Dom pod Storžičem

Zaparkoval som na rázcestí dvoch dolín pod Spodnim Jezerskom (765 m). Vyhodil som si batoh na chrbát a vyrazil som hore dolinou poroka Reka. O dva dni sa k autu vrátim dolinou Zabukovskeho potoka. Kráčal som po štrkovej ceste a značky som si príliš nevšímal. Zbadal som sa v strmine a zistil som, že šliapem kamsi na Bašeljevski preval. Tak som sa kus vrátil a zvážnicou som sa napojil na správny chodník.

Sú tu rozľahlé bučiny, z mladiny na mňa štekal srnec. Človek ho prekvapil. Po turistickom chodníku tu veľa ľudí nechodí, musel som si dávať veľký pozor, aby som opäť nestratil značku.

V Javorniškom prevale (1465 m) som zabočil na Škarjevu peč. Je tu kamenistý svah a pri chodníku je natiahnuté lano, náročnosť je A až A/B. V sedle za kopčekom som prišiel na výrazný chodník, ktorým som zbehol do Domu pod Storžičem (1125 m). Tu budem dve noci spať.

Na chate bola oslava sedemdesiatin neďalekého bivaku. Dal som si cocktu, typický slovinský nápoj. Je to čosi ako naša kofola. Na večeru som zjedol jotu s klobásou, čo je v podstate kapustnica, akurát je v nej namiesto zemiakov fazuľa. Nuž a potom som, ako správny workoholik, chvíľu pracoval.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Storžič cez Psicu

Ďalší deň bol na programe Storžič. Vyšiel som do sedla Mala Poljana (1410 m) a pustil som sa hore hrebienkom. Chodník sa volá “cez Psico”. Spočiatku ide nezaujímavo lesom, ale postupne sa objavia skaly. Pomedzi ne sa ukazujú prvé výhľady a sú úžasné. Zatiaľ však bolo najlepšie vidno Tolsti vrh, podľa ktorého som odhadoval svoju výšku.

Hrebeň je pomerne členitý. Človek po skale vylezie 40 metrov a následne 20 metrov zlezie. Zbadal som železný kolík a zopár skôb. V minulosti tu bolo istenie, ktoré zrušili. Len na jednom exponovanom zostupe ponechali 15 metrov lana. Náročnosť môže byť do B.

Na chodníku cez Psicu nebolo okrem mňa ani nohy, avšak od rázcestia sa to zmenilo. Väčšina turistov ide na Storžič cez Žrelo. Za rázcestím zubatý hrebeň pokračuje, je však na ňom menej kosodreviny.

Prišiel som na vrchol Storžiča (2132 m). Okolo kríža sa motalo asi 15 ľudí, čo je pomerne dosť. Niet divu, pretože kopec ponúka parádne výhľady. Vidno z neho Karavanke (nem. Karawanken), Kamniško-Savinjske Alpe (Kamnické Alpy), no najmä rovinu okolo Kranja.

Obyčajne hory začínajú kopčekmi, za ktorými sú väčšie kopce a neskôr štíty. Tu je to ináč. Rovina končí akoby uťal a prvý kopec je Storžič. Kranj má nadmorskú výšku 386 metrov, čo znamená že sa na mesto pozeráte z bodu, ktorý je vyššie o 1746 metrov. Neskutočný pohľad. Z vrchola dobre vidno aj Dom pod Storžičem. Chata je od kopca vzdialená vertikálne kilometer a horizontálne 1,5 km.

Zostup cez Žrelo

Pôvodne som chcel zo Storžiča pokračovať na Srednji vrh, no rozmyslel som si to. Na oblohu sa nasúvali tmavé chmáry a ovce sa tlačili v sedielku pod vrcholom a bečali. Vypadalo to na búrku. Bude lepšie, keď sa vrátim ku chate.

Schádzal som cez Žrelo. Je tu chodník, ktorý je istený stovkami metrov oceľového lana. Jeho náročnosť je A/B. Väčšina turistov mala na hlave prilbu, pretože tu hrozia padajúce kamene. V hornej časti sa ide strmým kamenistým svahom, v dolnej sa križujú nádherné žľaby.

Okolo 14-tej som bol pri chate. Keďže sa vyčasilo, našiel som si zákutie pri neďalekom potoku. Čosi som porábal a keď som bol smädný, napil som sa vody z potoka.

Keď ma práca prestala baviť, vybral som sa hore štrkovou cestou. Kto vie, kam vedie? Doviedla ma na Malú Poljanu, na ktorej som bol ráno. Problém bol, že začalo popŕchať. Zamieril som na turistický chodník a behom som schádzal na chatu. Chcel som utiecť pred búrkou, ale nepodarilo sa mi to. Pokiaľ iba lialo, tak veľké kvapky zachytávali stromy. Lenže potom začal padať ľadovec a ten padal cez listy, akoby tam ani neboli. Letel som, no gate som mal celkom mokré. Lialo iba pár minút, napriek tomu sa po chodníku valili potoky vody.

Keď som dobehol na chatu, nepršalo. Keďže vyšlo slnko, dnu som ani nešiel, sušil som sa. Okrem rifieľ mi vyschlo všetko, gate som mal suché až ráno.

Stegovnik

Tretí deň som išiel na Stegovnik. Ten je vraj už v Karavankách, zatiaľ čo Storžič je v Kamnických Alpách. Netuším, kde je hranica medzi pohoriami.

Strmou cestou a chodníkom som vyšiel do Javorniškeho prevalu (1465 m) a zabočil som na cestu, ktorá traverzuje Veľký Javorník. Na lúčke s nádherným výhľadom na Storžič som sa naraňajkoval a o kus ďalej som po krátkom blúdení zo zvážnice odbočil.

Išiel som lesom po slabo vychodenom chodníku v strmom kamenistom svahu. Nad chodníkom sú skalné steny. Minul som sedlo a stúpal som na Stegovnik. Hneď v úvode výstupu sa ide cez skalné okno. Ono je to vlastne sústava skalných okien. Od východu sú v skale dve diery, od západu tri, pričom vnútri skaly sú okná prepojené. Horným oknom sa za pomoci istenia vlezie do skaly, nato sa vnútorným oknom za pomoci rebríka kúsok zíde a spodným oknom sa na opačnej strane zo skaly vylieza. Fantastický zážitok.

Za oknami sa stúpa serpentínami na vrcholový hrebienok. Je veľmi pekný. Z kosodreviny vytŕčajú biele vápencové skaly, na ktorých rastú zvončeky Zoissove. Po chodníku hopkala veverička. Včera som na Storžiči stretal davy turistov, na Stegovniku nebolo okrem mňa nikoho.

Zbehol som pod kopec a mieril som k Močnikovmu sedlu. Pred pár mesiacmi sa tadeto prehnala víchrica a zopár smrekov vyvrátila. Prvé som preliezol, ale potom sa predo mnou objavilo rozsiahle územie zasypané pováľanými stromami a to som už preliezť nevedel. Vystúpil som vyššie na svah a polom som obišiel. O 13.30 h som sa vrátil k autu na rázcestie dolín a išiel som domov.

Záver

Na západný okraj Kamnických Álp nezavíta veľa zahraničných turistov. Tí chodia skôr na Grintavec, ktorý je najvyšším kopcom pohoria. Avšak Storžič so Stegovnikom sa mi páčia viac. Storžič kvôli fantastickému výhľadu a Stegovnik kvôli nádhernému skalnému oknu.