Ale o tom ani nechcem. Zastavujeme pri prvej horskej chate Na Trojáku – je tu odbočka na rozhľadňu s názvom Maruška. Prečo neodbočiť. Už len zo zvedavosti. Veď rozhľadní s takýmto menom nie je veľa, a keď sa tam dá dostať autom, tak si to aspoň pozrieme.

Po dvoch kilometroch sme zastavili pod rozhľadňou s krásnym menom a mohli sme sa pokochať krásnymi výhľadmi po valašských a hostýnskych kopcoch. Toto však bola len neplánovaná odbočka. Ideme k horskej chate Tesák. Stojí priamo v srdci Hostýnskych vrchov. Po chvíli sa objavuje a zatiahnem auto do tieňa stromov na parkovisku. Chata Tesák vyzerá, že už má najlepšie roky za sebou, ale stále je obľúbená. A hlavne! Pred vstupom je upútavková tabula, kde čítam:

  • Kančí na smetane
  • Kančí v šípkové omáčke
  • Kančí guláš

Pre mňa veľmi slastný pohľad a čítanie. Mám o čom rozmýšľať, kým sa vrátim z túry, ktorú sme si naplánovali. A to na kopec Kelčský Javorník. Voľba pochúťky ma zamestnávala skoro celú túru. Ale poďme na túru, ty gastroš. Nechaj si to na neskôr.

Trasa

Chata Tesák - Čerňava - Humenec - Jehelník - Kelčský Javorník a späť

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Túra začína pri horskej chate Tesák, ako som už spomínal. Napojili sme sa kúsok na žltú turistickú značku. Pred nami bol výstup a zostup na vrchol kopca Čerňava (844 m n. m.). Kopec sa dal krásne obísť lesnou cestou. Ja som si ešte netrúfal na nejaké veľké prevýšenia. Operácia je operácia, ešte bolo veľmi krátko po nej, nohu bolo treba šetriť.

Tak sme sa vydali úvozovou lesnou cestou okolo Čerňavy. V podstate na tomto úseku sme nevyliezli z lesa. Bolo to celkom príjemné, pretože dosť pražilo slnko a v tieni skoro po vrstevnici sa išlo príjemne a pohodlne.

Po zhruba 4 kilometroch cestou lesom sme sa znovu stretli so žltou turistickou značkou. Značka, na moju neľúbosť, klesala ešte viac do údolia. Ale noha poslúchala, takže nebol problém. Tomu som bol najradšej zo všetkého. Klesanie bolo, ale len dočasu, a trasa sa na chvíľu narovnala, aby sa po nejakých 100 metroch začala zdvíhať znovu dohora. V spodnej časti sa dalo odbočiť na slepú odnož turistického chodníka k partizánskemu bunkru Humenec. Ale to nebol náš cieľ, hovorím to len pre informáciu.

Pred nami je pohodové stúpanie, aj keď celkom dlhé. Nohe to problém nerobilo, takže sme sa postupne dostávali čoraz vyššie a vyššie. Turistická trasa viedla skoro stále lesom. Pri teplotách, ktorými nás častoval Oskar, to bolo vcelku prijateľné. Len sem-tam sa objavili menšie výruby, ktoré zároveň priniesli obmedzené výhľady.

Po zhruba hodinovom stúpaní sme sa dostali na križovatku turistických značiek. Menovalo sa Jehelník. To sme ale boli na hrebeni. To už bolo príjemné. Popri menšom kamennom zoskupení sme po hrebeni išli ešte asi kilometer a stáli sme pod štíhlou rozhľadňou na Kelčskom Javorníku (865 m n. m.).

Rozhľadne v Českej republike majú svoju tradíciu a naši západní bratia Česi a Moraváci si fakt dávajú záležať na vzhľade a originalite svojich rozhľadní. Táto bola štíhla a týčila sa do poriadnej výšky. Vyhliadková plošina je vo výške 30 metrov. Celá bola otvorená a vzdušná. Tvorí ju tucet lamiel zo smrekovcového dreva. Niektorí návštevníci nemusia liezť na také rozhľadne (je tu upozornenie, že nie je vhodná pre ľudí so závratmi) a niektorí sa v nich vyžívajú.

Točitými otvorenými schodmi – vraj ich je 156, som sa štveral hore. Pod chodidlami sa mi škerila do tváre stále väčšia a väčšia hĺbka. Ale výhľady boli každým obratom stále krajšie, panoramatickejšie a zaujímavejšie. Pri dobrej viditeľnosti sa dá pozorovať slovenská Malá Fatra, Považský Inovec, Strážovské vrchy a takisto i Biele Karpaty. Na západe som po chvíli postrehol kopulu katedrály na Sv. Hostýne. Veľké a známe pútnické miesto tamojšieho kraja. Hore na vyhliadkovej plošine som mal výhľad na celé Hostýnske vrchy, takisto sa dali zazrieť línie Beskýd. Odtiaľ sme prišli. Proste, parádny výhľad. A hlavne nikde-nikoho, to bolo úplne super. Tak sme si užívali vrchol Kelčského Javorníka, ktorý je cez víkendy pravdepodobne celkom navštevovaný. Nie je nad to, vyhnúť sa davom ľudí.

Všetkého ale dočasu. Ja som sa ani nesnažil nejako jesť, jasné že som sa bál, aby ma neprešla chuť na úžasné jedlo, ktoré mi sľubovali na Tesáku. Niečo z toho musím ochutnať. A tak sme dali pár hltov vody a vybrali sa pomalým krokom naspäť.

Cesta pomaly príjemne klesala z vrcholu Kelčského Javorníka a takisto aj z Jehelníka. Chôdza dole kopcom je pre mňa momentálne nepríjemnejšia ako chôdza do kopca. Nepotrebujem sa šmyknúť a dostať sa znovu pod nôž. A tak sme to s rýchlosťou nepreháňali a pomaličky sme odkrajovali metre návratu smerom na horskú chatu Tesák. Po ceste naspäť som rozmýšľal, či neodbočíme ku vyššie spomínanému partizánskemu bunkru, ale chuť na jedlo bola silnejšia ako nejaká zemľanka. Prepáčte naši predkovia, nabudúce to napravím. Vážim si toho, čo ste spravili aj bez návštevy zemľanky.

Cesta bola príjemná a v prekáračkovom rozhovore ani neviem ako, sme sa ocitli pred chatou. A ako to dopadlo s kančím?

Vyhralo kančí v šípkové omáčce. Bolo to výborné a týmto som zavŕšil peknú, síce krátku túru po Hostýnskych vrchoch. Ešte nealkoholické pivečko – dokonca čapované, poobzeranie sa po jedálni chaty. Strop jedálne bol celý ovešaný vlajočkami športových klubov a mne známych i neznámych fabrík. Našiel som tam aj vlajky dávno zaniknutých firiem, ale aj slávnych športových československých klubov.

Trasa dlhá 12,5 kilometra s prevýšením 455 metrov trvala okolo 4 hodín. Jednoducho, dlhšia prechádzka.