako tank, Hugo sa pýta Monike na ruky, takýto terén nemá rád.

Aj mladé stromy hustnú, je tu celkom pekná džungľa, všetko tmavne, veď už je takmer 17 hodín. Na mieste, kde by sme sa mali začať prebíjať k vrcholu sa naša cesta stáča doprava nadol, veľmi sa mi cez porast nechce a tak ho míňame o nejakých 200 metrov. Neprekáža, sem sa aj kvôli lepším výhľadom vrátim niekedy na back country bežkách. Popoludnie pokročilo a začínam sa skôr zaoberať myšlienkami na nocľah.

Bachárka a Občasná vyvieračka

S pomocou mapy prekľučkujeme lesnými cestami, kúštik prechádzame veľkorysou asfaltkou a po chvíli odbočujeme strmo nadol na zvážnicu ku skalám. Vrátno je v podstate planina, my sa teraz potrebujeme dostať na jej okraj a zísť jej strmým svahom dolu. Po chvíli špekulovania triafam správny smer. V rokline pod nami sa objavuje najprv jedna skala a hneď potom zbadám vpravo hore nad cestou väčšiu skalu. Toto mi je povedomé, áno zo dvakrát som tu liezol, stena sa volá “Hodinková”. Spomienky ožívajú, odtiaľto až do Dobrej Vody sme raz niesli chalana, ktorý sa tu “zrúbal” až na zem a sanitka si ho potom vyzdvihla v obci.

Rovno pod skalou je nenápadný chodníček, vyšliapali ho asi lezci, chvíľu je to strmé, ale terén sa zvažuje stále menej, až spoznávam pod sebou zvážnicu, po ktorej sme išli pred piatimi rokmi, čo som opísal vo svojom úplne prvom článku na Hikingu.

Náš zámer prespať v lese sa opiera o tri vyvieračky, aj keď už mesiac nepršalo, predsa len predpokladám, že voda by tu mohla byť. Prichádzame na lúky, nízke slnko scénu zalieva mäkkým večerným svetlom, kocháme sa a krásou sme takmer onemeli. Hornú Občasnú vyvieračku ani nejdeme obzerať, rovno mašírujeme k strednej. Je pri nej veľkorysé ohnisko s lavičkami, ale vody vo vyvieračke nieto ani kvapky. Monika má ešte asi trištvrte litra, do litrovej fľašky teda zlievame aj môj zvyšok a poďho s prázdnymi fľašami 300 metrov k dolnej, beriem si len fotoaparát. Moja žienka zatiaľ vyberá z Huga asi ôsmeho kliešťa.

Cesta k vyvieračke sa predlžuje, lebo neustále fotím lúky v poslednom slnečnom svite. Ejha, veľká galiba! Z veľkej rúry nevyteká nič, len v koryte nachádzam stojatú, nie veľmi vábnu vodu. Zvažujem naše možnosti – do Dobrej Vody sa mi nechce ísť, na mape je ďalej prameň Výtok, ale netuším, ako to tam vyzerá. Tak teda naberám vodu z jazierka. Chutí po trieslovinách z napadaného lístia.

Vraciam sa na táborisko, do hrnca dávam vodu a na variči ju zo desať minút preváram. My pijeme z litra, čo nám zostal ešte z domu. Staviam stan, varím večeru a kladiem drevo na ohnisko, je na ňom ešte žeravá pahreba a ohník pukoce až do tmavej noci. Do kolienok s omáčkou nasádzam kúsky bravčového z konzervy a kráľovská večera je na svete. Asi mi je priskoro robiť inventúru celého svojho bytia, ale už dnes viem, že večery pri ohni s milovanou bytosťou po celodennej turistike, patria k najväčším odmenám v živote.

Nasleduje pokojná noc, len ráno pokračuje patália s vodou. Ovsená kaša má pachuť a káva je vyslovene hnusná. Ale bez vody sa nedá existovať.

Výtok

Balíme sa, vyrážame po zelenej. Krajina v rannom slnku je pôvabná, spomínam na svoje túry v okolí, pešie i cyklistické, oproti za Dobrou Vodou vidím kopec, cez ktorý sme išli na jeseň, keď sme spali na Lámanej, zeleň až uráža svojou sviežosťou a pasieme si oči na všetkej kráse. Podľa mapy hľadáme prameň Výtok, ale vidíme len suchú rúru pod oplotením akéhosi areálu, buď voda vo vyvieračke netečie, alebo ju kompletne zachytili pre potreby ľudských obydlí v okolí.

Prichádzame na križovatku ciest, je tu nejaký väčší areál a z jednej chaty sa dymí z komína. Brána je však zamknutá, vodu si nevypýtame. Máme posledné deci použiteľnej vody, tak ideme popri vodnej nádrži na juh, tam je smerovka na chatu Alpina a naozaj nachádzame nad pálfyovským zámočkom pekný objekt, ktorý si značím medzi budúce nápady, kedy by som sa tu ubytoval a objavoval okolie, ale nikde ani nohy. Za rohom však objavujem hadicu a tak si víťazoslávne dopĺňam všetky fľaše, v duchu sa ospravedlňujem majiteľovi, že som sa obslúžil bez dovolenia, ale hádam sa nič také vážne nestalo.

Marí sa mi, že zámoček kedysi fungoval ako reštaurácia, ale teraz tam nikoho nie je a objekt pomaličky pustne. Pozerám do mapy a rozhodujem sa, že na Dvoly nepôjdeme po žltej, ale zatúžim ešte raz zažiť lúku “Pod koňom”, ktorá nás tak očarila, keď sme boli na jeseň na Klenovej.

Späť do Brezovej pod Bradlom

Vraciame sa na križovatku a odbočujeme po zelenej smerom na Malú Klenovú. Na začiatok mája je skutočne horúci deň, stúpame sto výškových metrov pokojným údolím a sme radi, že sme v tieni lesa. Keď sa napojíme na červenú značku, spoznávame gaštanovníky, ktoré boli na jeseň obsypané plodmi, ešte kúsok ďalej nachádzame veľký peň, kde sme zhodou okolností aj vtedy stolovali, je čas obeda.

Veľká lúka pod Klenovou nesklamala, ponúka však úplne iný vizuálny zážitok, keďže je rozjasané poludnie a kým minule sa lístia zmocňovala jeseň, teraz je tu svieža jarná zelená. Pristavujú sa pri nás cyklisti a pýtajú sa na cestu k rozhľadni, vyťahujem mapu v mobile a objasňujem kadiaľ majú ísť.

Lúčime sa s nádherou lúky a čaká nás výstup k rozhľadni. V serpentínach nie je nikde tieň, na asfalte slnko nemilosrdne praží, teplomer mi ukazuje cez 30 °C a spomínam si mimovoľne na Riddicka na planéte Crematoria, aj keď uznávam, že vlani v lete pri Bolešove to bolo omnoho drsnejšie. Vzdialené výhľady dnes blokuje opar, tak na rozhľadňu dnes nelezieme, chceme čo najskôr zmiznúť pod baldachýn stromov, pravidelne ponúkame vodu aj našim psom. Tak sa po pár kilometroch opäť dostávame k odbočke na Dvoly, kde odbočujeme na chvíľu na modrú.

Cestou vidíme zopár prekrásnych stromov, obdivujeme aj nové jazero pri pamätníku SNP, kde pôvodne stála Bývalá chata Dvoly [chata], ale podľa všetkého ju pri revitalizácii okolia zbúrali. Rozhliadam sa, či uvidím nejaký prameň, ale je to márne. Uvedomujem si, že prakticky na celej našej dvojdňovej trase nebol pri suchej jari žiadny prírodný zdroj dobrej pitnej vody. Tu opúšťame modrú, ale opäť ideme po miestnej bežkárskej trase. Fučíme do kopca až na sedlo, potom strmší zostup (v zime na bežkách to musí byť “vzrúšo”), tesne pred Dolnými Košariskami odbočujeme na starú známu vrstevnicovú trasu a po 700 m prichádzame na miesto, kde sme včera začali stúpať do svahov Perísk. Ešte raz obzerám les a až sa mi nechce veriť, že tu bývala predtým kamenistá holina.

Včerajšou trasou sa nenáhlivo dostávame do Brezovej pod Bradlom, pravidelne obdivujeme mohylu na Bradle, máme za sebou príjemnú nenáročnú turistiku, ktorá bola botanicky jarná, ale teplotami letná.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek