Trasa

Nová Bystrica, škola – Pod Brýzgalkou – Brýzgalky – Pod Brýzgalkou – Gazdovský dvor „Na konci sveta“ – Vychylovka, Šudovci – sedlo Príslop – Rycierova hora – Rycerzowa, schronisko – Wiertalówka – Kotarz – Muncul – Ujsoły – Krecichwosty – Hala Redykalna – schronisko na Hali Lipowskiej – schronisko na Rysiance – Tri kopce – Brts – koliba na Hali Cudzichowej – Pilsko – Skalisko – Dudová – Mútne, Druhá Strana

Za necelý týždeň dvakrát ísť vlakom na rovnakej trati, to je u mňa úplný nezvyk. Našťastie som to nejak vo vlaku zvládol, a keď som vystúpil v Žiline na stanici, hneď bolo lepšie. Najmä kvôli tomu, že od Žiliny pôjdem mne až tak veľmi nie známou oblasťou a odbočka na Starú a Novú Bystricu bude u mňa úplnou novinkou.

Čarovná noc na Brýzgalkach

Dojem z dosiaľ nevidenej oblasti mierne kazili len brutálne zničené lesy, ktoré sme spolu s parťáčkou Máriou mohli vnímať z autobusu smerom do Novej Bystrice, ale najmä pri výstupe po žltej k smerovníku Pod Brýzgalkou. Akurát zapadajúce Slnko trocha zjemňovalo rany na kopcoch za našimi chrbtami. Tak sme sa ani veľmi neotáčali, ale zároveň sme ani veľmi nemali času. No krásny bol aspoň západ Slnka naľavo od nášho pochodu, a tak sa vynímala aspoň mierne stúpajúca lúka.

Zanedlho sme vošli do lesa a pri stúpaní zachovanými časťami lesa, ale aj rúbaňou, sa nám ukazovala nielen Malá Fatra ale aj VN Nová Bystrica. Trochu sme dúfali, že pri smerovníku nájdeme drevenice, ale keď sme tam po asi 45 minútach došli, bola to len prázdna lesná križovatka. Amatérska šípka nás síce posielala predpokladaným smerom, ale i tak sme mali menšie obavy. Zväčšovali sa priamo úmerne prejdenou trasou a žiadnym potešiteľným výsledkom, a najmä viac a viac tmavším šerom. Aj keď som zazrel nejaké neobvyklé obrysy, tie však hneď zanikli a nebol som si istý. Našťastie sme mali mapu a tá nám poradila ísť stále rovno, kde pod Javorinou mali byť domčeky. To bola naša posledná šanca, keďže bolo seriózne šero.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Našťastie sme po chvíli zbadali prvé drevenice a následne zahulákala nejaká žena. Boli sme radi. Došli sme do stredu a zašli k posledným dreveničkám, aby sme boli čo najďalej od ľudí. Predposledná z nich nás privítala nielen novými lavičkami vyrezanými z kmeňov stromov, ale potešila nás najmä pretŕčajúca strieška, pod ktorou sa nachádzala slama a ktorá sľubovala priam luxusný bivak s výhľadom do doliny, na Mesiac a zároveň dávala krytie. Po úplnom zotmení sme sa navliekli do spacákov, ale Mesiac nám nedovoľoval zaspať, tak sme sa ešte dlho rozprávali.

2. deň

Ráno sme však vstali odpočinutí a po zbalení a najedení sme sa ešte trošku poprechádzali osadou, ktorá sa preslávila za socializmu návštevami disidentov ako Václav Havel či Ján Langoš. Žiaľ, pred pár rokmi prišli Brýzgalky o genius loci, ktoré im dávali husté okolo stojace lesy, ktoré padli za obeť víchrici. Teraz sú cholvarky ako ostrovy v bezútešnej krajine. No stále sú Brýzgalky nádherné a oplatí sa sem zájsť, lebo pripomínajú staré pôvodné Slovensko.

Vrátili sme sa k smerovníku, od ktorého som plánoval ísť lesnými cestami k žltej, ktorá vychádzala z osady Pavelkovcov. Asfaltkou sme neboli nadšení, ale inej možnosti nebolo. Ale aj tá bola ešte veľmi dobrá možnosť, keďže po zídení do osady, ktorou prechádzala žltá, sme museli riešiť nepresnosti v značení na TuristickaMapa.sk. Tam značka vychádza až v ďalšej doline, no my sme boli v prvej možnej a tam bola značka. A čo bolo najproblematickejšie, značku križovali ploty súkromných pozemkov. Síce jedným z nich by sa dalo prejsť na lúku, kadiaľ mala prechádzať žltá, ale nechceli sme niekomu vstupovať na pozemok, tak sme našli prvý úvoz, ktorým by sa dalo obísť. No bol zarastený a pri práve začínajúcom pražiacom slnku, to bola riadne tŕnistá cesta. A to doslova, keďže sme museli zísť k lúke, tak sme využili len prte miestnych zverov, čo boli trnkami a inými kriačinami zarastené. A najmä pre Máriu, ktorá išla v sukni, to bolo veľmi nepríjemné a to ma dosť štvalo, že som ju dostal do takej divočiny. Ona však bola v kríze hlavne zo Slnka a už mi oznamovala, že predpokladanú trasu asi nedá celú. Tak veru začiatok to nebol dobrý.

Gazdovský dvor „Na konci sveta“

Nakoniec sme sa predsa len predriapali k lúke, a tak aj k žltej, ktorú prehradili súkromné pozemky a mierne stúpajúcim terénom sme sa vyšvihli na hrebienok, kde okrem z dreva vyrezávaného smerovníka s názvami miestnych samôt, sme v diaľke uvideli poslednú časť Vychylovky, ktorou sme mali prechádzať a dostať sa k zelenej, ktorou sa dalo vyjsť do sedla Príslop a na hranicu. Medzitým nás čakal prechod osadou, pred ňou ešte asfaltkou, ku ktorej sme prišli tak, že sme prešli koniec sveta. Akokoľvek to znie neuveriteľne, ale skutočne sme boli na konci sveta, ktorý tvorí Gazdovský dvor „Na konci sveta“. Vcelku originálna myšlienka, aj keď koncov sveta by sa na Slovensku našlo neúrekom, minimálne na Gemeri, Honte či pod Duklou.

Ale asi najviac nás potešil, a zrejme oživil Máriu, výdatný prameň pod Mazúrovcami. Tam sme doslova vylogali hektolitre vody, poovlažovali sa ako sa dalo a ponaberali si dostatok vody. Potom sme spokojne kráčali, najmä parťáčka s úsmevom na tvári, k sedlu Príslop. Apropo, zelená celkom spoľahlivo vedie, síce aj úzkymi zamokrenými chodníčkami, ale našťastie len v spodnej časti, keďže vrchné partie sú lúčnaté, so spätnými peknými pohľadmi na prejdenú časť. Že sme v sedle Príslop nás upozornil padnutý smerovník a tabule. Smutný bol najmä reálny stav zrubu, ktorý je vhodný na prespatie len v naozaj kritickej situácii.

Tu sme si po únavných pasážiach oddýchli a zajedli sa. Od tohto momentu, keď prišiel poľský pár, až po schádzanie z Pilska, sme postretávali hŕbu ľudí. Ďalších troch Poliakov som sa pýtal, či je niečo zaujímavé na Muncule, lebo fotky z netu neboli veľmi jednoznačné, ale nemali šajnu. Pýtal som sa najmä preto, ak by moja spolupútnička na Rycierke zahlásila, že nechce ísť plánovanú trasu, tak aby som kopec bez veľkých žalúdočných bolestí vyradil.

Rycierowa

Stúpanie na Rycierku už po hranici bolo relatívne náročnejšie, ale kvôli tieňu lesa znesiteľnejšie, preto sme to pohodovo zvládali. Samotný vrch Rycierky je síce v lese, ale výhľady smerom na chatu pod ňou a na Poľsko sú megauchvacujúce. Neskutočná nádhera. Ešte som si zašiel do sedla nad chatou, ale tieto výhľady (nechcem tvrdiť, že na domovinu), boli o poznanie horšie... Zišiel som k chate a s Máriou sme si dali pivo. Veru, dobre padlo. S ním padla aj Máriina ranná kríza a viac-menej súhlasila s plánovanou trasou.

Od Schroniska na Rycierowej je niekoľko trás, my sme si vybrali na Ujsoły, kvôli horským poľanám na Munculi. Nie je to známy kopec, ale vyhovoval do trasy akou som chcel ísť. V drvivej väčšine sa ide v lese, len ešte pod Rycierovou kúsok po lúke a potom sa vnára do lesa, ktorým sa schádza do sedla a následne opäť stúpa na samotný Muncul, ktorý síce tiež neponúka výhľady, ale jeho bezprostredné okolie áno. A sú opäť parádne. Aj cestou naň sme stretli ľudí a tesne za, aj zberačov čučoriedok. Schádzanie z Muncula bolo siahodlhé a zaujala len lúka na Szczytkówke, kde sme prechádzali okolo jednej oplotenej samoty. Posledná časť do Ujsoły bola v znamení úzkeho chodníka v kriačine, ktorým sa nešlo nejak dobre.

Dedinu Ujsoły sme len prekrižovali a zastavili sme sa len pri miestnych, od ktorých sme popýtali vody, keďže nás čakal dlhší stupák pastvinami, kde sme predpokladali, že slnko bude nemilosrdne vypekať. Láskaví Poliaci nám ešte pridelili po pol litra zamrazenej vody. Ešte predtým sme nasledovali príklad pár Poliakov, ktorí si máčali vody v miestnej riečke a to rovnako dobre padlo.

Ako sme predpokladali, tak aj bolo, od Ujsoły sme mierne stúpali lúkami po pražiacom slnku, len sem-tam nejaký tieň kríka. Ale čakala nás len posledná tretina a to by sme dali tak či tak. Pomaly sme stúpali, aj tak nebolo dôvodu zrýchľovať a zároveň ťažké batohy nás od toho odhovárali. Po čase sme vošli do lesa a vyšli na horské lúčky Krecichwosty so samotami. Tu to bolo opäť tak nádherné ako sa mi páči. Pri červenej kaplnke pod starými bukmi sme si oddýchli a najedli sa.

Horskými lúkami k Bacówke

Pokračovali sme, vyšli z lesa a čakali nás ďalšie úseky pod vypekajúcim slnkom bez možnosti úkrytu. Hneď prvý, pri osade Zapolanka, kde sme si mysleli, že zabočíme, ale značky na ten smer nebolo, tak bolo jasné, že musíme stúpať. Veru, nič príjemné, ale zato aspoň potešili výhľady na Malú Fatru a kopce ktoré poznám, teda najmä Rozsutce či Stoh. Samozrejme Tatry, tieto výhľady nám robili spoločnosť na každej z výhľadových lúk. Tie sme rovnako zďaleka zaregistrovali a dúfal som, že na ne nepôjdeme alebo nebudeme musieť stúpať tak priamo, ako sme stúpali na Halu Redykalnu. Bol to síce krátky, ale relatívne nepríjemný výstup k smerovníku, ktorý nás posielal doprava aj doľava.

Vybrali sme si prvú možnosť a tou sme sa zboka dostali na strmé horské lúky, kde sme objavili náučné tabule, ktoré nás informovali o ich pastierskom využití. Netreba ani spomínať, že sme cestou stretávali turistov a čím bližšie k Bacówke, tým sa ich počet zvyšoval. Ale jednu staršiu dvojicu nie a nie predbehnúť, keďže vždy keď sme vyšli na kopec, ako napr. na Hale Redykalnej, tak sme si dali pauzu a starouši nám zmizli. Určite to boli ostrieľaní turisti!

Čo som ale nechápal, boli smerovníky k Bacówke, ale bez udania časového údaju. Aký potom majú zmysel? No ale to nebol žiadny problém, lebo sme mali nazvyš času a prechádzať sa lúkami s neskutočne krásnymi výhľadmi stálo za všetku námahu. Pravda, aj keď úsek od osady po Halu Redykalnu pod vypekajúcim slnkom v prostredí rúbane nebol dych berúci, ale iba ak, tak sily berúci.

Pomaličky sme sa približovali k Schronisku na Hali Lipowskiej, čo dokazovali mnohé skupinky ľudí, ku ktorým sa pripojili cyklisti, ktorí si to tiež šinuli. Konečne sme došli k chate, ktorá mi pripomenula Chatu Čergov, ale samozrejme s oveľa menším počtom turistov. Bolo tu dosť živo, asi ešte viac ako pod Rycierovou. Aj keď množstvo národa nám neimponovalo, mali sme dosť od Ujsoły, tak sme si tu sadli a opäť si dali čapované. Času bolo dosť a blízka Hala pod Rysiankou nás nenútila hneď odísť.

Po vychutnaní si piva v chládku lesa sme sa vydali na posledný, oficiálne 15-minútový úsek večerným lesom, ale nakoniec z toho bola asi len polovica a to sme fakt nebehali, ale pomaličky si vychutnávali pohodu po čapovanom. Za chvíľu sme teda boli na Rysianke, ktorá sa nachádza na rozľahlej lúke, a teda ponúka o dosť krajšiu scenériu ako predchádzajúca. Na počudovanie tu bolo o dosť menej ľud.

Neplánovaný luxusný all inclusive bivak

Pôvodne sme plánovali tu zabivakovať, ale mali sme ešte dosť času. Tak som začal pokúšať, že bivak na Pilsku je krajší ako tu. Ale samozrejme, nemienil som nútiť už spola unavenú parťáčku. Kvôli času nakoniec zvážila možnosť pokračovať, veď bivak by sa dal spraviť aj na lúke medzi Tromi kopcami a Pilskom, čo sme vydedukovali z mapy. Tak sme teda pokračovali.

Sprvoti mierne klesanie sa zmenilo na tiahle stúpanie na Tri kopce. Les bol konečne taký ako sa od lesa očakáva a teda aj so stromami a nie vyrúbaný, ako to bolo pred Zapolankou. Les bol obyčajný, ale zvláštne boli len laty na chodníku, zrejme nad mokraďou. Stúpanie sa vyrovnalo, keď sme došli na Tri kopce, resp. na hranicu, kde nás široký hraničný pás v lese viedol v ústrety Pilsku, resp. lúke. Aj keď nás mala viesť naša modrá, viac nás viedla poľská červená. Slováci s farbou zjavne šetrili.

Opäť začalo stúpanie, tentoraz na Brts, kde sme stretli Čecha, ktorý si tu práve rozkladal stan. Išiel po hranici od Veľkej Rače a rovnako chcel skončiť v Mútnom alebo v Oravskom Veselom. Tu mi napadlo, či nezabivakujeme, lebo na Pilsko by to bolo pri čelovkách. Zároveň som z bezpečnostných dôvodov chcel radšej mať za spoločnosť nejakého človeka, ktorý by nám mohol helfnúť, ale nakoniec sme sa pohli k lúke Hala Cudzichowa a dobre sme spravili.

Pri schádzaní z Brtsu na rozľahlú luku v sedle (Przelecz Cudziechowa) sme si všimli strechu. Hneď mi napadlo, že je iste zamknutá, čo som parťáčke povedal, veď na TuristickaMapa.sk nie je uvedená žiadna možnosť nocľahu. Ale keď Mária išla na prieskum a skríkla, že koliba je otvorená a dá sa tam prespať, neveril som. Išiel som pozrieť a bola to naozaj pravda. Normálne som bol z toho mimo a boli sme neskutočne radi. Hneď mi napadlo, že chudák Čech by tu iste prespal, ak by o nej vedel. „Blbé co?“

Ku kolibe sme došli akurát ako sa šerilo, čiže ďalší postup by bol určite pri čelovkách. No nám stačilo, aby sme vytiahli spacáky a zaľahli na dva divány, akurát pre nás. Síce nie sú v ideálnom stave, prehýbajú sa a vŕzgajú, ale na tulácke 4 **** to určite má. Ešte sme uvažovali ráno vstať na východ Slnka, ale nakoniec sme po namáhavom dní tvrdo zaspali, že sme prespali aj neskorší budík.

Na Pilsko

Ráno sme teda neskôr vstali a žiadny východ Slnka sa nekonal. Keďže nie som od nich závislý, tak sme sa len na pohodu pobalili, i tak sme boli v predstihu. Výstup na Pilsko pokračoval po lesnej ceste a keď hraničné stĺpiky a modrá zavelili do strmého hraničného stupáka, dali sme ním. Tu by bol v noci či dokonca večer, keď by sme boli ešte unavení, dosť problém, ale pri možnosti prespať v kolibe to nikto neriešil.

Stúpanie je síce strmé, ale relatívne krátke a hore nad lesom sa ponúkajú výhľady nielen na Poľsko, ale aj na slovenský najsevernejší klin s Babou horou. Rovnako sme uvideli lúku s našou milou kolibkou. Tu sme si v tichu rána oddýchli a po chvíli začali finálny útok na Pilsko. Spoločnosť nám tentoraz robila poľská čierna po vodou vymytých výmoľoch. Ale opäť to nemalo dlhé trvanie a vyšli sme na hraničný bod Pilska, kde sa ráno objavili Poliaci na bicykloch a nasledovali sme ich k najvyššiemu bodu, ktorý je zrejme len o centimeter vyšší práve na našej strane. Tým sme zároveň opustili Rzeczpospolitu Polsku a opäť sa ocitli na domovskej pôde. Osobne mám rád takéto výpady a návraty na rodnú hruď v rámci 1- až 2-dňovky.

Keďže som bol prvýkrát na Pilsku, tak som sa nevedel vynadívať. Širokú oravskú zem a jasnú Babiu horu a na juhu zase netradičný pohľad na Tatry. Na Západe, žiaľ, len zahalenú Malú Fatru. Kým ešte na lúke bolo jasno, už na skalke pod Pilskom bolo relatívne zahaleno, tak tu to vyzeralo na dážď. Ale ešte sme sa stihli najesť a ponadchýnať sa krásou oravskej zeme. Keďže bolo len 7.30 h a včera sme si nadbehli, tak sme mali more času. No napriek tomu sme tu neostávali dlho. A nakoniec aj dobre, lebo pri schádzaní začalo pomaly kropiť až slabo pršať.

Do Mútneho to bol nudný zostup. Zo začiatku ešte lesným chodníčkom, žiaľ, aj popod suché stromky, ale predsa aj to patrí k prírode. No potom od lesnej križovatky s prístreškom Dudová, to už bola asfaltka, kde na Dudovej sme sa rozlúčili zo zelenou pokračujúcou do Oravského Veselého a napojili na žltú asfaltovú do Mútneho. Na tejto časti okrem ojedinelého výhľadu na Oravské Veselé a vysokých hustých smrekov, ktoré lemovali značku, zaujal asi len ihlanovitý prístrešok pri horárni Randová, ktorý postavili kvôli LNCH Pilsko.

Ďalší zaujímavý úsek už na dohľad na Mútne, kde sa ide po výhľadových lúkach, až sa humnami vchádza na Druhú Stranu, nie Bratislavy, ale Mútneho. Druhá Strana preto, lebo dedina je na dvoch miernych hriebienkoch a medzitým sú lúky a pastviny. Netradične rozložená dedina. Keďže sme prišli na túto stranu, tak centrum s kostolom je na druhej, resp. prvej strane. Nám stačilo ostať hneď pri prvej zastávke blízko drevenice Goralský dvor, ale keďže sme mali dosť času a prestalo pršať, išiel som omrknúť aj centrum. Ochotný miestny mi skrátil cestu, keď mi sám od seba zastavil, čím som stihol prejsť sa aj naspäť dôjsť akurát v momente, keď začalo opäť pršať a zároveň po chvíli došiel autobus do Dolného Kubína. Tým sa naša poľsko-slovenská túlačka Kysucami a Oravou skončila.

Zhrnutie

Tura bola určite náročná a vysiľujúca, ale stála za to. Neznáme oblasti najmä na poľskej strane sú nádherné a keďže v tomto úseku hranice, na slovenskej časti nie je iná podobná možnosť, tak sa určite oplatí dať prednosť poľským chodníčkom.

Nádherné boli najmä lúky pod Rycierovou či smerom od Haly Redykalnej, alebo pod Rysiankou. Veľmi potešila nádherná kaplnka, pri ktorej sme obedovali či hneď na úvod chalúpky pod Brýzgalkou. Pilsko je samozrejme osobité, ale za lepšieho počasia by bolo iste... lepšie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek