Trasa

Čížov – Pod Čížovem – Na Keplech – Plačkova – Hardegg – Ubersteg – Kirchtalbach – Sagteich – potok Tiefenbach – Kirchenwald – Pod Šobesem – Papírna – Seasfieldův kámen – Trauznické údolí – VN Znojmo – Znojmo

Tradične som vycestoval do Břeclavi vlakom o 6.10 h a z nej vlako-busom 7.21 h do Znojma. Kvôli prestupovaniu z vlaku na autobus a opačne a hlavne bicyklistom, ktorým bicykle dávali do prívesu, mi skoro ušiel v Znojme autobus do Čížova. Ešteže mi ochotný šofér zastavil na ceste mimo stanice.

Vďaka tomu, že som počas dávnejších dovoleniek prešiel všetky značky medzi Vranovom nad Dyjí a Znojmom na moravskej strane a bol som aj na hrade Hardegg, Kaja, Nový Hrádek a Hardeggskej vyhliadke, mohol som bez výčitiek svedomia turisticky zaujímavé miesta vynechať. Naplánoval som si trasu z Čížova po modrej, potom po zelenej a od Hardeggu po červenej s tým, že si trasu potom skrátim cez Kaja a Thayarevier. Keďže na mape bol zakreslený plot, zastavil som na v návštevníckom stredisku správy NP, či mi nevedia povedať, či sú tam nejaké vstupy. Mladé dievčence nevedeli, ani že je za Hardeggom na rakúskej strane nejaký revír a zámoček uprostred neho, nieto ešte, či sa tam dá chodiť.

Keď vynechaním zaujímavostí sa neochudobníš

Po vyjdení z návštevníckeho centra som míňal repliku ostnatých drôtov, ktoré sa za minulého režimu vinuli popri celej hranici so "západom". Neveriaco som pozeral na cyklistický pár, kde chlap visel na drôtoch a dožadoval sa pustenia na západ.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z asfaltky som pri altánku zišiel do lesa a pomaly som klesal k Dyji. Úzky chodník sa popod skaly napokon vinul kúsok nad hladinou a pomedzi stromy som po prvýkrát zazrel Hardegg a jeho hrad, v ktorého krypte je šieste Kristkovo dielo – Sarkofág. Z lesa som vyšiel kúsok nad budovou bývalej colnice, prešiel som po moste do Rakúska a od splavu som sa kochal krajinou. Keď som doma porovnával fotky Hardeggskej vyhliadky spred rokov a terajším stavom, zdá sa mi, že altánok prebudovali.

Vybral som sa doľava po toku rieky a skalnatý chodník viedol v podstate po brehu rieky. Vstup naň s bicyklom bol zakázaný značkou. Skoro hneď za mestečkom som videl jediného rybára uprostred rieky s nahodenou udicou.

Netrvalo dlho a chodník od rieky začal stúpať po schodíkoch doprava hore lesom. Dyje išla do prvého veľkého meandru a po brehu značka nešla. Keď som vystúpil na ostroh nad riekou, mohol som ísť doľava po modrej, ale les bol hustý bez výhľadov, a tak som pokračoval doprava po červenej. Správa parku sa na tabuľke ospravedlňovala návštevníkom, že vyrúbali nepôvodné smrekové stromy, ktoré tu aj tak len živorili.

Po pár metroch sa k červenej zase pripojila zľava modrá a chodník klesol opäť k rieke na lúky. Celkom romantické miesto. Dyje tu má ledva 20 m šírku, na oboch brehoch sú zelené lúky a nad nimi hustý les. Pre zmenu som musel skalu na brehu obísť po antikorovom rebríku, ale aspoň som sa dostal k malinám. Skončili lúky a kráčal som po skalnatom chodníku, ktorý sa priblížil k ďalšiemu, veľkému meandru.

Je tu oznam pre návštevníkov, že medzi 1. 4. až 31. 8. sa tade môže kvôli vtákom ísť len medzi 9.00 a 18.00 h. Ja som teda mohol, ale asi 5 km navyše by mi značne skomplikovalo aj tak napätý časový harmonogram. Tak som sa len pozrel kúsok po brehu, lebo tam stála chata, a dal som sa stúpať na vyhliadku nad meandrom. O prekrásny výhľad z nej by som zase prišiel, keby som išiel po brehu, a tak som si blahoželal k dobrému rozhodnutiu. Hore som stretol české turistky, ktoré pokračovali na Hardegg. Keď som sa vynadíval na kľukatiacu sa rieku a zelené lesy okolo nej, zišiel som opäť k rieke.

Na lúke bolo pár chát a viedla z nej lesná cesta. Pomedzi stromy som pozoroval na rieke párik bielych labutí, ako zaúča svojich šesť sivých mláďat do života. Po chvíľke som vyšiel na lúku s lavičkou a na ľavom brehu som nad lesom na skale videl zrúcaninu Nového hrádku.

Na konci lúky som prešiel ponad prítok Dyje a ocitol som sa pred zákazom pokračovať popri rieke. Rozhodol som sa zjesť perník a napiť sa a kým som toto robil, spoza zákazu sa vynárala jedna Rakúšanka za druhou. No, nie som domáci a nebudem provokovať osud! Pokračoval som doprava, hore lesom popri potoku. Ako som tak fotil v ňom na skale sediacu vážku modrú, všimol som si naľavo zvláštnu skalu. Keď som k nej cez drobný porast prišiel, zistil som, že je to akoby prírodný tunel dovnútra skaly. Nemal viac než 15 m a na konci bolo dohora vidno oblohu, ale je zaujímavé, že žiadna tabuľka naň neupozorňuje. Pokračoval som ďalej po chodníku a napravo vo svahu bolo vidno zvyšky stavby zo skál. Niekde nado mnou bola zrúcanina hradu Kaja.

Došiel som na rázcestie, a keďže Rakúšania majú všade červeno-bielo-červené značenie, chvíľu som dumal kade ďalej. Napokon som sa vybral doľava a urobil som dobre. O chvíľu som došiel na breh dosť veľkého jazera. Kúsok vedľa bol veľký dom, no nebola to reštaurácia, ale súkromné hospodárstvo.

Zbohom červená, idem do zvernice

Pokračoval som po lesnej ceste a ocitol som sa v zajatí desiatok motýľov. Čas-nečas, pustil som sa do lovenia záberov a podarili sa mi dva celkom pekné, a to babôčky osikovej a pávookej. Značka prudko odbáčala doprava a vedel som, že som sa ocitol v bode, kde chcem vôjsť do zvernice okolo zámočku Karlslust. Keďže žiaden plot sa nekonal, pokračoval som v pohode rovno. Došiel som ku križovatke s asfaltkou a keď som chcel po nej ísť doľava k zámočku, zjavila sa značka zákaz vstupu. Nuž som pokračoval malinčím rovno lesom a začal som klesať k potoku Tiefenbach.

Nemal som paličku a staré tenisky mi veľa stability nedávali, ale spravil som to bez ujmy na zdraví. Potok som prekročil bez namočenia a ocitol som sa pod posedom na lesnej ceste. Dal som sa po nej doprava a čochvíľa som bol na križovatke. Pohľad do tabletu ma presvedčil, že mám odbočiť doľava a začať stúpať pohodlnou lesnou cestou. Tá ma po čase doviedla na hranicu pri prameništi potoka Daníž. Že som opäť v Čechách som sa jednak presvedčil na smerovníku, ale aj podľa hraničného kameňa, na ktorom bol položený zvyšok hraničnej závory.

Opäť na Morave a značke

Tesne pred hranicou som na cestičke odfotil nažratého slepúcha, ktorý sa nevládal hýbať. Po pravdepodobne bývalej signálke som sa vybral doľava. Došiel som ku kovovej závore, prekročil som ju a bol som vo vinohradoch Pod Dlouhým vrchem. Na križovatke ma upútalo upozornenie pre cyklistov, aby spomalili, lebo na asfaltke sa často slnia užovky a jašteričky.

Klesol som opäť k Dyji a to rovno pri visutej lávke Pod Šobesem. Je tu altánok, kde by sa pohodlne a v suchu vyspalo aspoň desať ľudí. Najedol som sa, pozrel som si zvyšky nejakej pivnice s klenbou, ktorá na konci mala zamrežované okno a za ním bola skalnatá jaskyňa.

Potom som vykročil doprava popri rieke. Išiel som po žltej značke a videl som zvyšky bývalého Judexovho mlyna, Papírny, Kamenné more. Značka sa zase odklonila od rieky a začala miešaným lesom stúpať až na úžasné miesto nad krútiacou sa Dyje – Seasfieldův kámen. K dokonalosti výhľadu chýbali len Indiáni v kanoe dole na rieke.

Dopil som poslednú vodu a začal klesať lesom do Trauznického údolí. To ma doviedlo na breh vodnej nádrže Znojmo a po veľmi úzkom chodníku, občas v strmom brehu, som došiel až nad priehradný múr v Znojme. Vítali ma zvony kostolíka vysoko na skalnatom brale Hradišťských terás nad riekou. Zišiel som na asfaltku a nadomnou sa vypínali stavby Znojemského hradu. Tesne pred dreveným mostom som na brehu zbadal divnú sochu ženy so sovou na ramene, hadom a jabĺčkami pod ňou. Žeby oná neznáma jedenásta Kristkova socha?

Pohľad na hodinky ma upozornil, že nemám nad tým dlho bádať, lebo mi utečie posledný vlak, a tak som vyštartoval cez most na druhú stranu. Stará lokomotíva s rušňovodičom nestála na stanici, tak som musel pokračovať popri Dyji k ďalšiemu mostu ponad ňu. Odtiaľ sa mi otvoril výhľad na železničný most vysoko nad údolím Dyje. Impozantná stavba!

Serpentínami som vyšiel k Znojemskému divadlu a od neho som zabočil doprava a ulička ma doviedla k železničnej stanici. Dvadsať minút pred odchodom vlaku! Tak domáce štúdium mapy sa vyplatilo, stihol som to!

Som rád, že som asi najkrajší úsek putovania popri Dyji išiel peši cez Rakúsko a hlavne peši. Zostáva mi posledný jednodňový úsek, kde časť preplávam na vyhliadkovej lodi po Vranovskej priehrade a potom len septembrové trojdňové putovanie od prameňa Moravskej Dyje pri Panenskej Rozsíčke až po Podhradí nad Dyjí. Po rokoch so mnou absolvuje putovanie opäť manželka Danica a na to sa asi najviac teším!