Vedeli sme, že budú horúčavy a hrozia aj búrky, ale nedali sme sa odradiť a zbalili sme sa s Monikou na 4 dni. Najprv sme uvažovali, že našu Čili dáme k starým rodičom “do škôlky”, ale potom som radšej poprešíval jej brlôžtek tak, aby sa dal pripnúť na batoh. Keďže 10 rokov je pre psa už pomaly seniorský vek a v minulosti sme museli kvôli jej puchnúcim bruškám na labkách krátiť naše výšľapy, tentokrát sme sa nachystali lepšie. S Hugom nie je problém, ten má oproti nám neprekonateľnú kondičku.

Pred odchodom ešte vážim plynovú bombu, je v nej len 60 gramov, to by teoreticky mohlo stačiť (pozn.: nestačilo, minuli sme reálne 90g), ale napokon sa cestou zastavujeme vo Zvolene a dokupujeme palivo. Nedlho potom parkujeme pri obecnom úrade v Lome nad Rimavicou, pýtame sa tetušky v kancelárii, či tam nebude vadiť zaparkované auto a je čas vyraziť. Je piatok dopoludnia, prázdniny, až tesne pred jedenástou vykračujeme v ústrety kráse, námahe a dobrodružstvám.

Trasa

Lom nad Rimavicou – Kľuka – Kopce – sedlo Jasenová – Strelnícky salaš – sedlo Jasenová – Betónka – tajch Hrončok (Hronček) – Zákľuky – salaš Obrubovanec – sedlo Tlstý javor – Sedmák – Múraný potok – Drábsko – Lom nad Rimavicou

Tour “de chotárnik” cez Kľuku na Poľanu

Lom nad Rimavicou ma napĺňa spomienkami. Ako mladík som tadiaľto chodil na čundre k babke Škopíkovej na Biele vody, rýchlikom Poľana do Zvolena, osobáčikom do Brezna, odtiaľ autobusom cez Čierny Balog sem. Keď sa rozhliadam okolo seba, obec sa mi javí zväčša nezmenená, ešte aj ten úžasný plot s motívom poľovníka strieľajúceho na jeleňa sa za všetky tie roky nezmenil.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vychádzame na hlavnú cestu, modrá značka vedie zo dva kilometre po vozovke, hrmia po nej aj kamióny, a tak kráčame zrýchleným krokom, aby sme boli z tejto civilizácie čo najskôr preč. Čili kladiem do brlôžka, máme už overené, že opuchliny na jej labkách spôsobuje v prvom rade asfalt. Škoda tejto trasy, väčšina tohto úseku by sa dala obísť lesnými cestičkami vľavo, ale vyrazili sme dosť neskoro, tak na “skratky” nemáme čas.

Našťastie čoskoro opúšťame asfaltku, čaká nás tiahle stúpanie na vrch Pätina. Pri Vrchslatine stretávame väčšiu rodinku pri zbere malín a jahôd, po obligátnej otázke, či – “Psíky vládzu?” – sú to na dlhší čas jediní ľudia, s ktorými prídeme do kontaktu (kúsok ďalej nám ide oproti motocyklista, ktorý by podľa stroja a oblečenia mohol byť na ceste aj 60 rokov, ak by ho tu po únose vypustili z kozmickej lode mimozemšťania). Les veľmi rýchlo naberá medveďoidné znaky, sú tu húštiny a trus, tak Monika zapína rolničku na batohu.

Batohy sú nejaké ťažké, 18,5kg u mňa a 13 u mojej žienky, vláčim aj stan, nesiem väčšinu našej stravy a hlavne okrem 2,5l vaku aj litrovku vody, keďže neviem, kam sa za popoludnie dostaneme. Nedlho po štarte nás skropí dážď, našťastie bez zvukových a optických efektov. Nasadzujem na batoh pláštenku, Monika si svoj nepremokavý obal nevzala, nejako sme sa nepochopili, myslel som, že má v batohu pončo. Tak zakrývame náklad vetrovkou a keď dážď silnie, vyhlasujem pauzu, sedíme pred Kľukou pod hustým smrekom.

Hrebeň je taká mierna horská dráha, niekoľkokrát stúpame a klesáme, z priesekov obdivujeme Nízke Tatry a na jednom mieste si fotím ponad Kamenistú dolinu Zákľuky. Tento lúčnatý kopec dostal meno zjavne z Hriňovskej strany, lebo sa skrýva “za Kľukou” – vrchom, na ktorom práve sme. Celý čas kráčame popri dôsledne vybudovaných a očíslovaných chotárnikoch, vľavo z hrebeňa všetko steká do Slatiny a vpravo do Čierneho Hrona. Po daždi schádzame z Kľuky do sedla, kde klesáme pod 900 metrovú vrstevnicu, čo je dnes naša najnižšia poloha. Moniku donútim vypnúť rolničku, radšej pravidelne pískam. Je zaujímavé, ako (inak prevažne mĺkvej žene) dokáže rozviazať jazyk ursusofóbia, keďže neustále cíti potrebu udržiavať hlasnú konverzáciu. Takto intenzívne sa za iných okolností nikdy neporozprávate!

Začíname stúpať na samotný masív Poľany, príroda je krásna, ale nejaký zloduch tu dal do mapy vrstevnice veľmi nahusto a kvôli tomu musíme stúpať do doteraz nebývalej strminy. Už som sa o tomto úseku bavil s jednou dievčinou, čo mi radila pri výbere BC bežiek a upozorňovala ma, že tento svah bez stúpacích pásov určite nedám, áno, mala naisto pravdu.

Navzdory “svini” na chrbte a stúpaniu, nemôžem nevnímať úžasnú krásu divočiny Poľany. Pozorne si všímam aj fakt, že hoci tu pred časom tiež zúrila veterná kalamita, zmiešaný les vyzerá byť nad očakávanie zdravý, niektoré smreky sú po lykožrútovi mŕtve, ale väčšina prosperuje. Vidí sa mi, že pôdu tu nikdy nevysilila monokultúra trvajúca po niekoľko generácií stromov, a tak je tu normálna príroda, stromy, húštiny a od istej nadmorskej výšky aj ČUČORIEDKY! Najprv vystúpame na Záhorskú skalu a omylom sa domnievam, že sme už na hrane krátera, ale nie, ešte musíme vystúpať vyše dvesto výškových metrov. Monika sa stresuje, lebo neznáša chodiť za súmraku v takomto medveďove. S odstupom času prichádzam na to, že sme v tom stúpaní nesmierne podcenili prísun energie, čo spôsobuje nielen telesné prejavy, ale je spúšťačom nepokoja. V príručke starých svišťov by malo byť zapísané, že ak poriadne neobeduješ, a potom málo trénovaný chodíš celé hodiny po lese s velikánskym batohom, tak s dvomi müsli tyčinkami zažiješ v strmom svahu pokraj kolapsu.

Zobkanie čučoriedok popri chodníku mi dodáva aspoň trochu silu, zväčša však zažívame krásny príklad spätného kroku (viď definíciu pojmu v tomto článku). Trochu mi to pripomenulo nekonečné stúpanie do sedla Javorie z Jánskej doliny, ale ak človek dostatočne dlho kladie nohu pred nohu, tak sa napokon vyškriabe kamkoľvek. V jednej chvíli sa popri modrej značke objaví na stromoch červená a ja by som prisahal, že som k chodníku nikde nevidel pripájať sa inú trasu. Celý čas ideme popri chotárnikoch, zvlášť tu sa s nimi niekto vyslovene vyhral, ich kamenné základy nemajú chybu. Až na severnom predvrchole Poľany – Kopce 1334m, sa záhada červenej značky objasňuje, ja som celý čas čakal, že pri stúpaní sa musí chodník sledujúci okraj krátera objaviť zľava. Omyl! Doľava sa ide na hlavný vrchol sopky, my sa budeme musieť vrátiť. Predtým ešte oddychujeme pri smerovníku a zízame s úžasom do hlbín pod nami, tam niekde sú Kyslinky a centrum kaldery.

Spätným krokom ku Strelníckemu salašu

Treba vyložiť ruksaky na chrbát a ísť ďalej. Máme dosť, nejako nám to dnes nešliape. Vyslovujem názor, že zídeme do sedla Jasenová a tam sa rozhodneme o ďalšom postupe. Po chvíli sa po pravej ruke objavuje drevený kríž. Rozpomínam si, že tu spočíva od októbra 1944 Dr. Pavol Hložný a už som o tom písal v predchádzajúcom článku o Poľane, ale vtedy som nenašiel nič bližšie. Až teraz som zistil, že naozaj zomrel v povstaní, bol právnikom rodiny Pongráczovcov v Krasňanoch pri Žiline a v ich zámockej kaplnke mal svadbu. Bol vraj známy advokát, býval na Národnej 8 v Žiline, bol členom legislatívneho zboru Národnej rady a na zasadaní v roku 1945 si ho na podnet Dr. Pietora uctili ako padlého povstalca. Viac neviem, rád by som zistil okolnosti jeho smrti. Až tadiaľto pôjdem nabudúce, možno už budem vedieť aj to.

Les začína pomaly temnieť, slnko klesá a my klesáme tiež. Pri prameni Spádskeho potoka si rozpomeniem, že vtedy sme ho využili na uvarenie vifoniek, dnes je tu výrazne menej vody, iba veľmi zle by sa naberala. Mne už došla zásoba vo vaku, ešte mám v batohu liter, ale zatiaľ využívam Monikinu fľašu. Nechce sa mi rozbaľovať pol batoha, aby som Camelbak dolial. Miestami treba opäť stúpať, nohy už sú boľavé, ale zatneme zuby a ideme ďalej.

V sedle chvíľu debatujeme, už by sme aj radi spočinuli, ale na prahu noci je tu dosť nevľúdne. Do sedla Bukovina to má byť len 50 minút. Spomínam si, že k salašu to naozaj nie je až tak ďaleko, tak so sebazaprením vykračujeme ďalej. Kúsok nad sedlom má byť podľa mapy odbočka vľavo na vrstevnicovú zvážnicu, je to bývalá modrá značka s prameňom uprostred, ale nikde nevidím náznak cesty (v starej mape z roku 1986 sa išlo ešte tadiaľto).

A tak nás čaká vyše 60 výškových metrov do boľavého strmého kopca na predvrchol Hájneho grúňa. Len náš Hugo, provokatér, beží ľahúčko dopredu, ako keby práve vystúpil z auta. Napriek únave sa stále dokážeme kochať výhľadmi vo večernom svetle. Monika sa desí medveďov, tak jej odblokujem rolničku na batohu. Klesáme dolu, prechádzame popri prastarom smerovníku, hoci sme podľa mňa hádam v pol ceste do sedla, tam píšu 45 minút, čo je ťažký úder našej morálke, ale neskôr pochopíme, že tu v okolí sa všetko volá Bukovina a mali na mysli až chatu Horalka. Klesáme do ďalšieho sedielka, kam mal ústiť zvážnicový traverz, ale z tejto strany je úplná húština, cesta je teda dávno zarastená. Je to škoda, lebo pre cyklistov a bežkárov by to bola dobrá alternatíva.

75 výškových metrov na sedlo k rázcestníku ideme ako v tranze, v jednej chvíli sa začneme na našej situácii hurónsky smiať. Moja žienka sa tých hnedohuňáčov musí fakt báť, lebo do stúpaní jej ledva stačím, zadýchaná vydáva kvílivé zvuky – niečo medzi medveďom hnedým a Šarapovovou.

Teraz sme však už na lúkach, atmosféra je oproti predchádzajúcemu hustému lesu úplne iná, západný obzor hrá všetkými farbami, sme vyšťavení, ale je tu krásne. Keď vychádzame na Ľubietovskú Bukovinu, zacítim v nose dym. Kúsok ďalej sa ozve spiežovec, uvidíme, či salaš nie je obsadený pastiermi. Zrazu sa otvorí výhľad, pri kolibe naozaj horí oheň, vidím svetlo čelovky a na lúke je postavený aj stan.

Posledné kroky, 22 kilometrov za nami (to predsa nie je vzdialenosť, čo by stála za zmienku), konečne sme v dnešnom cieli. Zahadzujem batoh, zoznamujeme sa s českým párom – sú to Jirka a Daniela, práve končia dlhšiu túlačku Rudohorím. Využívam založený oheň, opekám si jednu klobásku a som zrelý natiahnuť sa do vodorovnej polohy. Oni spia vonku, Jirka pod širákom, Daniela v stane. Chvíľu ešte debatujeme, dozvedám sa, že kúsok od salaša je ešte jeden prameň, Jirka nám berie dve fľaše a donesie vodu (ešte raz vďaka!), mne by sa už fakt nechcelo. Po bleskovej úprave lôžok vliezam do spacáku a do brieždenia som nebohý.

Bufeťáci idú len po Hrončok

Monika sa ráno sťažuje, že ju bolel celý človek a veľmi zle sa vyspala. Naše blšky živo pobehujú ako keby sme včera nikde nechodili, ja cítim nohy, ale spánok mi vrátil veľa síl. Pôvodne som uvažoval nad tým, že by sme si prešli aj Vepor a následne cez Tri Vody dorazili na Hrončok, ale ráno to vyzerá najprv tak, že na salaši budeme relaxovať vari celý deň. Raňajkujeme dobrôtky, debatujeme s Danielou a Jirkom, nikam sa neponáhľame.

Využívam žľaby na lúke, aby som sa trochu opláchol a hlavne tam dôsledne periem včerajšie tričko a šatku, čím v nádrži dočasne vyrábam morskú vodu. Česi sa pomaličky balia, dnes ešte zostúpia do Strelníkov a potom už len celodené cestovanie do Prahy. S milým párom sa lúčime, opäť sa nám potvrdilo, že v takýchto divších turistických oblastiach stretneme skôr Čechov, ako keby si oni lepšie uvedomovali, aké vzácnosti poskytuje slovenská príroda.

Študujem mapu a prichádzam k záveru, že po dopoludňajšom leňošení by sme mohli vyraziť na Hrončok cez sedlo Jasenová a potom zelenou k tajchu.

Na pahrebu prikladám trochu dreva a opekáme si zvyšné klobásy, tým pádom máme vybavený skorý obed. Veľmi pomaličky sa balíme, predtým ešte idem nabrať vodu. Smerom na východ od salaša je veľký solitérny buk, k nemu treba prísť a od neho vidno v spádnici skupinu smrekov. V nej nachádzam žľab, ktorý spoľahlivo napája prameň z rúry. Som veľmi prekvapený, že nebol nikdy spomenutý v popise salaša, ani v databáze studničiek.

Nakladáme na seba trochu odľahčené batohy (vzhľadom na krátkosť trasy som napr. nechal litrovku prázdnu) a stúpame po lúke. Nad sedlom ešte vyberáme kešku a potom pokračujeme po včerajších stopách. V sedle Jasenová si dávame prvý krátky oddych, na slniečku to tu vyzerá omnoho prívetivejšie. Na tajch Hrončok to má byť 1:40 hod., čiže naša dnešná trasa je fakt ako pre dôchodcov.

Nasleduje prekrásny chodníček, ktorý vo mne prebudí cyklistické bunky, na zemi aj vidím stopy po kolesách, sem sa ešte niekedy vrátim aj na MTB. Toto je vyhlásená medvedia oblasť, občas nachádzame trus, no popiskujeme, debatujeme, spievame a ak aj medveď stretol nás, my jeho nie.

Schádzame na miesto s názvom “Betónka”, čo už vlastne nie je pravda, dnes je tu asfalt. Prudko meníme smer pohybu a chvíľu kráčame po vcelku hladkej ceste, ale po pár zákrutách odbočujeme na dosť strmú kamenistú zvážnicu, čo nás sprevádza rezerváciou Havranie skaly. Ak existuje nejaká skutočná divočina, bola by to táto dolina. Neobyčajne strmé svahy, skalné piliere, húštiny, nedotknuté lesy, my len nenápadne nazeráme z okraja do tohto sveta, ktorý dnes žije prakticky úplne bez ľudí. Až omnoho nižšie vidíme na dne doliny cez stromy peknú zrubovú stavbu, ale nemám tušenia komu slúži a ako sa k chate ide. Klesáme fakt strmo, až prichádzame k lesníckej búde, ktorú si fotím, je v dobrom stave, nie je v nej obvyklý bordel (zadal som ju ako núdzový úkryt v GPS databáze). Búda je pri obratisku lesnej asfaltky, lesáci ju využívajú ako sklad, prípadne sa ukrývajú v daždi, je tam dokonca aj improvizovaná piecka vyrobená z predierovaného oceľového súdka.

Na rovinách je dnes horúčava, ale v hlbokej horskej doline s hustými lesmi je vyslovene príjemne, usmievam sa na celý svet, pravidelne fotím, dokumentujem upravené studničky, ktorými neskôr aktualizujem mapu a okolo piatej sme pri tajchu. Nejdeme veľkú vzdialenosť, ale ešte cítime v nohách aj včerajšok a tých dnešných 13 kilometrov je pre nás, pomalošľapov, za daných okolností tak akurát.

Prekvapuje ma, že v oblasti vidíme zopár zanedbaných stavieb a na druhej strane je na brehu vyslovene nová chata, ale nikde nevidíme ani nohy. Zo štúdia mapy viem, že na ľavej strane má byť upravená studnička, rád by som našiel nejaké pekné miestečko pri vode, kde postavíme stan. Nachádzame rybárske miesto, ale nič rovné, navyše tu nedávno vyholili krovie a zo zeme na každom kroku trčí kýpeť, na ktorom by naše karimatky rýchlo umreli. Tak ideme ďalej k hrádzi, cestou nachádzame veľmi výdatný prameň, ale to ešte neriešime, najprv treba vybrať miesto na nocľah. Druhé rybárske miesto tiež nie je bohviečo, tak sa vraciame na prvé. Mračím sa, toto sa mi nepáči. Nechám Moniku aj so psami tam a prechádzam sa po ceste nad priehradou. Na nej by sa dalo tiež spať, ale je tam medvedí trus a presne takéto rovinky rada využíva zver (vrátane mackov) na presuny popri lese a vode. Tu by som nerád riskoval takýto stret. Na priehrade sú stavidlá zakryté prístreškom, ale z hukotu vody by sme sa asi zbláznili. Ešte raz obzerám to druhé miesto, tam vari 5cm nad hladinou nachádzam rovinku, kde by to hádam šlo. Zbieram posekanú trávu, vystielam zamýšľaný pľac, nič lepšie tu nenájdeme. 30 metrov odtiaľ je zdroj vody, romantika, ale s istotou tu zažijeme vďaka rose neobyčajne mokrú noc.

Monika trénuje moje schopnosti nereagovať na pindy – čo keď stúpne hladina? – prepadáva sa to tu do bahna! – všetko tu je mokré! – tu sa nezmestíme! – nie je kam položiť batohy! – a pod. Ja len mlčím a vysekávam dýkou porast žihľavy na mieste, kde bude apsida nášho ministanu, zatiaľ postavím len vnútornú sieťku, doň ide strieborná fólia s penou, nafukovacie karimatky, spacáky a improvizované brlôžky pre psy, ktoré tam zatvárame. So zapadajúcim slnkom sa rýchlo ochladzuje, varím kolienka s hubami, syrom a nakrájanou šunkou, mňam. Potom dolujem z obalu variča zabudnuté sáčky s čajom, zakrývam stan tropikom, umývam po večeri riad (máme to tak podelené, že doma varí a riadi žena, na turistike ja). Hugo nás šokuje svojím apetítom, obvykle je to mizerný jedák, ale dnes do seba láduje za dvoch.

Žmúrim do ožiarenej steny Zákľuk, ktorá sa vypína rovno nad nami, fotím les, ktorý už v auguste naberá jesenné farby a uvedomujem si, že svet je krásny. Aj Monika sa ako rýchlo vystrieľaný ohňostroj upokojuje a premáha ju krása a pokoj tohto miesta. Ešte za šera zaľahneme s úmyslom, že vzhľadom na zajtrajšiu horúčavu a hlásené popoľudnajšie búrky, chceme vstávať so sliepkami.

Pred spaním ešte chvíľu rozjímam nad tým, že svet je vlastne malý. Keby sme išli po prúde potoka, prišli by sme do obce Hronec, kde leží na cintoríne môj pradedo z otcovej strany, tu sa narodil môj dedo a na tom istom mieste žiadal o ruku moju starú mamu. Keď stavali túto priehradu, bol pradedo akurát na vrchole síl a Franz Josef mal pred sebou ešte 35 rokov vlády. Potom ale zaspávame, spokojne odfukujeme zakutraní v páperí, s pritúlenými vernými psíkmi.

Cez Zákľuky na Obrubovanec

Keď pozerám do záznamov, prvú fotku tretieho dňa som urobil už o 5:25, vstávali sme skoro. Noc bola pokojná, z diaľky bolo počuť šum prepadu vody cez stavidlo, čľapot vyhadzujúcich sa rýb, žblnkot blízkeho prameňa, v stane sme mali taký maličký vesmír len pre seba. Mimochodom, Monika mala pravdu, rosa bola nesmierna, tropiko bolo zvnútra ako keby ho oblievali vodou, spacáky boli navlhnuté, miestami až mokré. Nad tým všetkým sa však dá akurát tak myknúť plecom. Chceme byť tu? Potrebujeme niekde prespať? Mali sme znalosť o nejakej lepšej voľbe? Nie. Rosa na takomto mieste je nutné zlo, nič s tým nenarobím, ak chcem turistikovať a nocovať v prírode, toto je často neodmysliteľná daň, rovnako ako ubolené nohy, či strach z medveďov, alebo otravné muchy.

Ráno varím obligátnu kakaovú ovsenú kašu, čaj, balím mokrý stan a je čas vyraziť. Naberáme ešte vodu (zisťujeme, že tento výdatný zdroj strháva horninu a bahno z potoka, takže tekutina je mierne mútna a neskôr sa na dne fliaš usadzuje kal).

Ideme k hrádzi, cestou k nej zbadám elektrické vedenie, ktoré smeruje do totálnej húštiny. Spomínam si zo štúdia mapy, že nad nami je horáreň, ale ak nechali elektrické vedenie takto zarásť, pravdepodobne už usadlosť nebude obývaná.

Sme zvedaví na priehradu z roku 1881, ktorá slúžila na splavovanie dreva (panstvo doviedlo skúsených robotníkov z Nemecka, ktorí ovládali na vtedajšiu dobu najmodernejšie techniky približovania dreva, môj dedo sa tu narodil len 5 rokov neskôr, pradedo to musel priamo zažiť), čaká nás ohlušujúci hukot vody a napokon zisťujeme, že treba preliezť plot, ktorý bráni vstupu od cesty. Povyše hrádze nachádzame podľa predpokladov pravobrežný prameň, je o niečo menej výdatný, ale nie je kalný, tak všetku vodu vymieňame. Do litrovky netankujem plný objem, lejem tam len vari 2-3 deci, aby som mal rezervu, keby som z vaku vypil všetku vodu, na lúčnom hrebeni dnes bude asi bitka v horúčave.

Ideme k hornému koncu tajchu, tam sa zvrtneme do protismernej serpentíny, ktorou vedie okrem TZT aj cyklotrasa, ale čoskoro sa rozdeľujú. Neveriacky sa pozerám na odbočku z cesty, ide o takú strminu, že miestami si musím pri lezení nahor pomáhať rukami. Našťastie to bolo len pár metrov, ale nechcel by som tadiaľ ísť po výdatnom daždi. Čo sme včera na dlhom zostupe stratili, to musíme teraz vytrvalou chôdzou opäť nastúpať. 360 metrov na pomerne krátkej vzdialenosti naznačuje, že sa zapotíme, ale na druhej strane to nie je nič neprekonateľné. Cestou nahor sa postupne ukáže v protisvahu pokosená lúka s bielou horárňou. Pripomína nostalgickú zaniknutú éru, ak ju nikto nevyužije ako rekreačnú chalupu, objekt pravdepodobne úplne spustne (podľa katastra patria prakticky všetky objekty v okolí Lesom SR).

Teraz však otáčame pozornosť opačným smerom, pri stúpaní nachádzame na zvážnici veľký senník, keby sme o ňom vedeli, možno by sme včera po natankovaní vody prišli prespať sem. Seno rozvoniava, robím jednu fotku a mizneme opäť v lese. Po chvíli opäť prichádzame na zvážnicu, pred nami sa rozvetvujú dve lesné cesty, pozerám do mapy, značka by mala ísť tou pravou. Je široká a pohodlná, ale keď po dvesto metroch nevidíme nijakú značku, opäť pozerám v mobile do mapy a sme mimo značky. V lese, kde každú chvíľu nachádzame trus po medveďoch, sa nám nechce predierať húštinami, tak sa vraciame. Aha, už je to jasné. Toto miesto mal určite na mysli včera aj Jirka, ktorý popisoval zážitok zostupu zo Zákľuk, chodník nadol je označený plastovou stužkou, ale je neviditeľný a ani značka tu nie je. V našom smere nahor až po dlhšom skúmaní nachádzame starú značku na kmeni, ktorý už zarástol mladinou a až po niekoľkých metroch je tam malá značka, ktorú z cesty nikto neuvidí. Takto je to v živote, často je tá široká a lákavá cesta nesprávnou voľbou. Tie kľukaté, nenápadné chodníčky, kde si musíte v pote tváre vybojovať postup, to býva často jediná skutočná cesta ku šťastiu.

Keď sa dostávame na zreteľný zužujúci sa hrebeň, robíme si pri balvanoch prestávku pri ktorej likvidujeme paštétu, parenicu a časť zásob chleba. Opäť sa nedá neobdivovať bohatstvo a rozmanitosť lesa okolo nás. Odtiaľto je to len kúštik a stromy sa rozostupujú, aby sa objavili lúky vrcholových partií Zákľuk. Hneď na začiatku nachádzame senník, ale jeho strecha je v úplne dezolátnom stave. Povyše si chcem natočiť na kameru záber, ako prechádzame okolo, keď ju potom idem vziať z konára stromu, stúpam na osie hniezdo v tráve a okamžite mám nohy v jednom ohni, keď sa na mňa vrhlo niekoľko odhodlaných žltočiernych obrancov (interisti asi nemajú radi slovanistu). Utekám ozlomkrky preč a odháňam beštie so žihadlami, našťastie netrpím nijakými alergiami na hmyz, ak nepočítam pálenie, opuch a neskoršie svrbenie. Zážitok rýchlo hádžem za hlavu, keď užasnutý hľadím na velikánsky strom rovno predo mnou. Žmúrim v slnku a vravím si, že takto nejako si predstavujem pozemský raj. Prichádzame na pokosené lúky, holé chrbty hôr s občasným solitérom pripomínajú prírodné parky, ktoré by nevymyslel ani najlepší architekt. Pár posledných krokov a sme na vrchole Zákľuk, kde sa zdravíme s partiou cyklistov.

Asi by sa ťažko určovalo, kde je na Slovensku najlepší rozhľadový bod, zvlášť v kategórii tých s nadmorskou výškou okolo 1000 metrov sú Zákľuky určite jeden z kandidátov. Výhľadu dominuje samozrejme Poľana, ale v ponuke je celý hrebeň Nízkych Tatier spoza ktorých vyčnieva Kriváň, Gerlach, no zahanbiť sa nedá ani Klenovský Vepor, či v ideálnych podmienkach aj niektoré kopce v Maďarsku. Chalanom na bicykloch hovorím, že po to problematické orientačné miesto by som si to rád vychutnal aj na mojom hardtaili, ďalej už by som išiel radšej zvážnicou doprava. Ak sa im to nebude páčiť, môžeme sa neskôr stretnúť v Lome a tam mi môžu “vyčistiť žalúdok”. Veselo sa púšťajú z kopca, akurát na konci lúky majú problém trafiť neviditeľný chodníček do lesa. Chvíľu ich vidím špiritizovať, potom nám miznú z dohľadu.

Slnko medzičasom vystúpalo vysoko nad horizont a pekelne páli, nebyť príjemného vetríka, asi by nás pekne ugrilovalo. Aj tak nám dáva zabrať, najmä psíkom dávame často vodu a doprajem im opakovane sprchu z Camelbaku, nech sa neprehrejú. S Monikou konštatujeme, že v tieni pod stromami je úplne iné počasie, ale nesťažujeme sa, veď sú letné prázdniny, nedeľa a my sa nevieme nabažiť krásy medzi blízkymi lúkami, stromami, lesíkmi i ďalekými výhľadmi až na obzor. Pekne vidieť náš predvčerajší hrebeň cez Pätinu a Kľuku až po Kopce i zostup na Jasenovú. Monika prelieva vodu do svojej primárnej fľaše, keď ju v litrovke zaujme nejaký pohyb. Užasnutí pozorujeme, ako si tam veselo pláva jeden gamarus. Tak jej vravím, nech ho nechá vo fľaši a vyleje až na Obrubovanci.

Netrvá dlho a vnárame sa do lesa, čo je aj príhodné, lebo tam nás čaká vytrvalé stúpanie na Obrubovanec, lepšie ho znášame v tieni. Sem-tam stretávame cyklistov, ale nie je ich priveľa. Keď sme na konci zalesneného úseku, spoza stromov začujeme pomerne silný dupot, ako keby tam cválal kôň. Zvedavo vykuknem a tam na chodníku stojí laň. Nestihnem ani vytiahnuť aparát, opäť sa ozve dupot a zviera je preč.

Na tomto mieste pozorujeme podťaté smriečky, ktoré niekto likvidoval ako náletovú drevinu v snahe udržať pôvodnú rozlohu lúk, ale tráva nevyzerá ako pokosená, skôr to vyzerá na mulčovanie. Aký to má zmysel netuším, ale kým to stihnem domyslieť, pred očami sa nám zjavuje salaš. Akurát z neho odchádzajú štyria cyklisti. Deň je ešte mladý, ale napokon víťazí chuť zostať na tomto romantickom mieste. Pôvodne sme uvažovali, že by sme prespali až na chatke Marta v Rakytove, ale zbierajúce sa ťažké mraky na oblohe a čaro genia loci nás presvedčili, aby sme to po jedenástich kilometroch zapichli už tu. Vedeli ste, že budova salaša je zakreslená už v mapách tretieho vojenského kartografického prieskumu (1869-87) Habsburskej ríše? Prinajmenšom základy stavby majú teda aspoň 130 rokov.

Rozbaľujem ešte úplne mokrý stan, aby sa vysušil na lúke pri ohnisku, dávam dosušiť aj spacák a čokoľvek, čo navlhlo počas poslednej noci. Na kolibe je nápis “VODA 10m”, ale nejaký srandista to doplnil na “VODA 10min”, čo by bolo menej príjemné, ale zurčanie počuť až ku dverám, tak sa nedáme oklamať. V tôňke vidím plávať kriváky, tak sa Moniky pýtam, či ešte má vo fľaši toho utečenca z Hrončoka, že ak prežil, tak tunajšej populácii ponúkneme úžasnú príležitosť na obmenu genofondu, veď tu musia byť všetko bratranci či rovno výsledok nejakého incestu. Pozeráme do fľaše, kde náš gamarus v zohriatej vode pláva dajako mátožne, ale zreteľne žije. Už to vidím, ako sa budú v tôňke miestne gamarusie slečny fintiť a mládenci budú hromžiť a pokúsia sa tomu migrantovi rozbiť papuľu. Musím sa Moniky niekedy opýtať, či ju v tomto náhodou nefinancuje Žorž S. z piatej Avenue, a ak áno, kde zapotrošila tie peniaze.

Plný Camelbak dávam zohrievať na slniečko, lebo si uvedomím, že až na nejaké to ošpliechanie, som sa už tri dni poriadne neumýval. Keď sa mi už vidí, že voda je aspoň vlažná, vak vešiam na jeden z rohov salaša a náustok naozaj funguje ako sprcha. Zmytie soli, namydlenie a opláchnutie celého tela si vyžiadalo hádam iba štvrť litra vody, cítim sa ako znovuzrodený, úplné žúžo!

Monika si berie môj vak k studničke s úmyslom zavesiť ho na strom, ja som sa posadil na lavičku na priedomí, keď tu prichádzajú na salaš dvaja turisti od Zákľuk, predstavili sa ako Peter a Laco. Na otázku, či chodia pravidelne, odpovedali, že raz ročne, teda áno, pravidelne. Pôvodne idú z Ľubietovej a dnes vyrazili z Osrblia. Podobne ako my, majú dilemu, či zostať, alebo doraziť etapu do Sihly. Rovno pred očami sa nám totiž začal rozvíjať čítankový kumulonimbus, rastie z minúty na minútu a onedlho sa k vizuálnym efektom pridali aj zvukové, z mraku sa ozýva neprestajné hrmenie.

Po dlhšom uvažovaní sa pridávajú k nám, dočasným obyvateľom salaša. Keď idem do blízkeho lesíka na drevo, nachádzam tam na pni zreteľné stopy po medveďoch, doteraz som sa nazdával, že mániu obsierať vyvýšené predmety majú len psy, ale odteraz som poučený. Nesiem nejaké drevo k ohňu a do kôlne, pri druhej výprave nad lúkou som stihol schmatnúť akurát zo dva stromčeky a už som utekal pred nastupujúcim dažďom. Napokon sa lejak nekonal, mrak nás tesne obišiel. Inak strecha na salaši má opravených len päť radov šindľov zo strany otočenej do doliny. Pri silnejšom daždi sem isto zateká, vtedy by bolo potrebné aj vnútri použiť celtu.

Zvyšok dňa sme strávili varením, debatami pri ohni, ale opäť sme zaľahli ešte za súmraku, aby sme na ďalší deň prešli väčšinu vzdialenosti ráno, kým slnko nebude tak páliť. Salaš je nesmierne príťažlivé miesto, užil som si ho a nie som tu naposledy, ak neprídem čoskoro na bicykli, určite v zime na bežkách.

Cez Tlstý javor na Dlhý grúň

Budím sa za brieždenia, opatrne sa začíname chystať, zábavné je, že aj keď sme sa už všetci pobudili, aj tak sa zhovárame takmer šeptom. V zrube sa ozýva silné hlboké bzučanie, ide to z podráždeného osieho hniezda pod štítom, kde nad dverami spí Laco.

Varíme na raňajky vifonky, pučíme sa od smiechu pri spomienke na včerajší komentár od chlapov, ktorí vraj tie malé sáčky vo vifonkách vyhadzovali, lebo si mysleli, že slúžia len na absorbciu prípadnej vlhkosti. Aj im bolo čudné, že to jedlo je úplne bez chuti, ale až omnoho neskôr zistili, že to sú koreniny.

Bez zhonu sa balíme a vyrážame v ústrety poslednému dňu, Obrubovanec – ďakujeme! Chvíľami sa obzeráme späť, až salaš definitívne mizne za stromami. Kúsok prechádzame lesom, dostávame sa na poslednú lúku na tomto čarovnom hrebeni, potom opäť lesom prichádzame do sedla Tlstý javor. Po pár stovkách metrov rýchlej chôdze po hradskej odbočujeme doľava a stúpame na Dlhý grúň. Chceme sa tak vyhnúť dlhému pochodu po frekventovanej hlavnej ceste. Na vrchole si vychutnávame polkruhový výhľad, pričom okrem úseku sedlo Jasenová – Strelnícky salaš, máme pred očami značnú časť celej prejdenej trasy.

Dilema je ďalší postup, lebo ak by sme išli k domom pod nami, vrátili by sme sa na hlavnú ešte pred Sihlou a v podstate by sme nič nezískali. A tak pokračujeme po červenej, hľadáme jednoducho prechod do doliny pod nami, aby sme sa potom pokúsili vyjsť výraznou roklinou, ktorá by nás vyviedla do centra Drábska. Vidíme ju odtiaľto jasne, ale až také jednoduché to nebude.

Nečakanou divočinou

Pod vrchom Sedmák napokon opúšťame značku a kráčame cez lúku. Spoza kopčeka sa postupne objavuje lesík nad Drábskom, za ktorým máme zaparkované auto, potom sa odhalí celý ten impozantný amfiteáter Múraného potoka, ktorý sa hneď pod obcami pod nami zarezáva hlboko do planiny. Mám pocit, že vystriem ruku a dočiahnem Drábsko, no dochádza mi, že snaha vyhnúť sa Sihle a hlavnej ceste nás bude čosi stáť.

Inštinktívne odbočujem doprava, kde klesá svah v akomsi krovinatom žliabku, inak nás obklopuje dosť hustý les. Sledujem len náznak prtí, až neskôr narážame na niečo, čo vyzerá ako bývalý žľab na šmýkanie dreva, ktorým sa pomerne strmo dostávame až k potôčiku, čo vyteká od ekofarmy Marekov dvor, kde sme videli z Dlhého grúňa niekoľko koní aj s jazdcami. Predierame sa divočinou, ktorú by som nečakal takýto kúštik od obcí a lazníckych obydlí. Vysoký porast je ešte premočený rosou. Žľab pokračuje aj tu, čiastočne ešte vidno kamenné dláždenie na jeho dne a bokoch, ale zväčša už dno vyplnila tráva. Občas z neho musíme vyjsť, lebo je zarastený stromami. Monika je z tohto medveďova chvíľu vydesená, ale ja som aj tak v siedmom nebi, ani neviem, ako sme si zaslúžili takúto krásu. V starej mape je tu vyznačená cesta, ale to už muselo byť veľmi dávno, lúky v údolí sa už len asi sporadicky používajú na pasenie dobytka, inak je to tu pusté. Múraný potok prekračujeme s pomocou kameňov, ktoré tu pre tento účel naukladala ľudská ruka, keď tu zrazu vo svahu nad nami prefičí po nejakej ceste auto. Aha, to je spojnica Sihly a Utekáča, tak sme trafili.

Lúkou kráčame k ceste, ale v tieni vyhlasujem predčasný obed. Značnú časť zásob sme už pojedli, základom je teraz chlieb a paštéty. Monika ma upozorňuje, že nemám otvárať “tú veľkú”, ža zje len krajec a ja vraj zvyšok “nedám”. Hlboko sa mýli, po spucovaní jednej konzervy otváram a likvidujem ešte ďalšiu, som hladný ako vlk. Opäť užasnuto obdivujem prekrásnu krajinu ožiarenú augustovým slnkom, fotím a konštatujem, že všetko dopadlo ako malo a ešte aj test nových polovičných topánok dopadol na výbornú.

Následne sa škriabeme strmým svahom na asfaltku, ideme do kopca akoby smerom na Sihlu, ale onedlho sa objavuje odbočka doľava, kam vedie nenápadná lesná cesta. Hurá, mapa teda tentokrát neklamala. Monika hromží, lebo opäť sa predierame húštinami, les je temný a cesta je zjavne málo používaná. Ale z mapy mi je jasné, že to dlho nepotrvá a naozaj, začínajú tu lúky, ktoré vymedzuje elektrický ohradník. Niekde nad nami sa ozývajú kravské zvonce. Elektrický drôt podliezame a úzkou dolinou stúpame k Drábsku. V pribúdajúcej horúčave potrebujeme zvládnuť posledných dvesto výškových metrov nášho putovania. Okolie obce je poznačené ľudskými odpadkami, Čili zapadá do kravského lajna, tak ju v nedaľekých žľaboch pre dobytok kúpem. To sme už prakticky pod domami.

Vyberáme si cestu vľavo, kde opäť podliezame ohradník a sme na ulici, kde sa zdravíme s tetuškami. Kľučkovanie ulicami Drábska je tak trochu kultúrny zážitok i šok. Vidíme pustnúce drevenice, niektoré sú pekne zrenovované v pôvodnom štýle, ale iných domov sa zmocnili ľudia, ktorých sme oddávna nazývali “gýčiari”. Na hornom konci nachádzeme obecný úrad (hľa, vrchnosť!), tam nám ujko potvrdzuje, že sme správne na ceste do Lomu. Povyše to vyzerá na pozamykanú predajňu, vedľa sedí pod prístreškom partička spustnutých chlapov, ktorí popíjajú a pýtajú sa, či nepredáme psa. Nepredáme, pes je rodina.

Posledné metre do Lomu nad Rimavicou odhaľujú výhľad na Čierťaž, ale to by bol už iný príbeh. Sme späť pri aute, prekrásna túlačka je za nami. Pripúšťam, že tú istú vzdialenosť by dali zdatnejší jedinci za dva dni. Ja by som len dodal: Tak im treba! Prežil som s milovanými bytosťami štyri úžasné dni, život, ani šťastie sa sotva chytajú za pačesy zbytočným náhlením.

Niekto by namietol, že to tu všetko príliš košato opisujem a nikomu sa nechce čítať takúto dlhú “literatúru”. Nevadí, tak nech si pozrú aspoň fotky. Zopár ľudí ocení aj túto formu, pre nich to predsa píšem. Na nich myslím, keď klepkám dlhé hodiny celý text. Dovidenia v našich milovaých horách, priatelia.

Epilóg: Doma vážim batohy, môj je o 5kg ľahší, Monikin o 2kg. Čili zvládla celú trasu so cťou, až na dva asfaltové úseky to dala celé po svojich. Po príchode domov sa dožadovala hádzania loptičky…

Rozsiahlejšia fotogaléria v tomto odkaze.

Fotogaléria k článku