Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Krajina okolo Trojmedzia
Krajina okolo Trojmedzia Zatvoriť

Túra Okolo slovensko-česko-poľského Trojmedzia

Ako dieťa narodené v socializme sa teším z takých vecí ako otvorené hranice. Keď mám možnosť, s radosťou ich prekračujem sem a tam, najmä rakúske. A čo ešte keď môžem naraz behať cez tri štáty. V posledné letné dni tohto roka som takto zavítala na naše severozápadné trojmedzie, teda bod, kde sa stretávajú Slovensko, Poľsko a Česká republika.

Vzdialenosť
11 km
Prevýšenie
+370 m stúpanie, -370 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 19.09.2018
Pohoria
Západné Beskydy: Jablunkovské medzihorie / Jablunkovské mezihoří / Międzygórze Jabłonkowskie
Trasa
Doprava
Čadca (vlak, bus) - Čierne pri Čadci (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1077 Kysucké Beskydy, Kysuc (1:50.000)

Trasa

Čierne pri Čadci, zast. – Nad Čiernym – Hrčava (CZ) – Jaworznyka-Lupiene (PL) – Jaworzynka – Czadeczka – Čierne, Čadečka, št. hr. – Trojmedzie (SK-CZ-PL) – Nad Čiernym – Čierne pri Čadci, zast.

Auto nechávam pri železničnej stanici Čierne pri Čadci, zastávka. Odtiaľto sa poberám po zelenej značke. Mám v pláne okruh cez všetky tri štáty. Zelená ma vedie cez železničné priecestie a doľava do lesíka. Vysoko sa týči estakáda diaľnice D3, v mape sa hrdiaca označením najvyšší most v SR. Ja by som povedala, že tá nad Považskou Bystricou je vyššia, ale nie som znalec dopravných stavieb.

Za estakádou končí asfaltová cesta a prechádza do lesnej, tá onedlho odbáča doľava a privádza ma na ďalšiu asfaltku, ktorá vedie od Trojmedzia do obce Hrčava. Trojmedzie mám v pláne až na záver, takže sa vyberám po žltej značke doľava. Čaká ma asi desaťminútové výživné stúpanie. O chvíľu som v obci. Napriek tomu, že je pracovný deň, ľudia si tu posedávajú v drevodome-kaviarničke, je tu aj drevodom-krčma s čapovaným pivom a kadejaké iné hospůdky, ale nemôžem sa hneď niekde zastavovať, keď som sa ani nerozbehla. Zastavujem sa len pri tabuli s informáciami o horskom regióne Beskydy a Valašsko. Fotím si miestnu architektúru, domy sú čiernej farby so svetlými okenicami, k tomu čierne doskové ploty. V tejto architektúre je postavený aj miestny drevený kostolík sv. Cyrila a Metoda z roku 1936, ktorý míňam priamo na trase žltej značky za rázcestím Hrčava. Teda nielen míňam. Dá sa nazrieť aj dnu. Vedľa je ďalší domček, možno fara, s rovnakou architektúrou.

Pokračujem asfaltovou cestou popri niekoľkých ďalších domoch, potom prekračujem česko-poľskú hranicu a kráčam chvíľu v lese. Onedlho sa z pravej strany otvoria výhľady na krajinu, sú tu lúky s pasúcimi sa kravami a mierny kopček s nejakou ruinou navrchu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Míňam auto, ktoré sype na cestu horúci asfalt. Cesta je inak v dobrom stave a vedie tadiaľto aj cyklotrasa. Najbližší smerovník Jaworzynka-Lupiene je mix česko-poľského turisticko-cykloturistického značenia, ale orientačne je to v pohode, ja tu odbáčam doprava a sledujem zelené značky.

O chvíľu som na kopci a zisťujem, že nejde o ruinu, ale novostavbu rodinného domu. Celkom zaujímavý nápad postaviť si dom na kopci ako hrad, síce poriadne veterné miesto, ale zase tie výhľady. Na druhej strane kopca sa rozprestierajú políčka, vpredu sú naukladané domčeky obce Jaworzynka. Na poli s takýmto výhľadom by som ja asi veľa práce neodviedla.

Klesám do obce a na najbližšej lavičke v spoločnosti skupiny poštových schránok so zámkami si z podrážok poltopánok odlepujem zvyšky asfaltu. Podrážky si bežne nekontrolujem a teraz s nevôľou sledujem diery na nich. Po asi 8 rokoch už dosluhujú. No ale snáď aspoň zvyšok túry vydržia. Pokračujem ďalej, po ľavej strane domy, po pravej otvorená krajina s kopcami, estakáda je už ďaleko a stráca sa v opare. Do cesty mi prichádza miestny kostol, je otvorený a očividne sa vyzdobuje na nejakú slávnosť. Nakuknem a potom už pokračujem pár krokov po hlavnej ceste, kde vzápätí zelená značka odbočí. Ak by som chcela, mohla by som byť odtiaľto na Trojmedzí už za 15 minút, ale v mape som si všimla info o zvyškoch opevnenia Šance-Valy zo 17. storočia, tak mám v pláne dlhší okruh.

Z Jaworzynky teda pokračujem po zelenej na rázcestie Czadeczka. Nie je to ale také jednoduché. Najprv sa vyberám okolo osamoteného rodinného domu doprava, ale keď značka začne stúpať, je mi jasné, že idem zle, lebo mám klesnúť k potoku. Vraciam sa teda a obchádzam dom spodnou zvážnicou, kde nachádzam aj značku. Ale ani táto zvážnica nejde požadovaným smerom. Vrátim sa opäť k poslednej značke a po pár metroch zbadám veľmi nenápadný chodník vo vysokej tráve vedúci strmo dolu a veruže toto je správna trasa.

Klesám v lesíku strmo dole k potoku, cez ktorý vedie kamenný mostík. Je tu pomerne blatisto a tak hľadanie geoskrýše vzdávam, aj tak bez detí ma to až tak nebaví. Odtiaľto zase stúpam. Vychádzam na cestu, vedie ma najprv popri lese a potom cez rozľahlé lúky. Kde-tu sú pohodené domy, stará architektúra vedľa nových rodinných domov, občas to vyzerá dosť divoko. Ráz krajiny sa mi páči, počasie je super, len asfalt ma nenadchýna. Okruh je ale asi obľúbený, stretávam pomerne dosť turistov rôznych národností. Volám mame, že na tejto túre ma istotne medveď nezožerie.

K Czadeczke ma čaká prudké klesanie. Odtiaľto idem po modrej už zase k slovenskej hranici. Kráčam cez lúky po dosť širokej zrekonštruovanej ceste, tu to asi nesúvisí s diaľnicou, ale s projektom cezhraničnej spolupráce, keďže prichádzam k odpočívadlu, kde je uvedené, že bolo vybudované v rámci Interregu. Je tu parkovisko, veľmi pekný veľký altánok vhodný aj na opekanie a tiež vonkajšie sedenie. Jediné, čo mi tu chýba, je voda, ak nerátam potok. Mne sa moja práve minula. Ale o niečo vyše hodiny by som mala byť pri aute, tak dovtedy nezhyniem.

Konečne vchádzam do lesa, najprv prechádzam starším rúbaniskom, kde ma omračuje prenikavá vôňa neznámej ružovej rastliny, potom idem príjemným ihličnatým lesom so zaujímavým tyrkysovým machom. Tento úsek žiaľ netrvá dlho, zbieham k poľsko-slovenskej hranici na okraji lesa a modrá ďalej pokračuje diaľničnou novostavbou. Teda asfaltkou vedúcou k ďalšej estakáde. Slnko praží ako divé a voda mi začína fakt chýbať. No ale čo mi ostáva, stúpam hore. Našťastie to nie je na tak dlho, ako to vyzeralo zospodu a výhľady za chrbtom sú pekné. V dvoch tretinách kopca sa affaltka mení na kamenistú poľnú cestu a aj stromy pribudli. Obzerám sa na vrcholku kopca, kde sú zvyšky opevnenia Malé Šance, ale nič nevidím, a to som si prešla obe cesty na tomto kopci. Jedna je pár krokov vyššie v poraste. Akurát pekné výhľady. Ani žiadna tabuľa, tá je až na slovenskej strane Trojmedzia. Očakávala som tieto vykopávky, ale tie sú zrejme až na ďalšom úseku modrej, kadiaľ som už nešla, k čomu sa ešte dostanem.

Za kopcom sa cesta mení opäť na asfaltku a vedie paralelne popri diaľnici. Nie je to teda ten typ turistiky, ktorý by som obľubovala. Modrá značka má ale onedlho odbáčať k trojmedziu. Najbližšiu polhodinu ju hľadám po všetkých odbočkách. Nebudem vás unavovať detailami, lebo sme aktuálny stav prebrali s miestnym značkárom Dušanom Šrenkelom, ktorý veľmi promptne na miesto zašiel a značku zničenú výrubom opravil, za čo mu ešte raz ďakujeme. Priebeh teda korešponduje so zakreslením v turistickamapa.sk. Len smerovníky na Trojmedzí ešte nie sú osadené.

Na Trojmedzí ma privíta odpočívadlo s besiedkou a ďalším sedením, tiež sa tu dočítame o spomínanom obrannom systéme Šance-Valy zo 17.storočia. Keď som tu bola pred siedmimi rokmi, bolo to tu úplne nové vrátane mostíka cez hraničný potok. Ten tu žiaľ nie je. Koryto je dosť hlboké, ale bez vody a dá sa prejsť, ak je úplne sucho, vo svahu sú vyšliapané schodíky v hline. Preliezam teda a obzerám si aj česko-poľskú časť Trojmedzia. Tiež sa tu dá posedieť pod strechou aj pod holým nebom. Je tu aj nová krčma, ktorá by sa mi ohromne zišla, ale zatvorená. Na kopci je čerstvá novostavba. Nuž, lokalita si asi pýta rozvoj. Aj dnes tu je dosť ľudí na to, že je pracovný deň.

Preliezať potok a ďalej hľadať modrú sa mi už nechce, idem teda cestou menšieho odporu. Odchádzam po žltej, kde sa zakrátko pripojím na zelenú popod estakádu. Tá ma už známou trasou privádza na stanicu Čierne pri Čadci, zastávka.

Vykopávky som teda nevidela, ale výhľady a ráz krajiny sa mi páčili. Na môj vkus teda priveľa asfaltu, ale komu to neprekáža a má rád trošku urbánnejšiu turistiku a geografické zaujímavosti, tak sa tu môže pekne poprechádzať.

Seriál Leto na Kysuciach 2018 » pozri ďalšie články

Fotogaléria k článku

Najnovšie