Zo Spittalu vyrážam po 9-tej ráno. Cieľ cesty zadávam do navigácie, aby som sa vedela vymotať z mesta. Ďalej mi stačí držať sa smeru Malnitz a Groβglockner. Za Obervellachom ma odbočka k rokline vedie pomedzi rodinné domčeky až takmer na koniec Raufenu. Pod hradom Groppenstein je starý kamenný dom, pri ktorom je parkovisko a ktorý v sezóne slúži ako predajňa suvenírov a vstupeniek do tiesňavy. Teraz, v druhej polovici októbra, je predajňa zatvorená a všade okolo visia nápisy, že do konca mesiaca je vstup do Groppensteinschlucht zdarma (inak je vstupné pre dospelého 7,- € a deti od 6 do 14 rokov platia 4,- €.)

Nechce sa mi brať z auta všetko, a tak si len do bedrovej ľadvinky prehadzujem doklady, peniaze a filter na objektív, cez chrbát prehadzujem statív, zamykám auto a vydávam sa na cestu. Nemala by mi zabrať viac ako dve hodiny. Počasie sa so sobotou nedá porovnať, preto aj napriek tomu, že je relatívne teplo a stačila by mi mikina, beriem nepremokavú prechodnú bundu.

Za predajňou ostávam v miernom pomykove – kde je vstup do rokliny? Vrátim sa k domčeku a hľadím do mapy. Dobre, takže cez most nie. Musím ísť rovno. Prejdem pár metrov a vidím turistické značky aj veľkú mapu okruhu roklinou a späť okolo hradu. Pre istotu si ju fotím, aby som vedela, kadiaľ sa vrátiť. Možností je totiž viac a netuším, ako bude trasa nad roklinou značená.

Prejdem kúsok lesnou cestou popri potoku, keď ma uvíta zvláštna kovová plastika, z ktorej tečie voda. Nuž, aspoň si vyskúšam prácu s novým otočným stmavujúcim filtrom. Rozkladám statív a hľadám vhodný uhol – nevediac, čo ma čaká na moste ani nie 5 metrov odo mňa. Keď som s výsledkom ako tak spokojná, posúvam sa ďalej. Naozaj však nie veľmi. Ostávam stáť s otvorenými ústami – tak toto je miesto, ktoré som pred odchodom z Bratislavy videla na množstve fotiek a kvôli ktorému to v nedeľnom programe vyhrala práve táto roklina. Neveľmi vysoký vodopád Raufenfall s neuveriteľnými skalnými bazénikmi pod ním. Niečo podobné som zatiaľ videla len v Bärenschutzklamm a Liechtensteinklamm (áno, aj tento rok bola zatvorená a pravdepodobne bude zavretá aj v roku 2019). A aj preto sú tieto dve rokliny u mňa stále v prvej trojke rakúskych tiesňav (tušíte správne, trojicu uzatvára po dnešnom dni Groppensteinschlucht).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Most ponad potok je pomerne úzky, dvaja ľudia vedľa seba by určite neprešli. V duchu si gratulujem, že je október a nie je hlavná turistická sezóna. Tiesňava je totiž prázdna a ja s rozloženým statívom nikomu nezavadziam. Treba však dodať, že Rakúšania mysleli aj na toto. Pred mostom je za dreveným zábradlím malá drevená plošinka, na ktorú sa v pohode dá umiestniť statív s foťákom a kde fotiaci nadšenec nebude nikomu zavadzať. Bokom vidím dokonca vychodené chodníčky dole k vode. Tomuto pokušeniu však odolávam – som tu sama, ak by sa mi niečo stalo (pošmyknutie by bolo viac než pravdepodobné), bude mi figu borovú platné, že rodina vie, kam som ešte pred odchodom do Bratislavy išla.

Po dvadsiatich minútach „bláznenia“ sa s fotoaparátom a stmavujúcim filtrom pokračujem ďalej. Stále som relatívne blízko potoka a je tu množstvo miest, kde sa dá bezpečne zísť k vode. Od môjho vstupu do rokliny ubehlo hádam aj 40 minút a ja si stále užívam samotu. Sedím na veľkej skalnej platni, keď sa pri mne zjavia prví turisti. Pozdravíme sa, oni pokračujú ďalej a ja si ešte chvíľu vychutnávam nádheru okolo. Prvé dažďové kvapky ma z platne vyženú ďalej, no našťastie žiadny vytrvalý dážď sa nekoná.

Pokračujem k ďalšiemu vodopádu - Groppensteinfall. Schádzam z lesnej cesty na drevené lávky a schodíky, pretože korytom potoka by postup možný nebol (niekedy by som ale Rakúšanov fakt rada „vyhnala“ do Slovenského raja, aby sa poučili, ako sa robí správna adrenalínová turistika roklinami).

Fotím, kochám sa, míňajú ma ďalší turisti. A opäť sa objavujú dažďové kvapky. Pár minút predo mnou je únikový východ z rokliny (približne 40 minút od vstupu, mne to s fotopauzami samozrejme trvalo ďaleko dlhšie). Keďže však pomedzi mraky stále presvitá slniečko a kde-tu osvetľuje aj vodopády v tiesňave, míňam ho a pokračujem ďalej. Ku korytu potoka neschádzam, cesta sa kľukatí popri skalných stenách zväčša na visutých, o skaly pripevnených drevených lávkach a schodoch niekoľko metrov nad ním.

Zechnerfall uzatvára prechádzku cez Groppensteinschlucht, nasleduje už len nie veľmi zaujímavé stúpanie rúbaniskom k oddychovému miestu, ktoré je príznačne nazvané „Groβer Stein“. Nie sú tu žiadne značky, a tak si len domýšľam, kadiaľ ďalej – poza veľkú skalu to určite nepôjde. Brodím sa potôčikom a prichádzam širokou lesnou cestou ku križovatke turistických trás. Jedna vedie ku hradu Groppenstein a späť k domu, kde som zaparkovala auto, druhá vedie do Lassachu. Samozrejme mierim ku hradu.

Po chvíli vychádzam z lesa a až ku hradnej bráne pokračujem po asfaltke, ktorou kde-tu prejde nejaké auto. Turisti, ktorých som stretla v rokline, a s ktorými sme sa striedavo predbiehali, museli ísť inou cestou – nevidím totiž ani nohu. Možno sa vrátili roklinou zase dole, možno pokračovali k Lassachu. Kráčam si vychádzkovým tempom dole ku hradu, míňam „výlez“ z lesa, ktorý vedie od križovatky s únikovou cestou z rokliny, vyhýbam sa kravským lajnám a autám a rozmýšľam, ako dlho mi asi bude trvať cesta do Bratislavy. Kým v rokline bolo vcelku príjemne a zhruba v polovici som si vyzliekla bundu, tu si ju opäť obliekam. Od vrcholkov hôr fúka nepríjemný studený vzduch. Keď k nim zablúdim pohľadom, ani sa nečudujem – evidentne tam sneží.

Pri hrade sa dostávam opäť ku križovatke. Značenie nič moc, riadim sa skôr vlastným orientačným (ne)zmyslom a odbočujem vľavo. Pár minút popri hrade, potom popri starom kostolíku s ešte starým miniatúrnym cintorínom a som nazad v dedine. Značenie absolútne žiadne, našťastie most cez potok mi v pamäti utkvel, a tak pokračujem rovno. Prejdem cez potok a som pri aute. Odkladám statív a fotoaparát, sadám za volant a ako zavriem dvere, spustí sa lejak. Tomu hovorím načasovanie.

Roklina je pohodlne schodná aj pre malé deti. Na mnohých miestach však z lesa nad roklinou stekajú väčšie či menšie potoky a skaly sú tu mokré. Je preto nanajvýš vhodné mať poriadnu turistickú obuv s nešmykľavou podrážkou.

Záver

Tak ako ostatné rokliny v Rakúsku, ktoré som zatiaľ navštívila, aj táto je obojsmerná. Vrátiť sa môžete rovnakou trasou, ktorou ste išli hore. V sezóne to však nie je veľmi dobrý nápad – chodníky sú úzke a sú na nich úseky, kde nie je možné sa vyhnúť turistom v protismere.