Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Ďumbier spod Lajštrocha
Ďumbier spod Lajštrocha Zatvoriť

Túra Hrebeňovka Nízkych Tatier za 6 dní, 2. časť

V prvej časti príbehu som opísal časť prechodu nízkotatranskej hrebeňovky od Donovalov až po Chatu generála Milana Rastislava Štefánika pod Ďumbierom, dnes si dopovieme, ako som postupne prešiel až do Telgártu cez Kráľovohoľské Tatry.

Vzdialenosť
96 km
Prevýšenie
+5595 m stúpanie, -5692 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
6 dní
Obdobie
jeseň – 07.10.2018
Pohoria
Nízke Tatry - Ďumbierske a Kráľovohoľské Tatry (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
Voda
Ramža, Priehyba, Andrejcová, prameň Zubrovice pod sedlom Snehová jama
Nocľah
útulňa Ramža, útulňa Andrejcová
Doprava
Telgárt (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke
» č.1102 Nízké Tatry, Kráľova h (1:50.000)

Trasa

Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom – Králička – Lajštroch – sedlo Čertovica – Bacúšske sedlo – útulňa Ramža – Homôľka – Zadná hoľa – Oravcová – Kolesárová – sedlo Priehyba – Veľká Vápenica – sedlo Priehybka – útulňa Andrejcová – Orlová – Stredná hoľa – Kráľova hoľa – Telgárt

Chata gen. M. R. Štefánika – útulňa Ramža

17 km 6.30 h (5.00 h čistého času)

Niektorí turisti chodia z Ďurkovej až na Čertovicu, ale v duchu pomalošľapových tradícií som si radšej vybral kratšiu etapu s nocovaním na MRŠ-ke. Okrem úseku na Hiadeľské sedlo, bude toto najkratšia denná túra. Skúmanie uboleného prsta na nohe odhalilo, že som na ňom z nejakého záhadného dôvodu neostrihal necht, dolujem teda z lekárničky nožnice a naprávam to. Hneď ráno nás s Marcelom čaká výstup na Králičku, je to taká rozcvička pre nohy, spomínam si, ako som takmer presne pred rokom kráčal s Hugom opačným smerom, mal som vtedy spätný krok a ledva som sa sem dovliekol. Dnes to ide podozrivo zľahka, žmúrim do žiarivého slnka a s pôžitkom si obzerám vrcholy okolo nás, aj z diaľky na mňa robí Skalka najväčší dojem. Plný spomienok hľadím do nádhernej doliny ku kolibe Brenkus, tam by som veľmi rád zavítal v zime na lyžiach.

V blate na chodníku objavujem menšiu medvediu stopu, macko tu bol minulú noc, podozrievavo sa rozhliadam do húštin kosodreviny, pre istotu pískam. Nasledovný úsek je veľmi pekný, úzkym hrebienkom sa prebíjame až pod Lajštroch, postupne sa odkrýva spoza Štiavnice výhľad na Ohnište a Slemä, ukazujú sa aj vyholené úbočia Prednej hole a Veľkého boku. Mimovoľne mi to pripadá tak, ako keby mali hory v kožuchu svrab, ale je to inak, tie kopce majú ťažiarov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sklon zostupu ku Kumštovému sedlu sa zväčšuje, stretávame v protismere zopár ťažko naložených turistov, pred Lajštrochom si dávame oddych. Až na zarmucujúce holoruby je tu krásne. Marcel je omnoho rýchlejší chodec, vyráža napred, ja si idem svojím tempom. V nepríjemnej šotolinovej strmine nad zjazdovkou stretávam nezvyčajnú trojicu, jarmulka na hlave odhaľuje identitu, tak ich nahlas zdravím – “Šalom!”, na čo prichádza priam búrlivá reakcia – “Ohohó, šalom!” a usmievajú sa od ucha k uchu. Konštatujem, že táto hrebeňovka sa priam hemží cudzokrajnými návštevníkmi.

Už od Králičky sa zvedavo pozerám na východ, rozoznávam vzdialenú Kráľovu hoľu, ale kým na mape vyzerá celý hrebeň ako vcelku jednoduchá línia, naživo sa javí ako spletenec výrazne odlišných častí pohoria. Pokúšam sa odhadnúť, kde vlastne leží Ramža a kadiaľ sa tam máme dostať. Až keď si otvorím appku PeakFinder, konečne dostáva výrazný vrchol na horizonte meno – je to Homôľka! Ramža teda musí byť niekde pred ňou, skrýva sa za zreteľným hrebeňom s vyholenými plochami lesa.

Boľavý zostup sa končí v motoreste, kde si doprajeme výdatný obed. Keďže Marcelova podrážka drží stále menej, pýtame sa u obsluhy, či nemajú lepidlo, odpoveď je negatívna. Nepochodíme ani v (kvôli dovolenke) zavretom penzióne a ani nohy niet v Domčeku HZS. Nedá sa nič robiť, musíme pokračovať len s provizórne uviazaným vibramom.

Z Čertovice začína vytrvalé stúpanie, ktoré je o niečo miernejšie, ako by bol výstup na Lajštroch, do sedla za Lenivou vedie cyklotrasa, dokonca stretávame v protismere osamelú cyklistku. Červená značka obchádza masív Čertovej svadby najprv sprava a potom sa dostávame na hrebeň, ktorý som rozpoznal ako našu trasu ešte z Králičky. V sedle stretávame párik turistov, idú z Priehyby, majú už ťažké nohy a tešia sa na Čertovicu, hovoria nám, že aj na Ramžu sa ešte nachodíme. Dnes máme v nohách zatiaľ zhruba desať kilometrov, kráčam už štvrtý deň, čo cítim v svaloch, našťastie bolesť toho jedného prsta poľavila.

V sedle meníme smer pochodu o 90 ° doľava, charakter terénu sa výrazne mení. Kým okolo Ďumbiera to boli hole a kosodrevina, tu sme klesli na úroveň cca. 1400 metrov, normálne by tu mal byť les, ale nás čaká prepletanie sa rúbaniskami, ktoré našťastie začali zarastať aspoň jarabinou a aj ihličnaté stromčeky už vyrastajú, vidím dokonca aj borovice. Chodník neustále chodí hore-dolu, niektorí ľudia sa mi sťažovali, že sa im tento úsek zdal nezáživný, ale ja mám stále čo obdivovať, lesíky, farebná nádhera listnáčov Bacúšskej doliny, Muránska planina na obzore, pomaličky si vykračujem sám, Marcel sa vybral rýchlym krokom napred.

Keď prichádzam do Bacúšskeho sedla, zvedavo sa rozhliadam a dochádza mi, že bude potrebné vystúpať do strmého svahu Jánovho grúňa a hľa, Marcela vidím akurát prechádzať jeho vrcholom. Naozaj sa tu ešte nachodíme, úsek k Ramži nie je zadarmo. Hore sedí postarší Čech, nadáva na udávané časy na smerovníkoch a hovorí, že mu pred chvíľou bolo až zle, filozofuje, že “takovej dědek” už by sa nemal snažiť prejsť komplet hrebeňovku za štyri dni. Kúsok neskôr stretávam ešte ďalších troch turistov, najmä posledný je úplne mokrý od potu a vyzerá ako kúsok pred kolapsom, všetci idú až z Andrejcovej. Keď schádzam dolu, Marcel ma upozorňuje, že zablúdil a vyštveral sa zbytočne až úplne hore na vrch Predná Ramža, čím si doprial 150 výškových metrov navyše. Keď prichádzam na inkriminované miesto, chodník tam pokračuje vpravo po vrstevnici a vidím, že Marcel sa nechal zlákať chodníkom hore grúňom, hoci ho niekto zablokoval poriadnym klátom.

Začína sa stmievať, ale už som naozaj blízko. Cez les sa dostávam k odbočke k studničke, hneď potom zacítim vôňu dymu a objavuje sa útulňa. Je o dosť menšia, ako som si predstavoval, ale zároveň pôsobí veľmi prívetivo. Jediná mrzutá vec je, že som si po skončení etapy nejakým nedopatrením vymazal tri GPS záznamy, a tak väčšina fotiek od Hiadeľského sedla až sem, nemá priradené súradnice.

Okrem Marcela sú tu ešte traja Česi, v chajde je zakúrené. Ešte kým sa definitívne zotmie, idem nabrať k studničke vodu do všetkých nádob – do vaku, fľaše aj hrnca k variču, aby som sa o to už ráno nemusel starať. Varič ani nemusím štartovať, platňa na šporhelte v útulni stačí na zovretie vody, varím si nejaké francúzske cestoviny so syrom a čaj. Za tmy sa objavuje ešte známy párik (dievča s vrkočmi), čo sa vídame už od Hiadeľského sedla, dozvedám sa, že nocovali na kolibe Brenkus, čo znamená, že išli omnoho viac kilometrov a hlavne si k tomu pridali poriadnu porciu výškových metrov. Sedíme pri ohni, debatujeme, ale idem skoro spať, v interiéri je pomerne teplo, ani som sa do rána nepotreboval zazipsovať v spacáku.

Ramža – útulňa Andrejcová

22,6 km 11.00 h (7.30 h čistého času)

Toto má byť bezkonkurenčne najnáročnejšia etapa celej hrebeňovky. Po dobrých raňajkách vyrážam na cestu, Marcel sa ešte balí, idem napred. Chýry o tom, že Ramža vznikla ako ubytovanie robotníkov pri budovaní plynovodu, sa mi potvrdzujú, popri kolibe vedie zreteľná línia označená čierno-žltými stĺpmi, ale len kúštik ďalej ju treba opustiť, lebo značka odbočuje doľava. Nasleduje traverz svahu záveru Bacúšskej doliny, popod vrchol Vrbovice, chodník vznikol pôvodne v hustom lese, kde kľučkuje pomedzi masívne stromy (dnes už zväčša len pne) a znamená to neustále pár metrov vystúpať a opäť klesať, je to mnoho a mnoho výškových metrov, ktoré vlastne v plánovači trás nebudú započítané. Všade tu je veľa trávy, ktorá prevísa do úzkeho chodníka, rosa mi zmáča nohy, ale nie je to až také strašné, horšie by to bolo v daždi. Elastické návleky proti kamienkom do istej miery chránia aj proti vode, mám v batohu aj nylonové, ale napokon sa zaobídem bez nich.

Zo dvakrát si pomáham digitálnou mapou v mobile, značenie nie je ideálne, ale napokon vždy odbočím správne. Marcel ma kontaktuje, že má problém uviazať plandajúcu podrážku, lebo už je uvoľnená nielen päta, ale topánky pýtajú jesť = uvoľnila sa aj špička. Napokon strhne vibram úplne a kráča len na penovej vrstve, ja zatiaľ vyčkávam pri studničke pred Havraňou poľanou. Keď prichádza, skúmam penovú vrstvu, ale moje obavy sa nenapĺňajú, pena sa nedrolí, vyzerá to naozaj len na nekvalitné lepenie. Nič nenašpekulujeme, teraz musíme vystúpať na Homôľku, ktorú obdivujem už od včera. Z jej svahov pekne vidieť trasu od Čertovej svadby sem, v pozadí zas Lajštroch, Králičku a Ďumbier. Úsek je prekrásny, nejakých 400 výškových metrov je za mnou. V sedielku pred Zadnou hoľou obedujeme, tam sa Marcel rozhoduje, že do Telgártu je ešte dosť ďaleko a nechce s rozpadávajúcimi sa topánkami riskovať. Lúčime sa, schádza do Polomky po zelenej značke, je to presne tá, ktorou sme svojho času schádzali s Monikou, keď nás z hrebeňovky doslova spláchlo. Rozhliadam sa okolo seba a scéna je úplne odlišná – vtedy sme nedovideli na dvesto metrov, sedlom fučal vietor, ktorý hnal veľké kvapky padajúce z tmavých oblakov – no dnes je prekrásne počasie, okrem pár obláčikov na západnom obzore je obloha ako z modrého plechu. Na severe dominuje úctyhodný Veľký bok, za ktorým vpravo ovenčuje obzor silueta Vysokých Tatier. Na východ vidím Zadnú hoľu, Oravcovú, Kolesárovú, za ňou len mierne trčí Veľká Vápenica, ale ja sa nenechám popliesť – výstup na ňu z Priehyby bude päťstometrová “mňamka”.

Krása, krása, oproti vidím rokliny pod Stožkami a neprehliadnuteľnú strminu severného svahu Muránskej planiny, kadiaľ sme sa vlani v lete štverali od Klátnej k Studni a potom k útulni Nižná Kľaková. Vlastne kamkoľvek sa rozhliadnem, všade nachádzam v priestore a čase silné zážitky z túr, ktoré som už prešiel. Zároveň si do krajiny kreslím predstavy o budúcich turistických výpravách. Budúcnosť možno existuje výhradne preto, že si vytvárame postuláty o tom, čo by sme chceli.

Opäť kráčam sám, úsek na Kolesárovú sa mi zdá veľmi dlhý, nejako si nevybavujem tieto skalné útvary, ale potom konečne schádzam na lúku s posedom, kde nás minule dobehli ťažké závoje dažďa. Zostup do sedla je úplné peklo, tu by som asi využil paličky, na piaty deň pochodu už cítim únavu, dnes odkrajujem z pätnásteho kilometra a vyslovene ma bolia celé chodidlá. Zostup nemá konca, až keď vidím pod sebou prístrešok, nasleduje najstrmší úsek. Hovorí sa, že autor má v dobrom románe nechať hlavnú postavu občas poriadne trpieť, dnes si to skúšam na vlastnej koži. Keď niečo po tretej zhadzujem na lavicu batoh, mám asi najväčšiu krízu z celého pochodu. Vyzúvam si topánky, čo mi prináša značnú úľavu. Do príručky starých svišťov pribúda nový odstavec – ak si úplne natvrdo zatiahneš topánky a nohy po dlhej chôdzi poriadne spuchnú, to si len skúšaš stredoveké mučiarenské nou-hou = španielsku čižmu. Šnúrky treba povoliť.

Vyzutie mi pomáha, naťahujem sa na lavicu, pod hlavu si dávam bundu a asi tak pol hodinku nerobím nič, len driemem v prístrešku. Následne sa trochu pozviecham, pozerám do mapovej aplikácie, kde mám poznačený zdroj vody. Obsah fľaše prelievam do vaku. Topánky si ani nezaväzujem a idem k potôčiku zo päťdesiat metrov, kde fľašku doplňujem, nechcem opakovať smädnú skúsenosť z druhého dňa. Keď sa vraciam k batohu, z Kolesárovej prichádza partia turistov (neskôr sa dozviem, že sú železničiari z Martina). Ja sa odhodlávam pokračovať, aj keď som celkom pekne unavený, oddych mi výrazne pomohol. Chodidlám v topánkach nechávam dostatočnú vôľu a pomaličky začínam stúpať.

Na Veľkú Vápenicu vedie pamätný výšľap, pomaličky kladiem nohu pred nohu, snažím sa kráčať tempom, ktoré viem udýchať. Oproti ide skupinka turistov, chlap a niekoľko žien, vraj majú namierené na Ramžu. Sú skoro štyri hodiny, toto za svetla nedajú ani náhodou. Posledná slečna zakopáva a “hádže ukážkového tigra” medzi kamene chodníka, natiahla sa aká bola dlhá, hlavou napred, našťastie sa jej nič vážneho nestalo. Kráčam, kráčam, les ustupuje a obklopuje ma kosodrevina. To ešte nie je úplné víťazstvo, chodník stúpa ďalej, až v nádhernom podvečernom svetle konečne vystupujem na vrchol. Trochu mi uniká, prečo sa to volá “Vápenica”, na vrchole je totiž žula. Zvedavo pozerám na východ, terén klesá do Priehybky, nasleduje výstup na Heľpiansky vrch a až tam kdesi stráááášne ďaleko konečne vidím útulňu, do nastupujúcej noci svieti ako maják.

Kráčam, kráčam, stmieva sa stále viac, tak si nahlas popiskujem a spievam, za kosodrevinou sa raz ozve lomoz, čo uteká nejaká zver. Keď už niekoľkýkrát zakopávam, vyťahujem z batoha čelovku. Tesne pred odbočkou k Andrejcovej vidím v protiľahlom svahu svetlo, to len nejaký oneskorenec prichádza od Bartkovej. Mám naozaj dosť, ale po tej strašnej kríze v Priehybe to išlo napokon pomerne hladko.

Útulňa je nabitá turistami, čo je v úplnom protiklade s predchádzajúcimi nocľahmi, je štvrtok, tak ma to trochu prekvapuje. Záhada sa objasňuje, keď zistím, že sem dorazila výprava zo športovej školy v Trenčianskej Teplej. Zhadzujem batoh a idem si vypýtať od správcu pivo a polievku. Zvažujem, že sa rozložím na zemi, potom sa však mládež rozhoduje, že prespia v stanoch, čím sa uvoľňuje miesto na hornej prični. Rozprávam sa s Martinčanmi, ale dlho nevydržím a leziem na palandu. Lezenie dá zabrať, priestor k stropu je veľmi úzky, nepochopil som to celkom, veď dolné poschodie postelí je zbytočne vysoké. Noc by asi prebehla bez problémov, ale keď ma mechúr donúti tretí krát zliezať z tohto “bidla”, kapitulujem a radšej si nafukujem karimatku medzi pieckou a stolom. Na môj údiv sa až do rána nebudím, oddych mi padol veľmi dobre. Ráno pozorujem, že ktosi mal asi v stane drsnú noc, lebo sa zohrieva pri veľkej vatre, všade je výdatná námraza. Po raňajkách (výborná praženica s paradajkami a paprikou) treba vyraziť na poslednú etapu.

Andrejcová – Telgárt

18,4 km 8.00 h (6.00 h čistého času)

S dobrou náladou vyrážam do krásneho rána. Ráno sa ešte naposledy zdravím s českou "vrkočovou" dvojicou. Všetko je mokré od rosy, osuheľ postupne rozmŕza. Pri stúpaní na vrch Andrejcová sa vyzliekam len do trička s dlhými rukávmi, vetrovka putuje na batoh. V búde na Ždiarskom sedle niekto je, počujem odtiaľ hlasy, ale nikoho nevidím. V sedle sú úplne nové informačné panely, ale zatiaľ na nich nič nevisí (neskôr sa náhodou dozviem, že by tam mali byť fotografie s označenými horami na obzore). Čaká ma strmý výstup na Bartkovú, 300 výškových metrov, tu sa zadýcham aj zapotím, hoci kráčam ešte v tieni, slnko je zatiaľ nízko. Cestou stretávam dvoch turistov, sú naobliekaní, dokonca majú nasadené aj čapice a rukavice. Ja idem len v tričku, vymieňame si zarazené vzájomné pohľady.

Zreteľne som si už privykol na pochod, napriek včerajšiemu ťažkému dňu sa mi kráča až prekvapivo dobre, čoskoro vychádzam do pásma kosodreviny a na trávnatý predvrchol. Tu sa do mňa opiera ostrý vietor, dlho nevydržím a musím si nasadiť opäť vetrovku, potom si uväzujem na hlavu aj šatku a kým väčšinu hrebeňovky som prešiel s odzipsovanými dlhými gaťami, teraz si ich musím pripnúť. Idem traverzom, kde stretávam väčšiu skupinu turistov, zjavne sa blíži víkend a mnoho ľudí chce využiť pretrvávajúce pekné počasie. Mne to vyšlo úplne perfektne, len ten ľadový vetrisko je novinka, ale nevadí, pochod si užívam. Hľadím na sever, tam niekde je útulňa Budnárka a krásne lúky Panskej hole, už teraz si predstavujem, ako sa tam v zime vyberiem na lyžiach.

Dnešná túra si stále pýta svoje, ďalších takmer sto výškových metrov treba vystúpať na Orlovú. Na skalnatej ostrohe otočenej k Horehroniu je veľký dvojkríž. S týmto vrchom mám spojenú spomienku na otca, ktorý sa narodil v roku 1926 a detstvo strávil v Heľpe. Keď sme sa rozprávali o jeho prvých spomienkach, Orlová v nich zohrávala dôležitú rolu – jej názov vždy vyslovil s takým zvláštnym nezameniteľným pátosom: “Orlová!” – zasnene o nej vždy hovoril, ako ľudia zvyknú spomínať na najkrajšie spomienky detstva, ukázal mi jej vrchol aj na obraze, kde je namaľovaný s bratom a mojou starou mamou v záhrade ich domu v Heľpe. Vlastne si ani nespomínam, že by mi vôbec niekedy spomenul akýkoľvek iný vrch.

Stojím pri oceľovom kríži, hľadím do doliny k Heľpe, venujem tú spomienku otcovi a potom otočím pozornosť na východ. Kráľova hoľa je už na dosah, šesť dní som k nej išiel, ale možno by som mohol povedať, že som k nej kráčal 37 rokov, ak rátam čas, kedy som prvý krát uvažoval o tejto hrebeňovke. Hoci mám pochodené v slovenských horách veľa, nikdy na ňu neprišlo a zaknihoval som iba jeden dvojdňový pokus.

Hole v tejto časti Nízkych Tatier sú impozantné, aj tu sa dajú obdivovať strmé severné svahy hôr ako pozostatok glaciálnej minulosti. Veľmi pekné sú miestne balvany a skaly, ktoré sú rozpukané na charakteristické platne. S vysielačom v pozadí tvoria tmavé skalné veže pri troche fantázie dojem pevností mimozemšťanov. Ešte posledná námaha a som tu. Cítim únavu, som už najmenej hodinu hladný ako vlk, ale nechcelo sa mi v tomto vetrisku variť vo voľnom teréne, nechal som si to až na schodíky do núdzovej miestnosti. Tam je vcelku závetrie, vyťahujem sáčok stroganova, je to prakticky moje posledné jedlo, ak nerátam nejaké tie proteínové tyčinky. S chuťou sa dlávim, zdravím ešte Martinčanov, ktorých som tu dobehol, nikam sa neponáhľam, tak si robím ešte kávu.

Zrazu rozoznávam na zelenej značke dve postavy, sú to moji Nemci, s ktorými sme išli po rovnakej trase až po Čertovicu, odtiaľ sa presunuli do Telgártu autobusom (na nejakom ich serveri si totiž prečítali, že k Ramži sa treba predierať popadanými stromami a nedali si nijako vyhovoriť, že tá informácia je zastaralá). Radostne sa zvítame, debatujeme a potom sa nadobro lúčime, oni idú naľahko do Pustého poľa.

Čaká ma posledné vypätie, zostup vyše 1000 výškových metrov. Najprv ešte hôľnatou zónou, potom kosodrevinou až na začiatok lesa popri Zubrovici, a potom dlho popod elektrické vedenie. Vchádzam do tieňa, ktorý vrhá Kráľova skala, to mi vyhovuje, slnka som si užil až až, zakrýval som sa po ceste šatkou a klobúčikom, lebo krém som si zabudol. Poskakovanie po uvoľnených mokrých kameňoch ako keby nemá konca. Keď sa dostávam 400 výškových metrov nad Telgárt, pozerám v telefóne odchody spojov do Bystrice. Zisťujem, že najlepší by bol vlak 16.22 h, ale pohľad na hodinky ukazuje, že ten odchádza už o 40 minút. Bez ohľadu na to, ako sa cítim unavený a bolia ma nohy, ako keby do mňa strelil blesk a nabil ma energiou. Ponáhľam sa, na rúbanisku križujem zvážnicu a trochu zaváham, lebo v strašnej mäteži konárov po ťažiaroch nie je jasné, kam treba ísť ďalej. Ale pod stožiarmi hneď za cestou pokračuje chodník, tak sa rozbieham po ňom. Značka nikde. Po štvrť kilometri sa mi to nezdá, pozerám do mobilu, tam z GPS pozície vidím jasne, že červená odbočila niekam doľava. Môj chodník zatáča niekam doprava, to je úplne zle, vôbec netuším, kam by ma doviedol a ja chcem stihnúť vlak. Nadávam ako pohan a vrhám sa do malinčia a potom hustého smrekového porastu. Ako tank prerážam konáre, moje kliatby sa rozliehajú lesom, je tu riadne “medveďovo”, nerád by som v tejto húštine stúpil nejakému mackovi na hlavu. Chvíľami mám pocit, že sa zúčastňujem nejakého survival tréningu, napokon sa objavuje široká cesta a po nej utekám dolu kopcom. Pravidelne kontrolujem svoj postup na mape a zostávajúci čas.

Na smerovníku je zmienka “Okraj lesa”, ale hneď potom sa les mení na holorub, tak sa len uškrniem. Keď už vidím domy, stretávam dvoch Rómov, čo tam zbierajú haluzinu. Pýtam sa ich, či sa dá dôjsť za 20 minút na stanicu, chlapec mi pozrie do očí a bez zaváhania povie: “Neviem”. Môj poklus pokračuje v obci, tam sa pýtam nejakého chlapa, či sa dá za desať minút dôjsť na vlak, ten vraví: “Aj za päť minút, vidíte tamtú pani? Choďte za ňou, ona býva pri stanici.” Rýchlym krokom ukrajujem posledné metre celej túry. Tri minúty pred odchodom sa dostávam na perón pri portáli tunela.

Keby mi niekto predtým povedal, že po šiestich dňoch a pri tej únave dokážem v tom zostupe ešte finišovať poklusom, určite mu neuverím, ale takto som prekvapil aj sám seba. Vláčik s honosným názvom regionálny expres Geravy sa už šinie v oblúku slávnej telgártskej slučky a keď sa zjaví, takmer sa neubránim smiechu, veď to sú spojené dve tie klasické krabičky, súprava je nie nepodobná nášmu vláčiku Záhoráčiku. Ale nesťažujem sa, nastupujem, kupujem si lístok a veziem sa do “Bystrici”. V krásnom podvečernom svetle sa pravidelne objavujú hory, po ktorých som teraz takmer týždeň kráčal. Zasnene na ne pozerám, ten pohľad mi dáva zvláštne uspokojenie. Až keď som na jednotlivé vrcholy položil svoje nohy, všetko začalo do seba zapadať a horské masívy vytvárajú nový zmysel pri pohľade z diaľky. Bezmála šesť dní som unikal malichernostiam každodenného života, oddával sa kráse, námahe a chvíľami aj utrpeniu, aby som teraz žil ďalej obohatený o vedomie toho všetkého, čo som tu zažil.

Počasie aj ostatné veci vyšli priam fantasticky (odniesli to len moje pery, na ktorých som mal ešte týždeň poriadne chrasty). Až po Andrejcovú (okrem Chopku) bol hrebeň pomerne ľudoprázdny, čo ma veľmi potešilo. Masy turistov ma z tejto trasy odrádzali asi najviac, to bol asi hlavný dôvod, prečo som sa sem doteraz veľmi nehrnul a zámerne zvolil október so štartom v nedeľu popoludní. Po prechode celého pohoria mám niekoľko nápadov, ktoré bočné rázsochy a doliny by som si bližšie obzrel, ale to už bude iná kapitola.

Väčšia fotogaléria z tejto časti tu.

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie