Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Suchá Belá
Suchá Belá Zatvoriť

Túra Slovenský raj - 3 dni v zime

Zima sezóny 2017/2018 bola rozpačitá. Poriadne ochladenie prichádza až v poslednej tretine na prelome februára/marca. Pri nevhodnom počasí na výhľady z kopcov sa mi vynára spomienka na Zimný prechod tiesňavami Slovenského raja organizovaný Klubom slovenských turistov (KST). Padá rozhodnutie, pôjdeme za krásami vyčarovanými vodou a mrazom. Zavítame do Suchej Belej, poobzeráme si okolie Dediniek a Zejmarskú roklinu. Nakoniec absolvujeme pokus o prechod Hornádu.

Vzdialenosť
13 km
Prevýšenie
+388 m stúpanie, -377 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
zima – 2018
Pohoria
Slovenské rudohorie: Spišsko-gemerský kras - Slovenský raj (Národný park Slovenský raj)
Trasa
Voda
Podlesok (bufet), horský hotel Geravy
Doprava
Poprad (vlak, bus) - Vydrník (vlak, bus) - Podlesok (bus, parkovisko)
Dedinky/Dobšinský kopec (vlak, bus)
Stratená (vlak, bus)
Letanovce (vlak, bus)
Hrabušice (bus)
SHOCart mapy
» č.1106 Slovenský raj (1:50.000)

V roku 2014 som sa zúčastnil otvorenia Zimného prechodu tiesňavami Slovenského raja. Vtedy bola bieda na sneh ako aj ľad, podmienky, až na malé úseky, pripomínali viac-menej jesennú sezónu. O to väčšmi som teraz v očakávaní, keďže je obdobie po vláde dvoch zimných mesiacov a takmer týždennom zmrazení na teploty blízke hodnotám -20 stupňov.

Suchá Belá

Podlesok – Suchá Belá – Podlesok (trasa)

Z Poradu prichádzam vlakom do Vydrníka. Na autobus do Hrabušíc musím čakať takmer polhodinu. Pri mrazoch -17 až -20 stupňov je vyčkávanie razom zavrhnuté, vydávam sa pešo do Podlesku. Stopovať nie je koho, som na ceste bez premávky. Neprekáža, chôdza plní svoj účel, je mi vcelku teplo, respektíve nie je mi zima. Prichádzam na Podlesok. Je piatok, nikoho nikde, všetko ako keby bolo zamrznuté v snehu. Úzkym chodníčkom kráčam k ústiu. Búdka zíva prázdnotou. Schádzam dole k potoku. Nasadzujem mačky (stúpacie železá), vyberám turistický čakan, na hlavu si dávam prilbu.

Prvé kroky po zamrznutej hladine sú neisté, kde-tu voda tečie po povrchu ľadu. Čudné, asi tu toľko nemrzlo, pomyslím si. Našlapujem obozretne, pomaly prenášam váhu z jednej nohy na druhú. Ako stúpam vyššie a vyššie proti prúdu je hladina čoraz pevnejšia. Prichádzajú prvé horizontálne drevené rebríky. Pozvoľna začínajú vzdušné partie, s úľavou som sa zbavil neistej hladiny a zvykám si na nový spôsob chôdze so “železami”. Roklina mi kúsok po kúsku ukazuje svoju krásu. Každú chvíľu vytáčam hlavu jedným, potom druhým smerom, hore, dole, vzad. Fotoaparát premieta nevšednú nádheru do dvojrozmerného obrazu. Je až nepredstaviteľné, koľko zamrznutej vody - ľadu sa tu za sezónu mrazov nazbieralo. K nie ojedinelým obrazom patrí, že kde-tu spod nenápadnej skaly vyteká miniatúrny ľadopád, ktorý býva inokedy nepostrehnuteľným pramienkom. Samota okamihov, čiernobielosť prírody umocňuje vnímanie pôvabu. Postupne striedam partie po dne koryta bystriny s horizontálnymi či vertikálnymi kovovými rebríkmi okolo vodopádov. Na rad prichádzajú samozrejme aj drevené rebríky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po troch hodinách prichádza koniec a lúčenie s kúzelným krajom ľadu. Lesom stúpam k záveru Suchej Belej na Glackú cestu (stará furmanská cesta spájajúca Spiš s Gemerom krížom cez Slovenský raj). Vymieňam si spotené oblečenie za suché. Vyťahujem oškvarky, v duchu sa smejem, hovorím si: Sveťo mal pravdu, slanina a oškvarky nezamrznú ani pri veľkých mrazoch. Vychutnávam si čaj. Zostup späť je monotónny s hrejivým pocitom objavenia nepoznaného. Na Podlesku som po 1,5 hodine. Keď vchádzam do dverí reštaurácie zisťujem, že mám šťastie. Dnešný deň spadá do intervalu piatok - nedeľa, kedy majú otvorené. Pri susednom stole sedia turisti, na zemi majú položené korčule. Nedá mi to a napokon získavam cennú informáciu o tom, že Hornád je takmer celý schodný.

Dedinky – Zejmarská roklina – Stratená

Dobšinský kopec – Dedinky – Biele Vody – Zejmarská roklina – Geravy – Malé Zajfy – Veľké a Malé Zajfy – Občasný prameň – Stratená (trasa)

Pre dnešok si idem pozrieť jedinú prístupnú roklinu na juhu Slovenského raja. Ide o krátku tiesňavu, vo vhodnom počasí priam ako keby určenú na prvé zoznámenie sa detí s technickými pomôckami - Zejmarská roklina - deti na rebríkoch. Taktiež očakávam turistiku zasneženou zimnou krajinou.

Z autobusu vystupujem na zastávke Dobšiná-Dobšinský kopec. Fúka, je poriadna zima. Schádzam cestou dole k železničnej zastávke Dedinky. Na konci hrádze VN Palcmanská Maša, ani neviem prečo, opúšťam cestu a idem zelenou značkou lesom ponad cestu. Spočiatku je to pekný chodníček, snehu mierne. Ale akonáhle vychádzam na lúku začína brodenie sa po kolena naviatym snehom. Nedbám, nevraciam sa. V Dedinkách dychčím pri prekonávaní zjazdovky cestou na Biele Vody.

Zejmarská roklina

Za obcou, v ústí rokliny, sa zastavujem v altánku. Niečo narýchlo zhltnem, spravím kontrolný telefonát domov, som uistený, že rodinka je na ceste do Tatier. Plný očakávania vchádzam do rokliny. Pri prvých retiazkach si dávam mačky a vyberám čakan. Je tu úplne odlišný ráz rokliny oproti Suchej Belej. Chodník vedie nad potokom. Snehu je tu viac. Dokonca pri nástupe ku kaskádam Nálepkovho vodopádu si pomáham čakanom. V závere objavujem vyhliadku, ktorá inokedy býva skrytá v listnatom poraste.

Geravy – Zajfy

Vychádzam na planine Geravy. Horský hotel Geravy nejaví pre okoloidúcich žiadne náznaky funkčnosti. Dvere sú zatvorené. Prezlečiem sa a pokračujem smer Malé Zajfy. Cesta je odhrnutá. Navôkol sú lúky prikryté snehom a konáre statných solitérnych smrekov ovísajú pod váhou bielej periny. Áno, na tieto pohľady som čakal celú zimu, sú tu práve teraz, stojím a vychutnám si to. “Padák” na Malé Zajfy (žltou) je nepríjemne zasypaný snehom. Každú chvíľu sa zabáram po kolená. Neskôr napredujem odhrnutou zvážnicou, ale aj tu sa občas vyčerpávajúco borím. Mením smer na Veľké Zajfy, aby som vzápätí stúpal k Občasnému prameňu.

Občasný prameň – Stratená

Začínam sa motať. Navigácia v mobile s mapou od freemap.sk mi tvrdí, že som mal už odbočiť, ale nie je kam, cesta vedie skalným zárezom. Idem sem a tam, ale odbočka nikde. Vyťahujem papierovú mapu, tá ma posiela ešte ďalej, počúvnem ju, napokon nachádzam značenie smerom pod Havraniu skalu. Čo som doteraz klesal, musím opäť nastúpať. Naberanie výšky je príkre, snehu po kolená a žiadna stopa. Brodenie a prepadávanie sa. Značky hrajú schovávačku, a pritom mi mapy stále nesedia. Som sám, takmer v strede Slovenského raja a kopec predo mnou. Keď zbadám náučnú tabuľu a siluetu Havranej skaly viem, že idem správne. Dnešné druhé stúpanie je úmorné.

Konečne stojím pred Občasným prameňom. Nie, dole k nemu nejdem, návrat hore ma dostatočne odrádza. V altánku naberám nové sily. Tentokrát výhľady z Havranej skaly sú odložené na inokedy. Budem schádzať do Stratenej cez Sokolie skaly. No schádzať, ešte hodnú chvíľu stúpam panenským chodníkom opäť zasypaným po kolená. Z jesene si úsek pamätám ako nenáročné, krátke prehupnutie cez kopec, ale teraz mi “pani zima” ukazuje, ako je všetko relatívne, závislé od okolností - aktuálnych podmienok. Napokon sa dočkám a konečne klesám k ústiu Sokolích skál. Vysilený už nemám chuť kochať sa dolinkou a útvarmi nad ňou. Keď nachádzam stopy, nechám ich, nech ma vedú priamo k cintorínu. Som v Stratenej. Ešte stihnem v miestnom pohostinstve niečo teplé a bežím na autobus.

Pokus o prechod Hornádu v zime

Letanovce – Letanovský mlyn – Kláštorská roklina, ústie – Hrdlo Hornádu – Podlesok (trasa)

Po nedávnom rozhovore o priechodnosti zamrznutého Hornádu vo mne skrsla myšlienka zobrať tam rodinku. Medzitým prešlo niekoľko dní, treskúca zima poľavuje, oteplenie je predo dvermi. Podľa tipu z článku od Danky T. volám na HZS v Čingove. Dostávam kladnú odpoveď, že až na dva úseky, ktoré treba obchádzať, je Hornád schodný. Deti sú nadšené, ráno skoro vstávame, vyrážame z Letanoviec.

Známym chodníkom prichádzame ku kamennému Kartuziánskemu mostu. Hľadáme vhodné miesto na zídenie na zamrznutú hladinu. Dospeláci s topánkami s tvrdou podošvou si nasadzujú stúpacie železa (mačky), deti gumené nesmeky. Čakanom skúšam tvrdosť, konštatujem, že nás ľad udrží. Ideme pozrieť bližšie ľadopád, dnes je bez lezcov. Pri bývalom mlyne musíme zamieriť na breh, za ním sme opäť naspäť na ľade. Prechádzanie popod most prináša príchuť niečoho nezvyčajného. Miestami vidieť, že vodnú hladinu cez víkend využívali ako klzisko. Teraz však prišlo oteplenie a musíme sem-tam obchádzať diery či tenký ľad. Občas sa vydávame z jednej strany na druhú, keď nasledujeme partie s najhrubším zaľadnením. Voda, ktorá počas stekania do Hornádu zamrzla, vytvára nespočetné nádherné scenérie. Sú to pohľady, ktoré len z týchto miest sú viditeľné. Snažím sa ísť prvý, keďže som najťažší, ale ťažko pubertiakovi s polovičnou hmotnosťou človek rozkáže a vysvetlenie už vôbec neakceptuje. Iba na zopár úsekoch na jednej alebo druhej strane brehu musíme využiť les, inak sa nám darí ísť po Hornáde. Trocha posnežuje, poprcháva, zavše spadne perina snehu zo stromu. Míňame záchranára a jeho psa idúcich z Podlesku. Odteraz nám ďalej napomáhajú ich stopy v poprašku snehu.

Chybička

Nakoniec príde v miesto, kde nás rezolútne zastavujem. Kážem vyjsť na breh. Len čo to dopoviem, šup náš mladý - najľahší jednou nohou preboril ľad. Sme pri kraji, teda len do výšky topánky je vo vode. Našťastie sa prelomenie nešíri ďalej, ostatní sme v suchu. Na brehu žmýkame topánku. Odrazu sa z neho stáva krotký baránok, už sa mu ani na ľad nechce. S manželkou ďalej idú len modrou značkou. Mladšieho súrodenca udalosť akosi nezasiahla. Dvaja pokračujeme Hornádom. Napokon v miestach pod Zelenou horou ideme za našimi na rošty a reťaze, aby sme im zdvihli „morál“, veď sú v zime na takýchto technických pomôckach prvýkrát. Ešte sa na kúsok vraciame na ľad, ale čím sme bližšie k Podlesku, tým je postup zložitejší a napokon aj my odchádzame na modrú značku.

Ukončenie

Je streda a mimo sezóny. Všade a všetko je zatvorené. Neostáva nič iné len šliapať do Hrabušíc. Vypytujeme sa miestnych na nejaké pohostinstvo, krčia ramenami. Napokon sa zohrievame v zariadení s milou obsluhou x-tej cenovej kategórie. Ak by sme mali dnes viac šťastia, mohli by sme si vo výklenku podať športovú stávku, ale nepokúšame. Po hodinke nastupujeme do autobusu. Záverom dodám, že omočenie tínedžera sa zaobišlo bez prechladnutia alebo inej ujmy a hrebienok sebavedomia sa mu s usušenou topánkou opäť narovnal.

Fotogaléria k článku

Najnovšie