Matkov škaf

Zaparkoval som pod jaskyňou s drakom (800 m) a zamieril som do doliny Matkov kot. Bolo zamračené a chvíľu mrholilo, ale postupne sa nebo od sivých mrakov vyčistilo a bolo celkom pekne.

Až po chatu treba ísť dnom doliny. Za chatou sa ide chodníčkom, ktorý ide po pravej stane, miestami svahom. Na jar sa Kamnickými Alpami prehnala smršť, takže občas bolo treba preliezať popadané stromy.

Spodná časť doliny Matkov kot nie je tak pekná ako Robanov kot, avšak jej záver je fantastický. Stúpa sa pomerne strmo hore a na pravej strane vidno jednu roklinu za druhou. Prišiel som ku snehovému poľu. Išlo sa ním príjemne, pretože bolo posypané malými kamienkami. Náročnejšie to bolo až vyššie, kde bolo snehové pole strmé a bolo ho treba prejsť. Sekal som si do snehu stupy a išiel som čo najopatrnejšie.

V závere snehového poľa je Matkov škaf. Je to veľká diera do snehu. Jej rozmery som nevedel odhadnúť, no na internete Vid Pogačnik píše, že koncom mája 2008 mala diera priemer 10 m a hĺbku 20 m. Matkov škaf vytvorila voda, ktorá padá na sneh zo skaly. Keďže som si netrúfol prekročiť veľkú špáru a vyliezť na sneh, fotil som ho iba zo skaly.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Mrzla gora

Od Matkovho škafu je výstup náročnejší. Je tu nejaké istenie, avšak oceľových lán veľa nevidno. Sú tu skôr kolíky a sem-tam kramľa. Treba trochu liezť, ale náročnosť je spočiatku I, hoci je svah dosť exponovaný. Pod jednou stienkou sa išlo popod sneh. A kúsok ďalej je náročný výšvih za pomoci kolíkov. Je to najťažší úsek zaistenej cesty. Nad kolíkovým výšvihom sa stúpa kosodrevinou a človek príde do kotla. Tu si možno oddýchnuť, je to asi jediné miesto, kde nehrozia padajúce kamene. V závetrí veľkého balvanu som zjedol obed.

Z kotla sa vystúpi na východný hrebeň a nasleduje najkrajšia časť výstupu. Ide sa systémom žliabkov a hrebienkov, jednoducho paráda. Pri jednom exponovanejšom úseku s lanom som si dal ferratový set, ktorý mi skôr zavadzal, ako pomáhal. Jednak tunajšie istenie nie je robené na ferratové sety a naviac, ďalších lán nebolo. Výstup východným hrebienkom mal byť objektívne náročný kvôli zložitej orientácii. Našťastie, nedávno ho nanovo vyznačili, takže človek pri troche pozornosti nemôže zablúdiť. Lezenie na pár miestach dosahuje náročnosť II.

A je tu vrchol Mrzlej gory (2203 m). Stojím pri malom kríži na hranici medzi Slovinskom a Rakúskom. Z vrcholu je nádherný výhľad na hrebeň Kamnických Álp s Ojstricou, Planjavou, Branou, Turskou gorou a Rinkami. Keďže sa mi výstup páčil, zapísal som sa do vrcholovej knihy. Na kopec nechodí veľa ľudí, tento rok som tu prvým cudzincom.

Frischaufov dom na Okrešelju

Z Mrzlej gory som zostupoval západným hrebienkom. V hornej časti nie je takmer žiadne istenie a značenie je robené skôr pre výstup ako pre zostup. Často som musel hľadať správnu cestu, takže som sa dosť motal. Náročnosť lezenia je I až II a obtiažnosť zvyšuje množstvo šotoliny. Je to tam hotový kameňolom.

Nižšie sa zjavujú kolíky a istiace laná a zostup je bezpečnejší. Podľa internetu mala byť náročnosť ferraty na výstupe C a na zostupe C/D, môj názor je, že výstup mal náročnosť B/C a zostup B. Na jednom mieste sa v žľabe urval kus brala a orientácia tam bola komplikovanejšia. Nakoniec som však správny chodník našiel.

Zbehol som na lúky a pohodlným chodníkom som prišiel k chate Frischaufov dom, kde som nocoval v skupinovej nocľahárni (ležišče). Nocľah ma vyšiel na 8,- €, zato strava bola trochu drahšia a nestála za veľa. Na chate sa ohlásili iba traja hostia, ale večer sa dovalila veľká skupina horolezcov.

Turski žleb (Turecký žľab)

Ďalší deň som sa zobudil o piatej, lebo ktosi už buntošil. Potešilo ma to. Poobede má pršať, preto treba vyrážať čím prv. Zbalil som sa a o 5.30 h som opúšťal chatu. Serpentínami som vystúpal pod skaly, kde som sa zložil a zjedol raňajky.

Nasledoval výstup Tureckým žľabom (Turski žleb). Už včera som z Mrzlej gory videl, že v žľabe leží sneh, preto som sa výstupu trochu obával. Je tu však ferrata náročnosti C, ktorá ide po skale na pravej strane žľabu. Po včerajších skúsenostiach som vyrazil hore kramľovým rebríkom bez istenia, no v jeho strede som sa zháčil. Nemá zmysel riskovať a vláčiť ferratový set v batohu. Radšej som zliezol a set som si nasadil.

Ferrata vedie do polovice Tureckého žľabu (Turski žleb). V polovici sa žľab rozšíri a stúpa sa po šotoline. Na záver sa prejde krátke zúženie a človek sa ocitne v sedle. Z neho vidno nielen štíty okolo Logarskej doliny, ale aj kopčeky ležiace južne od hlavného hrebeňa.

Mierne stúpajúcim oblým hrebienkom som vyšiel na Tursku goru (2251 m, Turecký vrch). V klesaní z kopca je istenie a zostupuje sa cez menšie skalné okienko. Kúsok pod ním sú Kotliči, čo je sedlo s nádherne zubatým hrebienkom. Chodník však nejde pomedzi skalné veže, podchádza ich z juhu.

Brana

Za sedlom som prišiel na rázcestie. Doľava sa ide na Kamnišku koču, doprava na Branu. Už doma som topánkam sľúbil, že sa pokochajú pohľadom z kopca, ktorý im dal meno, a tak som zamieril hore.

O 10-tej som bol na vrchole Brana (2252 m), ktorý je o meter vyšší ako Turska gora (Turecký vrch). Vyzul som sa a oddýchol som si. Čaká ma zostup o 1500 metrov a potom návrat na parkovisko. Keďže poobede malo pršať, zostupoval som čo najrýchlejšie. Skákal som po skalách ako koza. Minul som Kamnišku koču a pohodlným chodníkom som trielil do doliny. Popri tom som fotil atraktívne kvetiny. Danka mi ich neskôr určila, za čo jej ešte raz ďakujem.

Logarská dolina

Minul som Frischaufov dom a v prameni Savinje som si nabral čerstvú studenú vodu. To už boli na chodníku davy. Neboli to turisti, ale výletníci. Neodzdravovali mi, tak som si zahryzol do jazyka a tváril som sa, že tam cepri nie sú.

Zbehol som k vodopádu Rinka. Podľa internetu má jeho spodný stupeň 90 metrov, pričom dolu dopadá vodná triešť. Zašiel som k vodopádu čo najbližšie, aby ma spŕška vody trochu schladila.

Pod vodopádom som kráčal krajom cesty. Je tu aj chodník lesom, lenže ten bol na dlhých úsekoch uzavretý kvôli spracovaniu veternej kalamity. Na jednom zo schodných úsekov tabuľa upozorňovala na borievku stromového vzrastu.

Pri hoteloch som si pozrel vodopád Palenk. Podľa tabule má viac vody iba na jar, respektíve po dlhšie trvajúcich dažďoch. Teraz bol celkom pekný. Pod hotelmi začalo pršať, išlo však iba o krátku prehánku. Výdatnejší dážď ma chytil až na diaľnici.

Nad parkoviskom som po drevenom schodisku vyšiel k jaskyni s drakom. Jaskyňa nie je veľká, jej najväčšou atrakciou je drak. Cestou som sa ešte zastavil pod Solčavou a pozrel som si Iglu. Ku skalnému útvaru nevedie chodník, dá sa fotiť iba z parkoviska.

Záver

Kamnické Alpy (Kamniške Alpe) patria k menším pohoriam a ani nadmorská výška najvyšších štítov nie je nijako impozantná. Napriek tomu stoja za návštevu. Donedávna boli v porovnaní s Júlskymi Alpami (Julijske Alpe) ľudoprázdne, no v posledných rokoch zažíva aj toto pohorie väčší nápor turistov. Na túre cez Mrzlu goru som nestretol ani nohy, zato okolo vodopáru Rinka sa motali davy.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek