1. deň

Oravská Polhora, Hviezdoslavova horáreň na Rovniach – rozhľadňa Babia hora – Babia hora (Babia Góra/Diablak) – Sokolica – Lipnické sedo (Lipnicka Przelęcz Krowiarki) – Syhlec – Polica – Hala Kucalowa – Schronisko PTTK na Hali Krupowej

Cesta vlakom z Bratislavy do Kraľovian a autobusom rovno pred penzión Starý dom na konci Oravskej Polhory prebehla hladko. Vyspali sme sa do ružova, ráno sme si spravili raňajky a o ôsmej nás dve autá vyviezli až k Hviezdoslavovej horárni na Rovni. Parťáci nechceli ísť od Oravskej Polhory až k horárni peši, vraj sme to absolvovali pred rokom pri zostupe z Babej hory, nuž som vybavil odvoz.

Deň sa ukazoval byť slnečný a pevne som veril, že kuvičia predpoveď, ktorou ma vystrašili vo vlaku, že nám celú dobu bude pršať, sa nenaplní.

Nahodili sme ruksaky, vcelku nezmyselnej rozhľadni sme nevenovali ani pohľad a začali sme po žltej stúpať lesom popri potoku Bystrá. Po prekročení potoka po mostíku, sa nám začali stále viac otvárať pekné výhľady na Oravu pod nami. Napokon sme zastali pri druhej rozhľadni s altánkom. Niekto vyšiel hore podrobnejšie preskúmať Oravu pod nami ďalekohľadom, niekto si dal prvý glg a keksík. Keď sa dovalila skupina školákov, ktorých asi nikto nenaučil na horách sa pozdraviť, pohli sme sa ďalej. V prístrešku Ščaviny sme našli zničené lavice, Rabčická útulňa bola v poriadku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ani sme sa nenazdali a stáli sme na kamennom vrchole Babej hory. Pred rokom sme tu v hmle a studenom vetre boli sami, dnes tu v slnečnej pohode bolo ľudské mravenisko. Sadli sme si pod kamennú vetrolamovú stenu a začali sme odľahčovať ruksaky od stravy. Výhľady boli naozaj parádne a ak je pravda, že tu býva do roka len päť pekných dní, tak sme mali šťastie.

Napokon sme sa zbalili a dali sa postupovať proti ľudskému prúdu, ktorý po kamennom chodníku prúdil od Lipnického sedla (Lipnicka Przelęcz Krowiarki). Sprvu to nebolo zlé, kráčali sme mierne dole, medzi trávou obdivovali kvietky. Potom prišla kosodrevina a chodník začal celkom slušne klesať. Zaujali ma medzi kameňmi, ktorými bol vyložený, hraničné kamene z dôb Nemeckej ríše a Slovenského štátu. Niekto im našiel nové uplatnenie. Na Sokolici je odpočinkové plató s lavičkami a dá sa tu pekne pozorovať zostupová trasa po hrebeni, ako aj kraj v doline. Potom však prišiel zdanlivo nekonečný zostup po kamennom chodníku, kde nebolo možné v podstate používať paličky a všetko to človek vybrzďoval stehennými svalmi. Ľutoval som Borisa, ktorý so zabandážovaným kolenom mal obavy, ako to zvládne. Všetci sme si oddýchli, keď sme sa zastavili v Lipnickom sedle (Lipnicka Przelęcz Krowiarki) zdraví a bez pádu. Neviem, ako by sme to išli za dažďa.

Ženičky tu predávali oštiepky, v bufete sa dalo kúpiť všeličo, len pivo nie. Stavajú tu menšiu chatu a vedie tu normálna cesta. Keď sme sa naobedovali, nastal čas, aby sme zase nastúpali nejaké metre. Nešli sme dlho, keď začalo pršať. Nastal teda čas, aby som vyskúšal nové nepremokavé nohavice Karimor. Vďaka bočným zipsom som ich natiahol bez problémov cez vibramky a cez seba i ruksak som prehodil pončo. Vďaka Bohu nepršalo ani hodinu a mohol som sa zase odstrojiť. Minuli sme medzitým strom s pátričkami, malým krížom a sviečkami a vstúpili sme do rezervácie na Policy nazvanej po profesorovi Zenonovi Klemensiewiczovi, ktorý tu neďaleko zomrel pri havárii lietadla 3. 4. 1969. Je tu pomník s chvostom lietadla a menami zahynutých.

Občas sme išli lesom asi zlikvidovaným lykožrútom, ale vcelku sa obnovoval a všade bolo nekonečno čučoriedok. Napokon sme vyšli na lúky a zišli na Halu Kucalowu. Tu sme od smerovníka zabočili doprava a za chvíľu sme boli na chate na Hali Krupowej. Ani veľká, ani malá. Mali sme objednanú izbu pre desiatich a k nám piatim sa tam našli aj ďalší piati. Vonku v altánku poniektorí grilovali, nejaké dievčiny išli s fľaškami vína do lesa. My sme sa v prvom rade uložili na spodné postele a potom sa išli osprchovať a na terasu navečerať.

Začalo pršať a pršalo až do druhého dňa rána. Na druhý deň jeden chlapík vyrážal už po štvrtej a iní dvaja zase nevstali ani pred deviatou.

Na chate je drevená tabuľa, ktorá oznamuje, že tu bol na svojej poslednej túre pred odchodom na Konkláve do Ríma, kde ho zvolili za pápeža, kardinál Karol Wojtyła.

2. deň

Schronisko na Hali Krupowej – Okraglica – Urwanica – Narože – Przelęcz Malinowe – Bystra – Bystrzaňski Dzial – Jordanów – Wysoka – Swidrowka – Dziwirzówka – Stachorówka – Haruwszówka – Rabka Zdrój

Napriek desiatim spáčom na izbe, zdalo sa, že sme sa všetci dobre vyspali. Pohľad z okna nás ráno nepotešil, lialo ani z krhle. Pobalili sme sa, zišli sme dole na raňajky a po nich riešili dilemu, čo ďalej. Napokon sme po deviatej vyrazili, lebo nás čakalo 35 km a prejsť sme ich museli. Našťastie pršalo menej a po hodine dopršalo definitívne. S nami ešte vykročili dvaja Poliaci a až po Jordanów sme sa striedavo predbiehali.

Vrátili sme sa na lúku a začali stúpať lesom na kopec Okraglica. Tešili sme sa na kaplnku, na ktorú upozorňoval smerovník, no nikto ju nevidel a ani upozornenie na odbočenie k nej.

Zato sme po vyjdení z lesa mali parádne výhľady do dolín, z ktorých sa dvíhali výpary po daždi. Zvážnicou sme kúsok klesli a potom lesom po dažďom rozbahnenej lesnej ceste sme kráčali vcelku pohodlne až po pamätník poľským partizánom, ktorí operovali v týchto končinách. Tu sme sa definitívne odstrojili z protidažďových oblečení a ďalej išli v kraťasoch. Kúsok pred pamätníkom sme videli malú, drevenú útulňu, kde by sa vyspali štyria ľudia.

Lesom sa nám napriek celonočnému dažďu išlo dobre a ešte sme naň s vďakou spomínali, keď sme kilometre išli po asfaltke. Došli sme k veľkej skládke vyťaženého dreva a od nej sme definitívne klesali, až sme došli k závore, ktorá sa nedala obísť a museli sme ju preliezať a boli sme na asfaltke do Bystrej. Prešli sme pomedzi rodinné domčeky a ocitli sme sa pred krásnym, netradičným kostolom sv. Martina. Veža pripomínala hrad a šikmá strecha drevenicu.

Prešli sme ponad riečku Skawa a lúkami s výhľadmi na okolité obce na obzore sme došli k železničnému podjazdu a opäť k riečke. Prešli sme ponad ňu po chatrnom mostíku a zistili sme, že nevidíme značku. Podľa papierovej mapy sme mali ísť s riekou po pravej ruke a tak sme vykročili. Chodník sa postupne strácal v lese, až sme sa ocitli pred malým potokom, do ktorého bahna na brehu som skočil a celý sa zabahnil. Potom sme lúkou došli na asfaltku a boli sme zase na značke. Tu som sa dal do reči s Poliakom, čo sme sa celý čas obiehali. Jeho „silnejší“ parťák mal toho evidentne plné zuby a v páliacom slnku ledva prepletal nohami. Vraj v Jordanówe končia, boli len na víkend a idú potom autobusom do Krakova a následne do Varšavy. Keď počul, že ideme ešte do Rabky, obdivne dvihol palec.

My piati sme sa všetci zišli k bufetu na námestí a dali sa obedovať. Zrazu nám bufetárka doniesla päť pív a to nám vraj posielajú oní dvaja Poliaci, ktorí práve odišli malým autobusom.

My sme boli v polovici cesty a tak sme sa dvihli a či sa nám chcelo, či nie, pokračovali sme ďalej. Samozrejme sme sa na asfaltke roztrhali a keď si Boris zašiel na železničnú stanicu po kešku, zrazu som kráčal prvý a sám. Začal som stúpať asfaltkou do kopca a veľmi som sa čudoval, po akej frekventovanej ceste to Poliaci natiahli. Až som z tabletu zistil, že idem mimo značky a napojím sa na ňu až hore v sedle Wysoka. Tam som odbočil doľava a mal som pekné výhľady odkiaľ a kam ideme. V diaľke bolo vidno stavbu autostrády, ktorá nám napokon prehradila cestu.

Kráčal som úzkou asfaltkou pomedzi lúky, občas som minul nejaký dom a opäť som kráčal po brehu riečky Skawa. Keď som prešiel železnicu, sadol som si na autobusovej zastávke a dal som si pauzu, že počkám parťákov. Dlho nechodili a tak som sa vybral po okraji dosť rušnej cesty. Až pri druhom prekročení železnice som si uvedomil, že som dlho nevidel značku a musel som sa asi kilometer vracať späť. To už parťáci odbočovali vľavo hore do kopca. Vyšli sme na veľké lúky, kde traktor práve zbieral pokosenú trávu. Potom sme vošli do lesa a keď sme z neho vyšli pri rušnej ceste, zistili sme, že Pelé s nami nie je a že ďalej sa po značke nedá ísť, lebo ju pretína stavenisko autostrády.

Začalo telefonické navádzanie Pelého, ktorý z papierovej mapy za ten svet nevedel pochopiť, že nemá ísť po širokej lesnej ceste, ale má odbočiť doprava do húštin. Napokon sme s Borisom išli dopredu zaistiť ubytovanie a zvyšok ho zostal čakať. Kilometer po krajnici, keď oproti vám svištia autá a nemáte kam uskočiť, nebol veru príjemný. Napokon sme odbočili doľava na úzku asfaltku k salašu a potom lúkami do Rabky.

Došli sme k prvým rodinným domom a s boľavými stehnami začali klesať do mesta k rieke Raba. Prešli sme ponad ňu po moste a ocitli sme sa pred krásnym, dreveným kostolom. To sa mi ozvala Majka, že cestuje vlakom z Bratislavy cez x prestupov a večer o ôsmej bude v Rabke, či ju prídeme čakať na stanicu. My sme ešte neboli ani pri penzióne, ktorý bol pomaly na druhom konci mesta. Dopajdali sme sa tam pred pol ôsmou a dorazilo nás, že nás ubytovali na treťom poschodí bez výťahu a ledva sme vyšli hore.

Boris sa išiel osprchovať, ja som Majku telefonicky navigoval a medzi tým došiel zvyšok. Keď sme sa všetci zišli na izbách, spustil sa totálny lejak, blesky bili a my sme sa tým kochali z balkóna.

Užitočné odkazy

• Starý dom, Oravská Polhora
• Schronisko PTTK na Hali Krupowej
• Dom Wczasowy Ela, Uzdrowisko Rabka Zdrój
• Rabka-Zdrój
• Mesto Jordanów
• Mapa-turystyczna.pl

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek