Aj keď krasové planiny nie sú v prvom rade navštevované kvôli výhľadom, nejaké výhľadové miesta sa na nich predsa len nachádzajú. A keďže prechody planinami sú na Hikingu popísané dostatočne, skúsil by som otvoriť minisériu článočkov zo Slovenského krasu, mierne orientovaných takpovediac do výhľadova. A na úvod vyberám Jasovskú planinu, ležiacu na východnom okraji národného parku.

Jasovská planina, tvoriaca východnú hranicu Slovenského krasu, sa veľmi nenápadne dvíha zo zvlnenej krajiny Košickej kotliny. Až tak nenápadne, že neznalý človek by nepovedal, že sa tu začína nejaké krasové územie, nebyť jediného výrazného krajinného útvaru, ktorým je Jasovská skala priamo nad obcou Jasov. Nápadný vápencový skalný masív nenecháva nikoho na pochybách, že sa tu mení charakter územia a kľudne môže slúžiť ako symbolická východná vstupná brána do Národného parku Slovenský kras.

S Jasovskou skalou mám jeden osobný vzťah, je totiž dosť možné, že to bola prvá skala v mojom živote, na ktorú som vyliezol. Aspoň tak mi navrávajú neisté hmlisté spomienky na môj prvý, pradávny Jasovský pioniersky tábor v lete, keď sa všade hralo Rivers of Babylon. A na hromadný táborový výstup na skalu, ktorá sa mi vtedy zdala šokujúco vysoká a hrozitánsky strmá. Takže chvíľa špekulovania nad mapou a v hlave sa rodí plán turistického okruhu z Jasova, ktorý by mohol naplniť obsah prvého článku.

Trasa

Jasov – Jasovská skala – Debraď – Ladislavova vyvieračka – pod Vápenným vrchom – Pod Kriškou – Jasov

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stručný popis toho, čo ma čaká, je nasledovný – prejsť Jasovskú skalu, potom mimo značiek dlho na juh, potom trochu menej na západ, potom po značke dlho na sever a opäť trochu menej na východ. Ak pôjde všetko fajn, mal by som sa vrátiť do východzieho bodu. Túra začína na parkovisku v Jasove a prvé metre vedú okolo miestneho rybníka. Prechádzam po jeho hrádzi lemovanej statnými stromami a zakrátko sa chodník začína dvíhať do svahu. Je to tu trochu neprehľadné, nakoľko chodníkov je tu vychodených hneď niekoľko, no zablúdiť sa nedá.

Výstup na Jasovskú skalu netrvá dlho a čoskoro stojím na severnom okraji vápencového brala. To prevyšuje okolitú krajinu ani nie o 100 metrov, napriek tomu poskytuje krásny pohľad do okolia. Na neďalekom obzore je olemované hrebeňom Volovských vrchov s Kojšovskou hoľou uprostred, severným smerom. Od Volovských vrchov terén postupne klesá až do údolia podo mnou, v ktorom tečie riečka Bodva cez Jasov, ktorý mám ako na dlani. Trochu západnejšie, priamo nad známym Jasovským kláštorom vidím nerozlučnú volovskú dvojicu Kloptaň – Zbojnícka skala. Smerom na západ, ponad dolinku potoka Teplica, ktorý napája rybník a ktorú vymedzujú vŕšky Kriška a Šugov, sa dá rozoznať Jelení vrch, najvyšší vrch Národného parku Slovenský kras. Geomorfologicky však patrí do Volovských vrchov.

Sediac na drevenej lavičke a kochajúc sa výhľadom, uvedomujem si, že to je asi jediná túra, kde človek dosiahne hlavný výhľadový vrchol za menej ako 15 minút od štartu. Keďže mám prakticky celý pochod ešte pred sebou, zdržím sa tu kratšie ako obvykle na podobných miestach a ide sa ďalej. Jasovská skala je široká takmer tristo metrov a po celom vrchole vedie chodník, ktorý ma privedie ešte na ďalšie dve výhľadové plošinky. Keďže poskytujú takmer totožný výhľad, iba si to obzriem za pochodu. Po chvíľke začína chodník výrazne klesať a ocitám sa na krasovej lúčke na južnom úbočí skaly. Južne odtiaľ leží široké a plytké údolie Bodvy, mňa však viac zaujíma západný smer.

Potrebujem sa dostať na poľnú cestu, ktorá ma rozľahlými lúkami či poliami neomylne privedie k obci Debraď. Dostať sa k nej viem cestičkou na dne neďalekej dolinky pekne v tieni lesíka. Je to lákavá možnosť, ja som tu ale za účelom spoznávania okolitej krajiny, a preto sa vyberám paralelne po vyššie položených lúkach. Poskytujú celkom slušný pohľad na okolitú krajinu. Kráčam jednoducho krížom cez lúku, smer mi vytyčuje vrch Kriška predo mnou a onedlho som na zreteľnej poľnej ceste, ktorá vedie na juh. Krátky prechod lesíka a vstupujem na rozľahlú lúku či pole, na konci ktorého vytŕča horná časť kostolnej veže. To nemôže byť nič iné, ako debraďský kostolík a cesta mieri priamo tam. Nateraz je zrejmé, že nepoblúdim, tak smelo vyrážam.

Dvojicu osamotených stromov vedľa mňa beriem ako bránu do chotára obce, ktorý leží mimo národného parku, hranica však vedie napravo po okraji lúky. Niekoľko charakteristických krajinných čŕt, ako hrdzavé pôdy či pahorok so zopár vystupujúcimi vápencovými skalkami bližšie pred Debraďou ma ale uisťujú, že prechádzam po krasovej krajine, aj keď ešte nie po typickej. Obec Debraď obchádzam po jej západnom okraji a míňajúc malú murovanú kaplnku na jej konci, vydávam sa po prašnej ceste na západ v ústrety lesu, kde je opätovný vstup do národného parku. Tesne pred vstupom ma však doslova omráči opojná vôňa rozkvitnutých agátov, ktoré rastú v ohromnom množstve v neďalekom háji. Vzduch je tak voňavý, že v tieni krajných stromov skladám ruksak a doslova nasávam všetkými zmyslami nádhernú májovú prírodu.

Po inhalácii májových vôní vchádzam medzi stromy a po dlhšej dobe sa teším tieňu. Výrazná prašná cesta sa po chvíli stáča doľava, využívam oveľa menej nápadnú cestičku odbočujúcu doprava, ktorou sa skôr a kratšou cestou dostávam na lúky planiny pod Okrúhlu horu (448 m, Kerek hegy). Lúky v týchto miestach majú prekvapujúco skôr augustový vzhľad, napriek sviežej májovej zeleni všade inde. Lúka sa postupne rozširuje do impozantnej šírky a na opačnom konci rozoznávam rázcestník Ladislavova vyvieračka a hneď za ním trámovú konštrukciu kaplnky svätého Ladislava. Toto sú najvzdialenejšie body dnešnej túry, odtiaľto bude návrat, tak si tu dávam obedňajšiu pauzu.

Kaplnka má dlhú a pohnutú históriu, pôvodný kostol zo stredoveku zničili Osmani (Turci), neskoršiu kaplnku údajne komunisti... Dnešnú podobu dostala kaplnka v rokoch 2006 - 2007, kedy na pôvodných základoch vyrástol obvodový kamenný múrik a na ňom jednoduchá trámová konštrukcia v tvare bývalej kaplnky. Zaujímavý je strom, ktorý rástol medzi základmi. Bol ponechaný na mieste a teraz výrazne prerastá cez trámovú konštrukciu. Miesto má svoje neoddiskutovateľné čaro. Situované na hornom konci pomerne rozľahlej lúky, poskytuje pekné pohľady na Volovské vrchy či ponad Košickú kotlinu až na Slanské vrchy. Tam rozoznávam Hradisko, Bradlo aj Veľký Milič, tri najjužnejšie Slanské vrchy, výhľady z ktorých som popisoval v samostatných článkoch. Výhľady od kaplnky sú trochu iného rázu ako tie z vrcholov hôr, napriek tomu však pokoj miesta a osviežujúca májová zeleň všade naokolo spôsobujú, že sa mi odtiaľ akosi nechce.

Čas je však neúprosný, a tak sa vydávam na sever, smerom ku Kojšovskej holi, ktorú krásne vidieť aj odtiaľ. Po dlhej dobe kráčam po značke, ktorá ma postupne prevedie lúkou do lesa. Prakticky celý zbytok túry povedie v tieni lesa, čo sa v dnešnom slnečnom dni celkom hodí, keďže slniečka som si užil nadmieru. Paradoxne, návrat po značke spôsobuje omnoho viac ťažkostí ako doterajšie putovanie poľnými cestami. Po Vápenný vrch išlo všetko ako po masle. Výrazná lesná cesta tak deaktivovala moju pozornosť, že som samozrejme minul odbočku na nenápadný chodník doprava. V sedle západne od vrchu Kriška sa opäť nechávam odviesť lesnou cestou, ktorú značka križuje. Na strmých severných svahoch Jasovskej planiny, pod Kriškou, sa ukážu nejaké výhľady na protiľahlý vrch Šugov (488 m) a Doboldér (351 m) i na masív Kojšovskej hole nad nimi. Chodník v strmom svahu je pomerne úzky, ale aspoň sa z neho nedá zísť.

Keď sa zdá, že je predo mnou iba krátky zostup dole do údolia ku Jasovskému rybníku, chodník sa mi úplne stratí. V mieste vysoko nad strmým rúbaniskom so skalnými stenami ho nijakovsky nedokážem nájsť, takže len zídem dole lesom. Pod rúbaniskom vedie široká lesná cesta, ktorá ale klesá opačným smerom a až na dne doliny pri potoku sa otáča k Jasovu. Už-už sa zmierujem s asi polkilometrovou obchádzkou, keď opäť zbadám žltú značku. Bolo by však lepšie, keby som si ju nevšimol. Žltý chodník je odtiaľ po rybník prakticky nepriechodný. Žihľavové lány, tŕnie či mohutné popadané stromy spravili z nasledujúcich metrov doslova tortúru. Bol by v tom čert, aby som posledných pár sto metrov neprešiel. No neprešiel som. V istom momente to jednoducho vzdávam a mierim kolmo dole lesným svahom na dno doliny, kde vedie krásna pohodlná lesná cesta, teraz s modrou značkou. Stratil som tu určite pol hodiny a hlavne veľa nervov, čo mi dosť pokazilo inak bezchybný zážitok z dnešného dňa.

Kráčajúc okolo rybníka, sa rozhodujem pre mentálnu očistu po predchádzajúcich peripetiách a na záver túry opäť vybieham na Jasovskú skalu. Oplatilo sa, pozdné poobedie či skorý podvečer začal naťahovať tiene, májové slnečné svetlo začínalo mäknúť, tak si dávam na výhľadovej lavičke oddychovú chvíľu. Pri aute som za pár minút, tak si to tu na záver dnešného výletu dosýta vychutnávam.

Zhodnotenie

Jasovská planina, konkrétne jej východný okraj, je pravdepodobne najmenej atraktívna časť Slovenského krasu. Ale iba v porovnaní s ostatnými planinami. Takmer celá zalesnená, s najmenšou priemernou nadmorskou výškou v celom krase (len okolo 400 m), nemôže konkurovať svojim vyšším, strmším a fotogenickejším sestrám. Napriek svojej nepresvedčivej výške však dokáže ponúknuť nejaký výhľadík, pre mňa je to ďalší pekný kúsok Slovenska, prejdenie ktorého som si užil. Je ideálna na nenáročné potulky prírodou bez prudkých stúpaní. Zoznámenie sa s prvou planinou Slovenského krasu sa vydarilo, teším sa na ďalšie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek