Trasa

Horný Tisovník, Lazy – lúka pod Sokolovým bralom – Chlm – Brezie – Malá Bralička – Bralo – Horný Tisovník

Bonus – ľudové náhrobníky

Väčšina z nás si tento VVP spája s pobytom sovietskych okupačných vojsk. Ale tento vojenský priestor vznikol už v roku 1923 ako Vojenský výcvikový tábor Oremov Laz. Výcvikový priestor sa stále rozširoval a okrem iného mu padla za obeť aj dedina ležiaca pod Bralom – Turie Pole, ktorá bola v roku 1951 vysťahovaná.

Postupne tu cvičili vojaci I. ČSR, nemeckí vojaci počas II. sv. vojny, slovenskí partizáni cez SNP, vojaci Československej socialistickej republiky, sovietske okupačné vojská, vojaci Slovenskej armády a v poslednom čase aj americkí vojaci pod hlavičkou NATO.

Mňa nezaujíma vojenská technika, vojenské objekty ani strelnice, ale pekné skalné útvary, ktoré sa tam nachádzajú, by som si pozrela rada aspoň z diaľky. Nevedeli sme však, do čoho ideme, pretože o tejto časti pohoria je veľmi málo informácií, tak sme tento raz kamarátov nepozvali a išli sme vo dvojici s manželom. Vystúpili sme z autobusu ešte pred obcou Horný Tisovník, na zastávke Horný Tisovník, Lazy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zastávka sa síce volá Lazy, ale po lazoch tu veľa stôp niet. Chalupy sú väčšinou prestavané na moderné paláce a na pozemkoch, kde sa kedysi ťažko dopestovávali nejaké plodiny, stoja tiež vily. Až pod lesom sme išli okolo jednej pôvodnej samoty. Keď sme vstúpili do lesa, prekvapilo nás celkom pekné kamenné more, zrejme popadané zo Sokolovej skaly, ktorá však už leží za hranicou VVP. Manžel mal veľkú chuť ísť až ku skale, ale ja som bojko, nechcem mať opletačky s vojakmi a už vôbec si nechcem dať odstreliť zo zadku.

Prišli sme na veľkú smlzovú lúku a odtiaľto sme už na skalu dovideli. Ľubka to tam opäť ťahalo, a tak som mu povedala, že nech ide a ja ho počkám na lúke. No nechcel ma nechať samu v zemi nikoho, tak sme išli spolu ďalej.

Starou lesnou cestou sa nám išlo veľmi pohodovo. Obišli sme vrchol Chlmu a prišli na Brezie. Brezie je pekná horská lúka so starými stromami a výhľadmi do VVP. Aspoň z diaľky sme si mohli pozrieť zaujímavú Šamilovu skalu a ešte stále rozpoznateľné terasovité políčka zaniknutej dediny Turie Pole.

Vetrík príjemne povieval a v tieni starého stromu sa dobre oddychovalo a pila káva. Trochu smutne som dumala o tom, aký asi bol ďalší osud ľudí, ktorí museli opustiť svoj domov.

Museli sme však ísť ďalej. Zdalo sa, že hrebeň je zarastený, a tak sme ho podchádzali vpravo. Chyba! Dostali sme sa do nepriechodnej húštiny, a tak sme rýchlo vycúvali a vrátili sa na hrebeň. Asi 10 – 20 metrov sme bojovali s trnkovými kriačinami, ale potom sme opäť boli na peknom vyhliadkovom chodníku a chvíľu lesom, chvíľu čistinami sme sa blížili k Malej Braličke.

Cestou nás stále sprevádzali valy z navŕšených kameňov. Pod Malou Braličkou ich bolo veľa aj v lese. Ako keby tam niekedy boli polia oddelené kamennými múrikmi. Dúfala som, že keď prídeme do Horného Tisovníka, budú v krčme nejakí domorodci, s ktorými dáme reč o tejto zaujímavosti.

No, ale to sme už prišli k Malej Braličke, ktorá nás milo prekvapila. Hrebeň prechádza cez jej vrcholové skalnaté zuby, ktoré sú skoro na úrovni vrcholkov stromov, takže sme si užili aj výhľady. Hneď nás zaujímalo, aké sú asi vysoké steny pod týmito zubami, a tak sme zišli dole – jeden sprava, druhý zľava a stretli sme sa na malom kamennom mori pod peknými vysokými vežami. Čarovné miesto!

No keď je Malá Bralička taká pekná, aké asi bude veľké Bralo?

Plní očakávania sme kráčali stále pekným chodníkom k nášmu hlavnému cieľu. Chodníkom sme sa dostali pod stenu Brala, ktorú tvoria mohutné andezitové stĺpy, vyvrásnené do šikmej polohy. Suťoviskom sme prechádzali popod skaly, obdivovali stĺpy, veže a aj jedno malé skalné okienko. Potom sme sa okrajom vyšplhali na vrcholovú plošinu. Tá tiež milo prekvapila. Povrch mierne skloneného skalnatého hrebienka pokrývali ploché andezitové platne a na jeho okraji andezitové zuby, mierne zdvihnuté šikmo hore. Pripomínalo mi to kremencové hôrky v Tribeči, ktoré mám tak rada. Tu sme sa naobedovali, hľadeli na kus Javoria, Ostrôžok, Podpoľania, a na turistom neprístupné miesta vo VVP. Zrak sme upierali hlavne na peknú Šamilovu skalu, za ňou tajomné Bralie s cvičnou ferratou a na obzore nám už známe Javorie. Vôbec sa mi nechcelo pohnúť z tohto pekného miesta, no keď už čas pokročil, pobrali sme sa ďalej.

Skalnatý hrebienok pokračoval ďalej a pozvoľna prešiel do úzkeho chodníčka, zovretého z oboch strán mohutnými balvanmi. Ním sme zišli do sedla a z neho chvíľu lesom na dobrú lesnú cestu, ktorá nás priviedla do Horného Tisovníka.

Cesta lesom bola príjemná, ale na lúkach a v dedine už bola nechutná horúčava. Vybrali sme sa ku kostolu, za ktorým mal byť starý cintorín s ľudovými náhrobníkmi. Strmý výstup ku kostolu v popoludňajšej horúčave mi dal celkom zabrať, a keď sme zistili, že cintorín je o kus ďalej, rozhodla som sa, že idem hľadať radšej krčmu.

Zišli sme na ulicu a na križovatke sme natrafili na upútavku na ľudové náhrobníky. To mi už nedalo, veď kedy sa sem opäť zatúlame, a tak som sa spýtala domácich vo dvore, že ako je to ďaleko. Vraj, len 5 minút. No bolo to trošku viac, ale neoľutovala som to! Tie ľudové náhrobníky stoja za pozretie, vzdialene evokujú pohanské časy starých Slovanov.

Aj som sa zasmiala, aj zamyslela, aj posmutnela a pri detských pomníčkoch sa aj slzička tlačila. Slová nestačia, tie pomníčky treba vidieť. Je to vzácna pamiatka na ľudovú umeleckú tvorbu našich predkov a myslím, že sa o nej veľmi málo vie.
www.biospotrebitel.sk/clanok/2042-novohradske-ludove-nahrobniky.html
www.alac.estranky.sk/clanky/prezentacia-ludovych-nahrobnikov-novohradu.html

Vrátili sme sa do centra obce a hľadali krčmu. Nemajú!!! Aspoň obchod bol otvorený a dvomi plechovicami piva sme zahasili smäd. Za pokladňou sedelo mladé dievča, takže som sa ani nemala koho spýtať, čo sú to za kamenné valy, ktoré nás sprevádzali prakticky celou trasou po hrebeni. Nevie niekto z vás?

Čo však viem určite, že sem sa ešte vrátim a privedieme aj kamarátov. Celá trasa je veľmi pekná, až na pár zarastenejších miest a ani raz sme nemuseli prekročiť hranicu VVP.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek