Schmidt Zabierow Hütte

Zaparkoval som na okraji Loferu (650 m) a vyrazil som po ceste. Po pár minútach pri mne zastalo auto mníchovského pivovaru a vodič sa ma pýtal, či to tu poznám. Prvú odpoveď dostal v ľubozvučnej slovenčine a keď na mňa vyvalil buľvy, povedal som mu po nemecky, že som tu prvýkrát v živote.

Minul som parkovisko a začal som strmšie stúpať. Najprv lesom, neskôr pomedzi kriaky a nakoniec skalami. Stúpanie bolo nekonečné. Postupne sa podo mnou zväčšovalo prázdno a otvárali sa výhľady na Berchtesgadenské Alpy.

Na chate (1963 m) som si zložil veci a naľahko som sa vybral na cvičné ferraty. Sú východne od chaty, ale cesta k nim nie je vyznačená. Nad rozsadlinou je trojica krátkych zaistených ciest náročnosti C/D, D a D/E. Okrem nich je tu dlhočizný a poriadne našponovaný nepálsky most. Pozabával som sa a vrátil som sa na chatu.

Schmidt Zabierow Hütte je jediná horská chata v Loferer Steinberge. Patrí DAV, takže postele v lágri sú také úzke ako je to len možné. Čosi som zjedol a rozprával som sa s Rakúšankou z Oberösterreich. Okolo 22.00 h, keď už v kuchyni šúrovali podlahu, som išiel spať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Psie ferraty

Ráno som zjedol raňajky a o siedmej som vyrazil na túru. Po chvíli som zo značky odbočil pod zvislú skalnú stenu. Je tu moderná ferrata Wilder Hund (Divoký pes). Istená je hrubým oceľovým lanom a niekoľkými kramľami. Jej náročnosť je D a ide takmer kolmo hore skalou, pričom umne využíva každú špáru a rímsu. Ešte aj v dvoch tretinách som pod sebou videl nástup.

Po 160 výškových metroch ferata končí na skalnom hrebeni. No už o pár metrov ďalej začína zaistená cesta Nackter Hund (Nahý pes), nazvaná podľa brala, ktoré podchádza. Táto ferrata je staršia. Často ju prestavovali, takže je dosť nesúrodá. Sú na nej dlhé traverzy, ale aj kramľovo-kolíkové výšvihy. Aj táto ferrata má náročnosť D, ale iba na krátkych výšvihoch na skalné vežičky v sedle. Vežičky sa volajú Heinrich a Löwe a ich mená nejako súvisia s nemeckou históriou či mytológiou.

Breithorn

Ferrata Nackter Hund končí na Mitterhorne (2506 m). Chvíľu som si oddýchol a zbehol som do sedla. Cestou je kus pokriveného zábradlia, čiže historické istenie. Zo sedla som išiel podľa plánika na Breithorn. Na kopec nevedie značený chodník, išiel som naň zostupovou cestou horolezcov. V podstate sa ide terasami a krátke žľaby sa využívajú na výšvihy. Najnáročnejšie úseky sú za II, nie sú však exponované.

Na vrchole Breithornu (2415 m) je kríž skombinovaný so zvonom. Pokochal som sa výhľadom a rovnakou trasou som sa vrátil do sedla. Z neho som pokračoval značeným chodníkom a o 13.30 h som bol na chate. Na nej som si z batoha vyhodil ferratový set s prilbou, vymenil som si fľašu s limonádou a vybral som sa na ďalší kopec.

Reifhorn

Prešiel som škrapové pole a začal som stúpať na Reifhorn. Ako okolité štíty, aj Reifhorn tvoria horizontálne uložené vrstvy vápenca. Stúpať sa začína po západnom svahu kopca. Nato sa hora z juhu a východu obíde a na vrchol sa ide od severu. Chodník ide po úzkych terasách. Preto ma prekvapilo, keď som na zemi zbadal roztrhnutý plášť z bicykla. Jazdiť tu na dvoch kolesách musí byť poriadny adrenalín.

V záverečnom výšvihu je zbierka istenia. Kolíky, madlá aj kramle, ale lano tu chýba. Ferratový set je teda zbytočný. Hore som si odfotil ďalší kríž a rovnakou cestou som sa vrátil na chatu.

Nehoda

Dnes som išiel spať o voľačo skôr, pretože som ráno skoro vstával. Spal som v uhle pod strechou a vždy, keď som si chcel čosi zobrať z batoha, tresol som si hlavu o krov.

O 5.30 h som vstal a odskočil som si. A ako som sa vracal do lágra, zakopol som. Akosi som zabudol, že na starej chate majú schody rôznu výšku. Handrová papuča náraz nestlmila, takže som si pozdĺžne rozštiepil necht na palci ľavej nohy. Ci pana, to je bolesť.

Dokrivkal som k posteli a nadával som do podušky. Keď ma zlosť na vlastnú hlúposť prešla, oblepil som si krvácajúci palec leukoplastom a o šiestej som vyrazil na túru.

Grosses Ochsenhorn

Podišiel som Reifhorn a kráčal som po vápencovej plošine. Na skale som si všimol tabuľku venovanú pašerákovi, ktorého tu zapichli. Prenášať tovar cez miestne hory musela byť poriadna drina.

Prišiel som na rázcestie a zahol som na Ochsenhorn. Hore sa mi ide lepšie ako dole, tak radšej stúpam. Dúfam, že kým pôjdem dole, tak sa mi palec zahojí. Chodník je trochu strmší, ide sa popri pekných skalných vežiach. Náročnejšie úseky sú až v závere, kde je nejaké istenie.

A som hore. Grosses Ochsenhorn (2511 m), najvyšší bod Loferer Steinberge. Na východe vidno Leoganger Steinberge, na juhu ľadovcami pokryté Vysoké Taury (Hohe Tauern), na západe Cisárske hory (Kaisergebirge) a na severe v Nemecku Berchtesgadenské Alpy (Berchtesgadener Alpen). Nádhera. Pokochal som sa výhľadom a začal som zostupovať. Kupodivu, celkom to išlo.

Zostup

Zbehol som na lúky pod kopcom a pri bivaku som sa zvalil do trávy. Obed. Pauzu som už potreboval. Lenže, keď som sa po oddychu obúval, nevedel som si narvať opuchnutú nohu do topánky. Nasledujúce minúty boli kruté. Palec ma bolel pri každom dostúpení, ledva som sa vliekol.

Kúsok nad prameňom stáli na chodníku dve ovce. Musel som vyzerať strašne, pretože ovce mi nieže neuhli, jedna sa ma snažila zastrašiť. Keď som sa priblížil, dupla nohou. Ako malé decko, keď trucuje. Len som oči vypleštil.

V lese som sa rozhodol ísť skratkou. Ako obyčajne, trasu som si neskrátil, ale predĺžil. Avšak chodenie po machu bolo pohodlnejšie ako zostup po kameňoch a skalách. O 17.45 h som sa dobadkal k autu.

Záver

V Loferer Steinberge sa mi páčilo, hoci sa výlet skončil neslávne. Na jeseň mi zliezli nechty na obidvoch palcoch, asi kvôli symetrii. Postupne sa to však zahojilo a spomienky vybledli. A tak som sa v roku 2018 vybral do vápencového minipohoria opäť.

Pokračovanie uverejníme o týždeň