Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohľad zo Svrčinovej skaly na Kostoly a Hlavačky
Pohľad zo Svrčinovej skaly na Kostoly a Hlavačky Zatvoriť

Túra Bralá a skaly nad Komjatnou

Sú miesta na tejto zemi, ktoré sa mi páčili, ale nič sa nestane, ak sa tam už druhýkrát nevrátim. Sú miesta v tejto zemi, ktoré sa mi páčili a túžim sa tam opäť vrátiť. Jedno z miest, kde sa neustále rada vraciam je okolie Komjatnej.

Vzdialenosť
8 km
Prevýšenie
+544 m stúpanie, -703 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 07.09.2018
Pohoria
Veľká Fatra - Šípska Fatra (Národný park Veľká Fatra)
Trasa
Doprava
Ružomberok (vlak, bus) - Komjatná / Studničná (bus)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

Trasa

Studničná, Sedem kostolov – Kostoly – Hlavačka – Svrčinová skala – Bukovec – Komjatná

Komjatná patrí k slovenským dedinám, ktoré vďaka hornatému terénu nemali šancu sa rozrásť do šírky, ale len do dĺžky. Je zovretá v uzučkej doline – z jednej strany ju tlačí Hlavačka a z druhej Kečky. Obec má bohatú históriu, v stredoveku ňou prechádzala stará historická cesta z Liptova, cez Oravu až do Poľska.

Prvýkrát som sa s Komjatnou zoznámila na našej prvej dovolenke v Ružomberku. Išli sme na Radičinú cez Studničnú, čo je časť Komjatnej a krásne skalné zoskupenie Sedem kostolov ma očarilo. Pili sme medzi skalnými vežami kávu a ja som vtedy prehlásila tri veci:

  1. Je to najkrajšie miesto, kde som pila kávu.
  2. Je to najkrajšia dedinka na Slovensku.
  3. Sem určite musím priviesť kamarátov.

Prvý bod platí už len čiastočne, lebo odvtedy som objavila veľa krásnych miest, na ktorých som pila kávu. Druhý bod už neplatí, lebo skalám narušili ich prirodzenú krásu – úplne odstránili stromy, postavili tam obrovský kríž a navyše pod skalami chaoticky postavili bez ladu a skladu rodinné domy, ktoré zničili malebnosť krajiny. Tretí bod sme naplnili teraz v septembri, keď sme malú skupinku kamarátov pozvali na návštevu Komjatnej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Rosničky predpovedali na dnes krásny slnečný deň, ale v Ružomberku bola hustá hmla, cez Valaskú Dubovú bola stále hmla, v sedle sa začala rozpadávať, ale pri klesaní k Studničnej opäť zhustla. No, moje nervy, sľúbili sme kamarátom krásne skaly a namiesto nich uvidia „mlieko“!

Vystúpili sme z autobusu a Sedem kostolov stále nebolo vidieť. Pobrali sme sa však známou cestou k nim. Na našu radosť hmla redla, a tak sa nám skaly ukázali v plnej kráse, aj keď ešte s hmlovinovým závojom. Väčšina kamarátov tu ešte nebola, takže nadšenie bolo veľké. Všetci sme sa vyšplhali až ku krížu a chvíľu si tam posedeli. Keď sa hmla úplne rozplynula, všetkých zaujali skaly naproti, no a keď sme im povedali, že je to náš druhý cieľ – Kostoly a Hlavačka, hneď zliezli dole a pustili sme sa k nim.

Najskôr chvíľu asfaltom a potom lesnou cestou sme vystúpili na hrebeň Hlavačky. Cesta pokračuje hrebeňom cez lúky, ale my sme odbočili vľavo na neznačený, ale dobre vychodený horolezecký chodník, ktorý nás priviedol ku Kostolom. Kostoly sú pekné skalné zoskupenie a vedú na ne lezecké cesty rôznej obtiažnosti. Vrchol Kostolov je veľmi členitý, rozlámaný na jednotlivé balvany rôznej veľkosti a tvaru, a tak sme sa chvíľu preplietali pomedzi ne, kým si každý našiel miesto, z ktorého mohol nerušene a hlavne bezpečne pozerať a tešiť sa z krásnych výhľadov. A čo sme videli? Pod nami Komjatná, Studničná, Sedem kostolov, pred nami Svrčinová skala, Kečky, vpravo Ostrý, Hrdoš, za ním Šíp a ešte ďalej Stoh a oba Rozsutce.

Ešte sme zapózovali pred foťákmi a lesom sme sa vrátili na hrebeň. Nám už známymi chodníkmi aj nechodníkmi sme sa blížili ku skalnému zoskupeniu Hlavačka, ktoré stojí západne od rovnomenného vrcholu. Hneď na začiatku je jedno magické miesto – poschodová skalná veža a pod ňou na strome kríž s menom Andrej Babic. Vynárajú sa otázky, ako a prečo práve tu skončil svoju životnú púť tento pán?

Ďalej chodník viedol pomedzi rôzne skalné útvary a na jednom z miest nás Ľubko postupne priviedol na malú skalnú rímsu, odkiaľ bol najkrajší pohľad na samotnú hlavu Hlavačky. Pokračovali sme ďalej a za nenápadnou stenou sme sa zrazu ocitli na pomerne veľkej skalnej terase ohraničenej z jednej strany skalnou stenou a z druhej strany hlbokým skalným zrázom. Západná bočná stena končila úzkou šikmou rímskou, no na tú sa nikto neodvážil ísť. Hlboký prázdny priestor pod ňou bol dostatočne odstrašujúci. V stene je však úzka skalná štrbina a cez tú sme sa odvážnejší prepchali a na jej konci nás čakal pohľad zblízka na hlavu.

Na Hlavačku sa zrejme chodí dosť často o čom svedčia nápisy na stene, ohnisko, ale aj dobre vychodený chodník do dediny. Z lúky pod Hlavačkou, krásne zakvitnutej jesienkami, sme si ešte dopriali pohľady na zaujímavý skalný útvar, ktorý je dobre vidieť aj zo samotnej dediny.

Cez dedinu sme sa len prehupli na protiľahlý svah a lesnými cestami sme kráčali ku Svrčinovej skale. Celá Svrčinová skala je vlastne trhlinové skalné mesto, a tak už pod skalou nás privítali prepadliská, strže, skalné veže a väčšie i menšie otvory do útrob zeme. Našli sme priepasť Zvonica, ale veru nikto sa neodvážil vojsť dnu – pôsobila dosť desivo.

Zato cez strmú trhlinu vo Svrčinovej skale sme sa viacerí vydali odhodlane. V trhline sme museli kolenačky podliezť popod zakliesnený balvan, a tak sme sa dostali do rútivej jaskyne s viacerými otvormi. Moje odhodlanie trvalo, ale nohy krátke, a tak veru kamaráti museli aj za zadok potlačiť, aj ruku podať, aby som sa dostala hore. Ale zážitok to bol adrenalínový! Vyšli sme na plošinu Svrčinovej skaly, dali si zaslúžený obed a ešte raz preberali celý výstup trhlinou a kochali sa pohľadmi. Pod nami Komjatná, vľavo Žažkov a Párnica, pred nami Sivá skala, Kostoly a Hlavačka a za nimi majestátny Veľký Choč.

Mysleli sme si, že pôjdeme už len dole a začali sme sa tešiť na pivo. No Ľubko zahlásil, že má pre nás ešte jedno prekvapenie, ktoré objavil, keď tu bol sám. Vraj druhý „Parkáň“. Tak to som bola veľmi zvedavá! Problémom bolo, že ešte bolo treba po dobrom napapaní prekonať skoro 200 výškových metrov, čo sa nám už véééľmi nechcelo, ale zvedavosť bola silnejšia. A stálo to za námahu!

Zrazu sme sa ocitli v úplne inom svete. Zo suchého lesa sme vošli rovno do inverznej, pralesovitej krajiny. Skalné steny zvierali medzi sebou asi 10 metrov širokú rozsadlinu, ktorej dno bolo pokryté rôzne veľkými balvanmi a porastené machmi, lišajníkmi a hlavne krásnymi papraďami, medzi ktorými sa vynímal jazyk jelení. Pod bočnou stenou rokliny bola 12 metrov hlboká priepasť Bukovec, ale ani do tej nemal chuť nikto hlbšie nazrieť.

Popozerali a pofotili sme, čo sa dalo a potom sme vyšli na okraj rozsadliny. Až hore sme si uvedomili v akom prírodnom jave sme sa ocitli. Vápencová hora stále pracuje, časť hory sa oddelila a pomaly sa zosúva dole. A práve medzi odtrhom a stenou hory sa vytvorila zaujímavá rozsadlina. Potrvá však ešte veľmi mnoho rokov, kým odtrhnutú stenu hora neudrží a zrúti sa do doliny. Alebo ju aj udrží, ale sa vplyvom vetra, dažďa, mrazu, časom rozpadne na suťovisko.

Tak a teraz už len rýchlo dole do Komjatnej, aby sme stihli autobus do Ružomberka. Za Bukovcom, hlboko v lese sme našli stádo asi 20-tich zatúlaných oviec. Zaháňali sme ich dole a oni sa nám odmenili – poznali dobre schodnú skratku, takže sme v Komjatnej stihli ešte narýchlo pivko alebo nanuk.

Pod lesom sme stretli majiteľa zatúlaného stáda, ktorý ich zúfalo hľadal. Bol rád, že nemusí ísť vysoko do kopca, ale len po najbližšiu lúku. Okolie Komjatnej opäť nesklamalo a určite sa sem ešte vrátime. Veď ktovie, čo skrýva Pohorelina, Kečky, Sivá skala či Zacharka?

Autorky fotografií: Alenka Bencová a Danka Tomášiková

Fotogaléria k článku

Najnovšie