1. deň

Drosendorf Stadt – Autendorf – Primmersdorf – Eibenstein – Unter Pffinnigsteimühle – Haidlmühle - Kollmitzgraben – Jungfernstein - Raabs an der Thaya

Dosť dlho mi trvalo, než som cez TIC zistil, ako sa vôbec dostať do Drosendorfu. Autobus v minulosti totiž chodil z Telče, ale pre nevyťaženosť ho zrušili a teraz ho ako cyklobus prevádzkuje rakúska firma VOR a do Slavonic v ČR len zachádza z trasy v Rakúsku. Takto sme z Dačic museli ísť ráno o 7.00 h autobusom do Slavonic a tam do 10.00 h čakať vyše 2 hodín. Navyše pršalo, a tak z prehliadky historického jadra mestečka, ktoré je veľmi pekne zachovalé a zrekonštruované, veľa nebolo. Neviem ako je linka vyťažená cez víkend, no my dvaja sme v piatok v nej tam aj späť sedeli ako jediní.

Drosendorf – Raabs an der Thaya

Vystúpili sme pred školou a po zorientovaní sa vykročili k zámku, kde je umiestená drevená plastika Život. Je hneď za zámockou bránou. Vstup na nádvorie je voľný, ale ďalej do zámku sme sa nedostali. Nuž sme sa vybrali na námestie k radnici. Dali mi tu bez problémov pečiatku, papierovú mapu Nationalpark & Thayatal a navyše sú tu voľne prístupné luxusné toalety. Do odchodu autobusu z Raabs sme mali 7 hodín a pred sebou niečo vyše 23 km v daždi, a tak na podrobnú prehliadku mestečka nám nezostal čas.

Vykročili sme po červenej značke dolu lesíkom k hlavnej ceste a po moste sme prešli na druhý breh Dyje. Tu po lúkach proti prúdu rieky sme došli skoro k obci Autendorf. Pre skrátenie trasy sme odbočili poľnou cestou popri ohradách s koňmi, neskôr poliami a lesíkom sme sa znovu napojili na červenú. Lesom s lavičkami a kaplnkou klesala k Dyji so zámkom v Primmersdorfe. Zámok, ako aj park okolo neho, je pre verejnosť uzatvorený, no v asi bývalej zámockej kaplnke je výstava textílií.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Opäť sme po moste prešli na druhý breh Dyje a začali popri obrovskej oplotenej lesnej škôlke stúpať do lesa. Zväčša ihličnatý les bol plný bedlí. Nezbierali sme ich, veď čo s nimi v hoteli. Vcelku príjemnou lesnou cestou sme napokon znovu klesli k lúkam popri Dyji a došli k ruine hradu Eibenstein. Po moste sme znovu prešli na druhý breh Dyje, prešli cez obec a chodníkom s lavičkami a osvetlením prešli vŕškom k ďalšiemu mostu.

Keďže prestalo na chvíľu pršať, sadli sme si na jednu z lavičiek a naobedovali sme sa. Posilnení sme pokračovali popri motoreste s obrovským plechovým anjelom na motorke do lesa, z ktorého sme po čase vyšli na lúky. Na nich stáli budovy bývalých mlynov, dodnes obývané.

Po prekročení drobného prítoku Dyje začal možno najťažší, ale aj najkrajší úsek. Najprv sme celkom slušne stúpali hore, aby sme vzápätí začali klesať serpentínkami dole k rieke. Mokrým terénom a bez paličiek to niekedy bolo „o hubu“. Napokon sme lesnou cestou kráčali lesom popri Dyji, vyšli na lúkach s pasúcimi sa ovečkami a ďalším bývalým mlynom. Od neho po lesnej asfaltke sme vystúpali k jedinému holorubu na celej trase a následne klesli do obce pod hradom Kollmitzgraben. Dyje je tu vedená v dvoch korytách.

Prestalo pršať, a tak som mohol aspoň odložiť pončo, pod ktorým som aj tak bol mokrý od potu. Po moste sme prešli na druhý breh Dyje a vyšli k hradu. Bol síce otvorený, ale na prehliadku sme, žiaľ, nemali čas. Navyše, ako na potvoru, sa zase rozpršalo, a tak opäť pod pončo. Zo značky sa dalo odbočiť k mauzóleu, no pokračovali sme k Českej zdi. 110 m dlhé opevnenie od jedného brehu Dyje k druhému, postavili v 15. storočí cez ostroh na obranu hradu.

Celú dobu som si pochvaľoval, aké majú Rakúšania čisté chodníky v lese bez konárov. A zrazu asi 50 m úsek s konármi! Jeden sa mi zachytil o nárt pravej nohy a nekoordinovane som tresol tvárou rovno na chodník. Chruplo to, a keď ku mne dobehla žena, len som sa jej pýtal, či sa mi to na pončo valí krv z nosa. Ona sa zase pýtala, či vidím na obe oči, lebo vraj konár skončil kúsok od oka. Nuž sme nasadili vreckovku ako tampón do nosa, druhú na nos a dážď milostivo časom zmyl krv z ponča.

Šok z pádu odišiel, nič som nemal zlomené, a tak sme pokračovali ďalej. Príliš som si tento úsek neužíval a hoci sme prechádzali popri rieke po lúkach i skalnatými úsekmi, viac som si všímal nos. Krv napokon dotiekla a my sme zastali pred mestečkom, kde sa zlieva Rakúska Dyje s Moravskou a vzniká tak samostatná Dyje. Nad sútokom stojí na brale hrad. Na námestíčku stál autobus, ale mali sme ešte čas, a tak som išiel na drevený most, ktorý je kúsok nad sútokom a spravil pár fotiek.

Šofér nás privítal ako starých známych. Zarazila ma cena lístka, ktorý z Raabs an der Thaya do Slavonic stál pre dvoch 13,80 €, ale dlhšia trasa zo Slavonic do Drosendorfu stála len 11,40 €. Šofér celú cestu bojoval so softvérom, no nepresvedčil ho k inej cene. Kde asi udelali soudruzi z VOR chybu?

2. deň

Hodice – Dolní Jilmík- popod Jelení horu – prameň Moravskej Dyje – Panenská Rozšíčka – Uhlířův rybník – Sedlejov – Urbanov – Žatec – Telč – Rohozenský rybník – Radkov – Slaviboř – Černíč – Velký Pěčín – Malý Pěčín – U Zahrádek – Dačice

Trať medzi Slavonicemi a Telčí rekonštruujú, a tak sme večer aj ráno išli autobusom a zadarmo, lebo nikto nepredával lístky. V Hodiciach sme samozrejme z vlaku vystúpili ako jediní. Na stanici majú múzeum trate a v záhradke sú rozmiestnené rôzne semafóry, výhybky, lampy... V Hodiciach vyrábajú okrem iného salámu Vysočina.

Z námestia po asfaltke a zelenej značke sme prešli okolo rybníka Dolní Jilmík a za ním odbočili vľavo do polí k ďalšiemu rybníku. Z lúk za rybníkmi sme vošli do lesa a zistil som, že aj tu žijú úplní ignoranti. V dlhom úseku bola lesná cesta vysypaná, či priam zasypaná stavebným odpadom. Inak v rannej hmle okolitý ihličnatý les s machom porastenými skalkami by vyzeral veľmi romanticky.

Z lesa sme prešli cez asfaltku z Třešte a po 250 m sme zastali pri prameni Moravskej Dyje. Stojí nad ním biely strom s modrými pruhmi a vedľa je malá soška ženy. Kúsok nižšie je drevený kríž, ohnisko a štrkový chodníček ku kamennému krížu, venovanému asi umelcovej matke v roku 2018. Je to zvláštny pocit, keď človek zastane na oboch koncoch tej istej rieky. Ale je to dôkaz toho, že všetko má svoj začiatok i koniec.

Človek mieni, lejak mení

Pôvodne som plánoval kráčať popri Dyji, lenže všade naokolo boli polia rozmočené včerajším lejakom a úzky lesík popri toku bol nepriechodný. Tak sme chtiac-nechtiac vykročili po asfaltke a tá nás sprevádzala skoro po celý deň.

Došli sme do Panenskej Rozsíčky, čo je asi typická tunajšia obec. Popri ceste radová zástavba, uprostred obce rybník a hasičská zbrojnica a napokon novostavby. Prešli sme cez obec a asfaltka pokračovala poliami, lesíkom s rašelinovým jazierkom, rybníkom. Počas celého dňa sme kráčali okolo množstva krížov venovaných miestnymi po stáročia ako vďaku za niečo, či spomienku na niekoho.

Moravská Dyje tiekla na dohľad úzkym pásom lesíka, obklopená mokrými poliami a mne bolo jasné, že sa k nej skôr ako za Telčou nedostaneme. Predsa som sa len chcel držať vedľajších ciest, a tak keď sme došli do Sedlejova, pri miestnom rybníku sme odbočili doľava a kráčali smerom na Urbanov. V ňom sme aspoň chvíľu kráčali popri Moravskej Dyji, ktorá bola asi 70 cm širokým potokom. V Urbanove sme pokračovali doprava po hlavnej na Telč.

Začal sa hlásiť hlad, a tak sme privítali uzatvorenú autobusovú zastávku pri obci Žatec. Vyzliekli sme si prepotené tričká a kým sme jedli, tak schli. Ako tak usušení, ale najedení sme pokračovali ďalej. Dúfal som, že popri potoku Votavice sa nám podarí prejsť k Dyji a pokračovať smerom na Dyjička a Dyjice, no v údolíčku bola priam džungľa a naokolo polia. Nuž tak po asfaltke až do Telče. Privítala nás dymiacou lokomotívou na koľajniciach a ja som začal ponúkať žene odvoz autobusom do Dačic. Predsa len nás čakalo ešte 15 km z 35 km a ona roky takú štreku nešla. Na moje počudovanie to odmietla a povedala, že to dôjde so mnou.

Konečne po značke a chvíľami mimo asfaltky

Telč je krásne historické mestečko, tak ako aj ďalšie naokolo a raz sa sem určite vyberieme ich obdivovať. Teraz sme však pokračovali popri Staroměstskom rybníku. Voľakedy vraj malo Telčské panstvo 85 rybníkov. Konečne sme kráčali lesíkom, neskôr lúkami popri železničnej trati. Za Rohozenským rybníkom sme prešli po drevenom mostíku ponad stále potok Moravskú Dyje a pokračovali vedľa nej po lúkach. Značka nás doviedla do obce Radkov a tu sme sa zase napojili na asfaltku, aj keď po značke. Tá nás doviedla do obce Slaviboř, kde ma zaujala kovová zvonička, evidentne výrobok miestnych z Kovospracujúceho podniku.

Pokračovali sme smerom na obec Černíč. Napravo od nej je veľký Travní rybník, ktorý je teraz vypustený. Po jeho brehu ide železničná trať a s údivom sme hľadeli na zariadenie, ktorým sa do parných lokomotív napúšťala voda. Len to bolo o hodne menšie, ako si pamätáme zo staníc. Ktohovie, či to ešte používajú.

Značka sa stáčala doprava a popri náhone nás doviedla k budove starého mlynu. Za ním bola cesta prehradená, a tak sme pokračovali lesom na novú cestu do Dačic. V lese sme videli kopec stromov, na ktoré boli pripevnené umelohmotné poháriky a do nich tiekla živica. Zaujímalo by ma, či je to legálne.

Vo Velkém Pěčíne sme s radosťou opustili hlavný ťah a po poľnej asfaltke pokračovali poliami na Malý Pěčín a Poddvoreckého rybníka sme sa ocitli na Náučnom chodníku okolo Dačic. Lesom nás vyviedol po okraji veľkého lomu nad Dačice a tie sa nám v zapadajúcom slnku ukázali v celej kráse. Zišli sme k Pivovarskému rybníku, prešli bývalým kukuričným poľom k prvým domom. Trošku akrobaticky sme zišli na o štyri metre nižšie položenú cestičku a doviedla nás k detskému ihrisku neďaleko železničnej stanice Dačice-mesto a nášho hotela.

K sprche, večeri a do hlbokej noci nám na harmonike vyhrávali a spievali oslavujúci z reštaurácie hotela.

3. deň

Dačice – Hradišťko – Hadrův Mlýn – Velflův Mlýn – Loucký Mlýn – Letní den – Staré Hobzí

Pôvodne sme sem mali ísť na štyri dni, no jeden deň dovolenky som si musel presunúť, a tak som musel logisticky riešiť, kam dnes zájsť, aby sme chytili nejaký autobus do Brna. Lebo už aj tu, ako na Slovensku, autobusy v nedeľu do dediniek nechodia. Bolo mi tak jasné, že úsek minimálne od Janova po Raabs an der Thaya neprejdeme.

Po Vydří stezke

Vstávali sme po šiestej, naraňajkovali sme sa z vlastných zásob, pobalili sa a pred ôsmou sme vykročili. Vrátili sme sa k drevenému mostu ponad Moravskú Dyji a po zelenej značke sme vykročili hore mestečkom. Napokon sme odbočili doprava a krásnou čerešňovou alejou sme lúkami došli opäť k Dyji. Vedie tadeto Vydří stezka, kde na asi desiatich paneloch vysvetľujú autori, najmä deťom, všetko o vydrách. Netrvalo dlho a ocitli sme sa v obci Hradišťko, ktorá vraj už pár storočí má menej než sto obyvateľov.

Odtiaľto ide značka po asfaltke poliami a lesom, až napokon odbočí doprava do lesa a k Dyji. Začína tu chatová oblasť. Chatky i vilky sú našťastie umiestnené celkom citlivo ku krajine. Išlo sa nám tade celkom príjemne. Hospůdka v bývalom Hadrůvovom Mlýne bola zatvorená, a tak sme nasucho pokračovali ďalej. Ale aspoň bol pekne udržiavaný na rozdiel od Velflůvovho Mlýna, ktorý je ruina a ešte sa majiteľ vyháža streľbou. Nejak sme za ním prehliadli odbočenie značky doľava a pokračovali sme lúkou popri Dyji a napokon sme sa museli predierať medzi plotom a brehom Dyje šikmo zalesneným svahom. Zvládli sme to bez okúpania a boli sme zase v chatovej osade. Za ňou sme lesíkom došli k Louckému Mlýnu a ten tu stál v roku 1190. Žiaľ, verejnosti nie je prístupný.

Keď ani GPS prístroj nepomôže

Došli sme k asfaltke medzi Staré Hobzí a Slavonicami. Podľa autora Kristkovej Podyjskej Glyptotéky tu bolo treba odbočiť do lesa a dôjsť ku Kamenům přání. Mal som súradnice, ale tušil som ťažkosti, a tak som sa išiel pýtať chatárov. Samozrejme, že o ničom takom v živote nepočuli. Nuž som zapol mašinku a vykročili sme popri toku Dyje po pravom brehu. Za chvíľu sme boli od trávy na lúkach mokrí a čo bolo horšie, lúky skončili a od toku sa strmo dvíhal les. Tak sme sa štverali ním hore, pokračovali doľava k prítoku, prekročili ho a zišli na lúky oproti rekreačnému stredisku Letní den.

Opäť lúkami, až sme došli na lesnú cestu a žltú značku. Skaly nikde a už sme boli za bodom určeným súradnicami. S ťažkým srdcom som tesne pred Janovom navrhol, aby sme sa vrátili k mostu ponad Dyji v Letnom dni a pokračovali späť po druhej strane. V ohradách tu pobehovali koníky, a keď sme stretli pána, čo sa ich chystal sedlať, nedalo mi a spýtal som sa ho na kamene. Vraj sú asi 400 m ďalej, úplne zarastené. Nuž sme k nim teda došli a veru žihľava bola vyše nich. Navyše kresby zmyla voda. Ešte že tam bola tabuľa. Tak som našiel všetkých desať a možno aj tajné jedenáste dielo. Sen nájsť popri Dyji všetky Kristkove diela a prejsť od sútoku ku prameňu som až na 23 km splnil.

Vrátili sme sa k asfaltke a po nej do Starého Hobzí. K krčme sme si dali skvelý guláš, a keďže zrekonštruovaný zámok nebol verejnosti prístupný, rozložili sme sa pri zastávke autobusu a slnili sme sa. Pohoda skončila, keď autobus, jediný za celý deň, čo nás mal doviezť do 8 km vzdialenej Jemnice a z tade do Brna a Bratislavy, ani po 30 minútach nechodil. Taxikár z Jemnice, na ktorého som mal pre istotu telefón ho nebral, na stopovanie nikto nezastavoval a ani z domov s autami nás nikto nechcel zaviesť.

Začal som mávať peniazmi v ruke a napokon som zastavil autobus, ktorý tadeto podľa šoféra vôbec nemal ísť. Ale vraj sú obchádzky. Napokon netrafil v Jemnici ani na autobusovú stanicu, a keď ho tam donavigovali, náš autobus bol na ceste. Náš šofér ho však zastavil, a tak sme šťastlivo prestúpili a dostali sa napokon meškajúcim Turancarom z Brna domov. Až doma som na internete zistil, že autobus v Starom Hobzí mal tade z Prahy do Jemnice ísť, len šofér bol nový a vôbec nepoznal cestu.

Takto adrenalínovo skončilo deväť dní a 283 km dlhé putovanie popri rieke Dyje za umeleckými dielami Luba Kristka, prírodnými krásami, technickými a stavebnými pamiatkami našich predkov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek