Prechádzam kúpeľmi, šibujem očami raz napravo, raz naľavo. Oči spoza okuliarov vysielajú blesky, hľadajúc nejaké normálne parkovacie miesto. No nič. Všade tabuľky so znením – Len pre kúpeľných hostí. Len s povolením miestneho úradu. No nechcem to rozširovať, som na turistickom portáli, ale oproti minulým rokom som miesto na parkovanie zadarmo nenašiel.

Prešiel som pod Zelenou žabou až do miestnej časti Baračka. Pôvodne som chcel vojsť do hôr priamo z Trenčianskych Teplíc a po zelenej si to ťahať smerom na Omšensku Babu. Žiaľ, možnosti parkovania mi to zmarili. Už som bol poriadne nasr... -dený, tak som to strihol na Baračke na platené parkovisko. Už to kašlem. Radšej som si ani nevšímal podmienky zaparkovania.

Konečne otváram kufor, nahadzujem batoh, zašnurujem poriadne topánky na dve mašle, nech sa nerozčuľujem s opätovným šnurovaním a hor sa od Baračky po červenej turistickej značke smerom ku Kamenným vrátam. Zo začiatku sa mi veľmi nepáčilo, chodník viedol poza chaty a záhrady. Bolo dosť bordelu a blata, v podstate sa išlo tak trošku po potoku. Našťastie nebolo veľa vody. Ale potom sa červená trasa skrútila do lesa a dostal som sa do svojho živlu. Ticho, pokoj, šumenie lesa ma odelo do svojej lesnej atmosféry. V hlave mi preplo na super pohodovú atmosféru a pomaly som začal odkrajovať nejaké výškové metre ku Kamenným vrátam.

Pred malou serpentínou na značke som sa dostal na krásne miesto, ktoré ozvláštňovali prvé bralá skalného zoskupenia Kamenné vráta. Mimo chodníka bol celkom pekný zarastený les. Neodolal som a vytiahol som svoje zvečňovadlo a trošku som sa pod skalami pomotal. Alebo že by sa mi nechcelo fučať do kopca??? No to radšej neprezradím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bola to len chvíľa a znovu som sa prinútil odkrajovať metre z túry. Pomaly som sa dostal až na turistickú odbočku Kamenné vráta. Myslel som si, že stúpaniu bude koniec. Nebolo. Čakalo ma ešte pár výškových metrov. Ale ešte predtým som sa pokochal výhľadom na Strážovské vrchy z neďalekého skalného brala. Potešili ma krásne výhľady. Omšenskú Babu som však márne vyzeral, bola schovaná za kopce predo mnou. A tak som ukrajoval ďalej zo svojej cesty.

Vyšiel som hore, kde bralá opúšťali červený turistický chodník. Ale rozlúčili sa so mnou dôstojne. Miestna značka ma totiž naviedla na vyhliadku s názvom Sokolovica. Prečo nepozrieť? O vyhliadke som ale písal na mojom blogu, takže sa o nej nebudem nejako rozpisovať tu.

Chodník následne vkĺzol pomedzi dve skalky dolu do sedla na nádhernú lúku s názvom Bôčky. Na TuristickaMapa.sk tento názov nenájdete. Aby som sa priznal, túru som si vyberal tak, aby som išiel podstatnú časť v tieni stromov. Celkom bolo teplo. A tu ma čakal úsek s celkom pripaľujúcim slnkom. Solárium sa môže kdesi schovať oproti hrejúcemu Oskarovi na lúke Bôčky. No neprekáža. Zvládnem – no nie?

Uprostred lúky na mňa mával tieň skupinky stromov, ktorý mi sľuboval miesto na odpočinok v tieni. Kašlal som naň. Chcel som mať krásnu lúku za chrbtom. Zvládol som to a po prejdení lúky som si dal hlt vody. Odľahčil som záťaž v batohu. Následne mi ale v hube vyschlo. Cesta viedla celkom prudko dolu. Úúúha – to budem musieť po ceste naspäť vyjsť. V mladosti, keď sme sa túlali, sme si vždy vysnívali nejaké lanové mostíky ponad sedlá, do ktorých sme museli zostúpiť. Aby sme nemuseli vždy strácať v pote tváre nadobudnuté výškové metre. No ale, čo má byť, to je. Vlastne som to celkom šikovne zbehol a pomaly som sa dostával niekde pod Omšenskú Babu. Nevedie tam turistická značka, tak som sa veľmi-preveľmi spoliehal na svoje orientačné schopnosti a nejaké dávne spomienky, keď som navštívil Omšenie.

Kopec nebol predsa taký vysoký. Do kopca už nepôjdem. Značka sa napojila na cestu zdola. Teraz som váhal. Samozrejme, som mal navigáciu, ale žiadna prístupová cesta tam na Omšenskú Babu nebola vyznačená. Tak to asi pôjde nejako zdola. Kašlať na navigáciu, som predsa trošku múdry a sám to zvládnem. Tak som to stočil smerom doprava. Dolu kopcom. Cesta celkom prudko klesala. Prešiel som takých 700 - 800 metrov. Stratil som určite aj 150 výškových metrov. Ale veď tam bude nejaký chodník smerom na Omšenskú Babu. Utešoval som sa. Vyšiel som na lúku nad Omšením. Zameriam svoje dioptrie doprava – nič, otočím to o 180 stupňov – zas žiadny kopec.

ČO TO JE!!!

Kde je dočerta ten kopec. Predo mnou je len Omšenie. Nechcem sa dozadu pozrieť. Nechceeeeem – ale musím. Už som sa ani nenapil predtým. Aj tak mi vyschlo dokonca až v močovom mechúre. Omšenská Baba sa za mnou týčila vo svojej mohutnosti a ja som lapal s otvorenou hubou po dychu.

„To musím ísť naspäť!!!“ „Nieeeee!!!“

Trt mi pomohli výkriky v mysli. Otočil som sa so stiahnutým chvostom mojej sebavedomosti v orientačných schopnostiach a začal naberať tak ľahko zídené výškové metre. Oči vypúlené, brucho ťahalo dolu, nohy sa podšmykovali a len pomaličky som naberal všetko čo som tak ľahko stratil.

„Pomôžem si???“ – No nie.

Ale zvládol som to. Znovu som bol na značke a iná trasa ako do kopca neexistovala. Po 50 metroch vidím na strome miestnu odbočku – Omšenská Baba. Ešteže som v ten deň nikoho nestretol v horách. Asi by dostali šok z peniaceho turistu zúrivo zahryznutého do miestnej významovej značky.

Berte to ale s humorom, neverte Popluhárovi. Je to len pre spestrenie popisu túry. Alebo žeby nie???

A tak som sa pustil do stúpania smerom na Omšenskú Babu. Hore ma uvítali nádherné skalkové partie, vyhriata lúčka a opaľovacie minúty na slnku. Tak to radšej nie. Idem do tieňa. Ale stálo to za to. Výhľady sú z Omšenskej Baby krásne. Zvečňovadlom som pobehal kolom-dokola vrcholu a spravil som si pár záberov. Našťastie som nestretol pri kríži žiadny zamilovaný párik. Treba ísť na takéto miesto v pracovný deň. Je to omnoho lepšie. Spokojný so svojim výstupom som zaľahol v tieni lesa na krásnu trávnatú plošinku, dal do brucha nejaký doplňovač energie – teda zlepenec. Zalial som ho vodou a normálne hodil 10-minútového šlofíka.

Vyslovene som si užíval pokoj a samotu na vrchole kopca, ktorá ma obklopovala v tej chvíli. Proste krása. Mal som ale ešte cestu pred sebou. Treba sa mi vrátiť na Baračku. A stále som mal v hlave výkričník, že ešte budem nejaké metre do kopca naberať. Viem, nebolo to nič moc, ale mám svoje dôvody, prečo nemôžem prepínať svoje sily.

No poďme. Nerád som Omšenskú Babu opúšťal, ale bolo to treba. Zbehol som k červenej turistickej značke a vybral som sa smerom k Trenčianskym Tepliciam. Pred stúpaním som to v hlave vypol a pomalou, vyslovene dôchodcovskou chôdzou som to dal. Bol som hore na Bôčkoch. Teraz som si odpočinul pod krásnymi ihličnanmi uprostred pokosenej lúky. Ale len trošku. Teplo bolo. Treba sa mi ďalej pobrať. Vbehol som do skalných partii Skalnatej brány, minul som odbočku na Sokolovicu a pomaly klesal na miesto ustajnenia môjho tátoša.

Bol tam. Parkovisko patrilo nejakému tenisovému klubu. Ufff – zaplatil som 8,- € za parkovanie. Neskôr som si na to spomenul, keď sa tu Martin niekde sťažoval, že zaplatil nejaké 4 euráče za dva dni v Rakúsku na parkovisku. No u nás sú podnikatelia šikovnejší v braní peňazí za nič.

A dosť!!! Nesťažuj sa. Veď My sme tu doma. To bolo len pre informáciu.

Vlastne nie, na margo znechutenia z Trenčianskych Teplíc som sa tam ani nezastavil na nejaké záverečné vyhodnotenie. Proste ma miestny podnikavý zbor totálne znechutili. Vyhodnotil som túru pri hustej a parádnej držkovej polievke na odpočívadle Zamarovce. Bola super.

A jedna rada na záver. Auto treba odstaviť v Omšení, tam je plôch na parkovanie celkom dosť. Zas ale nepôjdete túru z Trenčianskych Teplíc. No vyberiete si?

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek