Trasa

Donovaly – Barania hlava – sedlo Bulovský príslop – Kečka – sedlo Hadľanka – Kozí chrbát a späť

Po vymotaní sa z ranných Donovál prechádzame prvú tretinu trasy, ktorá vedie zväčša lesom. Nad nami vidíme blankytne modré nebo, práve teraz je nám to ale na nič, okolo nás sú len stromy. Po prejdení akéhosi kamenného zalesneného valu Baranej hlavy prichádzame na väčšiu lúku Bulovský príslop, z ktorej chodník začína stúpať na Kečku. Tu stretáme dvojicu babeniek z Česka, s dvomi veľkými batohmi a ešte väčším psom. Dozvedáme sa, že idú hrebeňovku Nízkych Tatier až do Telgártu. Dnes plánujú dôjsť po útulňu Ďurková. Zatiaľ čo syn nechápe, že sa dve dievčatá vyberú len tak samé na niekoľkodňovú túru, ja rozmýšľam, koľko toho za tú dobu zožerie havkáč. Keďže idú pozvoľna, obiehame ich a o chvíľu sme na vrchole Kečky.

Chodník z Donovál dosť klame, vôbec sa nezdá, že človek stúpa na nejaký vrchol, aj záverečný strmší úsek pôsobí, že ide len o ďalšiu vyvýšeninu po ceste. Až rozhľady z Kečky, hlavne južným smerom, človeka presvedčia, že sa nachádza naozaj na kopci. Vrchol Kečky je lúčnatý a vlastne celá zostávajúca časť túry vedie výhradne po rozľahlých lúkach a pasienkoch, čo z tejto trasy robí za dobrého počasia naozaj atraktívne putovanie plné krásnych rozhľadov.

Z Kečky rozoznávam na južnom obzore Poľanu a Veporské vrchy. Na juhozápade Kremnické vrchy. Východným smerom máme pred sebou cieľ cesty, Kozí chrbát by sa hrdo dvíhal zo zvlnených lúk Kečky a susednej Hadľanky (na mapách skomolene ako Handliarka/Hadliarka, pozn. red.), nebyť nízkotatranskej Prašivej, ktorá vedľa neho totálne dominuje. Na severe cez Korytnickú dolinu vidíme až po Veľký Choč, no a západnejšími smermi ležia masív Zvolena a Veľká Fatra. Výhľady z Kečky sú len zahrievacie, preto sa po krátkom oddychu poberáme ďalej smerom k susednej Hadľanke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Putovanie po letných lúkach v rannom slniečku je naozaj oddychové, na modrej oblohe sa začínajú vytvárať prvé malé obláčiky, neďaleko sa pasú strakaté kravičky, všade okolo nás cvrlikajú cvrčky a štebocú vtáčiky, jednoducho dokonalá letná idylka. Zakrátko sme pred Hadľankou, chodníček obchádza jej vrchol z južnej strany, ale keďže je to regulérny kopec s názvom aj s nadmorskou výškou, mierime hore uloviť ďalšie rodinné vrcholové fotky do albumu. Z Kečky na Hadľanku je to naozaj len kúsok, z bielych obláčikov sa však za tú chvíľu stali oblaky v takom množstve, že celý lúčnatý hrebeň okolo nás je v tieni a modrú oblohu nad sebou nevidíme. To mi dosť pokazilo náladu, jednak radšej obdivujem krajinu zaliatu slnkom a hlavne rýchlosť vývoja oblačnosti mi vážne nahlodala istotu, že nezmokneme. Aladin síce sľuboval doobeda bez dažďa, ale veď vieme, že na druhej strane - nie je to predsa žiadny veštec.

S množstvom oblakov nad hlavou a bez pršiplášťov v ruksakoch je zrazu ranná pohoda preč. K cieľu je to o dosť bližšie ako naspäť, tak pokračujeme ďalej. Prichádzame k sedlu Hadľanka, odkiaľ je to na vrchol Kozieho chrbta polhodinka. Dobrou správou je, že oblaky sa nateraz nezhutňujú, ba sem-tam sa roztrhnú a aspoň na chvíľu sa lúky okolo nás rozžiaria. A stúpanie v tieni je tiež príjemnejšie, ako na priamom letnom slnku. Pretože po doterajšej turistickej pohodičke je záverečný výstup na Kozí chrbát o čosi väčšia fuška.

Pri jednom z prvých oddychov nás predbieha nejaký šuhaj, ktorý si to na vrchol reže len tak, bez topánok. Úplne naboso! Jeho prístup k turistickej obuvi ma naozaj zaujal. My sme štyria, rýchlo to v duchu zrátavam – tak to už je pekná ušetrená sumička! Budem to musieť na najbližšej rodinnej rade nadhodiť, možno to prejde. (Neprešlo).

Šuhaj bol rýchly, z dohľadu sa nám stratil skoro. Prakticky celý výstup absolvujeme v tieni, čo plne oceňujeme až hore. Práve keď sme pri vrcholovej tyči, rozsvieti sa nad nami na pár minút slnko a naplno precítime jeho júlovú silu. Tesne pod vrcholom sme minuli bosého šuhaja, ktorý tam rozvalený v tráve čítal knihu a tváril sa, že je tam od rána. V knihe bol už v polovici. Kvôli našej vlastnej sebaúcte dúfam, že ju mal rozčítanú doma... Predstava, že kým sa vyteperíme hore, niekto tam prečíta polovicu knihy, je deprimujúca.

Zhora sa potešíme výhľadmi, ktoré poznáme z Kečky, len perspektíva je vďaka väčšej nadmorskej výške výrazne lepšia. Nízke Tatry (Prašivá) sú odtiaľto naozaj blízko. Kým oblaky nad ňou naberajú výrazne sivé odtiene, nad nami je to ešte v poriadku. Vrcholový hrebeň Kozieho chrbta je úzky a pretiahnutý v smere východ-západ. Po bokoch je porastený najrôznejšími krovinami, ktoré dosť obmedzujú výhľady. Preto sa vraciame na jeho západný okraj, z ktorého je krásny výhľad na západnú polovicu obzoru, kde dominuje Veľká Fatra. Tu si dávame piknik, krátke občerstvenie s panoramatickým výhľadom.

Vraciame po rovnakej trase, akurát vrchol Hadľanky obchádzame pekne po chodníku. Z Kečky ešte raz poobdivujeme scenériu Kozieho chrbta s Nízkymi Tatrami po boku a do Donovál prichádzame na trochu pozdnejší, ale stále ešte obed. Cestou domov z auta vidíme temné mračná nad Chochuľami, leje tam ako z krhly. Deti majú obavy, ako tam dve dievčatá z úvodu túry zmoknú. Utešujem ich, že už sú určite schované v útulni, osobne som však presvedčený o opaku, vzhľadom na čas a ich tempo. Určite sú však na to pripravené a psovi je to asi jedno. Hlavne, že sa neblýska.

Zhodnotenie

Kozí chrbát v Starohorských vrchoch slúži asi častejšie len ako tranzitný kopec pri hrebeňovkách Nízkych Tatier. Hlavne pri smere do Donovál asi neohúri ani výhľadmi, ktoré sú po zostupe z Chochúľ a Prašivej určite nezaujímavé. Ale ako samostatný cieľ určite poslúži pri nenáročných, poldenných túrach, ktoré sú tak vhodné pre rodiny s deťmi. Okolité kopce sú zväčša vyššie a sú blízko, preto na pekné výhľady človek ani nepotrebuje ktovieaké počasie.