Trasa

Ľubochňa – Nad Hlbokou – sedlo Poľana – sedlo pod Červeným grúňom – Magurka – Ľubochnianska Magura – Chabzdová – sedlo Kalisko – Tlstá hora – Čutkovská dolina – Nová Černová – Ružomberok, časť Rybárpole

Po rýchlom rannom nákupe v maličkých potravinách pri železničnej stanici nás osobák zaviezol do kúpeľnej obce Ľubochňa. Spolu s nami vystúpili aj traja starší turisti a správne som predpokladal, že ich vidím naposledy. Predsa len Ľubochnianska dolina či turčiansky hrebeň lákajú viac ako náš dnešný cieľ. Chodníkom popri trati a neskôr cez Váh a rušnú cestu sme vošli do centra. Ranný život tu pomaly plynul a presne tak pomaly sme si to šinuli aj my hore dedinou. Strmšia bočná asfaltová ulica nás vyviedla von.

Hodnú chvíľu sme serpentínami stúpali po úbočí, vzdaľujúc sa odo dna údolia Ľubochnianky. Prešli sme popod stožiare vysokého napätia, ktoré tu brázdia a zároveň špatia priľahlé kopce, a poslednými pohľadmi dozadu sme opustili civilizáciu. Hora nás na chvíľu skryla pred nie príliš presvedčivými lúčmi júnového slniečka. Družný rozhovor postupne ustával a plnými dúškami som nasával atmosféru lesa. Energiu, ktorá čistí hlavu, a ktorá ma aj niekoľko dní po návrate dokáže držať nad vecou.

Viedol som svoju skupinku po okraji rozľahlej lúky s trávou vyše kolien, ktorú skrášľovali kôpky polámaných vysušených konárov. Ideálne miesta pre príbytky hadov. Sotva som spravil pár krokov po slabo čitateľnom chodníku, už som zbadal skrútenú čiernu stuhu, a hoci som dosiaľ o takom sfarbení nepočul, tipol som ju na vretenicu. Neskôr som sa dočítal, že aj takýto pigment zdobí našu jedovatú krásavicu. Had sa ani nepohol, bystré očká na malej hlavičke ma bez pohnutia pozorovali. Ako správny japonský turista som začal okamžite fotiť a zavolal som k sebe partiu, aby sa pokochala. Až potom, ako sme ju začali obchádzať, dvihla sa aj vretenica na odchod.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Mladý pár sa pustil pred nás, ja s manželkou pomaly za nimi. „Had,“ zaznelo mi zrazu pri uchu. Skutočne, z trávy trčal do chodníka ďalší tenký chvostík. Šťuchol som doň paličkou a v momente bol preč. Mladý párik veselo napredoval a my sme postáli na mieste. Moja drahá s obavami sledovala zarastený chodník. „Zober ma na chrbát,“ zaznela neuveriteľná požiadavka. Chvíľu som sa snažil brániť, no keď mi povedala o bloku, že skrátka nemôže a radšej sa vráti do Ľubochne, prehodil som si ruksak dopredu a definitívne sa zo mňa stal nosič na vynáške. Našťastie sme po sto metroch vošli do lesíka a vysokú trávu vystriedal hnedý koberec.

Kamaráti nás počkali a zanedlho sme na strome objavili starú ošumelú tabuľu „Kútnikov kopec“. Z vrcholu toho veľa nevidno, no kúsok poniže sa v sedle otvára výhľad na sídla na brehu Váhu. Neďaleko chodníka je pár kolibiek, ktoré som mal v pamäti zo zimného výstupu. Z jednej práve vychádzal chlapík s kosou, zatiaľ čo jeho Dunčo nás brechavo pozoroval.

Pohodlná cestička nás ďalej viedla do sedla Poľana. Bol som opäť vpredu, keď sa mi cez cestu prešpacírovala tentoraz užovka, dopĺňajúc dnešnú hadiu zbierku. V lese sme vyšli na širokú zvážnicu, na ktorej sme po krátkom tápaní našli rázcestník Sedlo pod Červeným grúňom. Tu naši kamaráti zhodnotili, že toho majú dosť a pokračovali po zelenej a neskôr žltej značke k horárni Bystré.

My sme za rázcestníkom vnikli do húštiny a prudšie sme stúpali horou. Nasledujúce dve hodiny preveria „morál“ pútnika, otestujú pevnosť manželského zväzku či preveria pripravenosť frajerky na spoločnú cestu životom. Popod Červený grúň a ďalej na Magurku a Maguru sa prechádza hlbokým tajuplným lesom, cestu križujú pováľané stromy, na zemi konáre obrastené machovou zeleňou. Chodník kľučkujúci zo strany na stranu. Ak obľubujete pralesoidné zákutia, kde život malej rastlinky klíči na starom odumierajúcom dreve a kde ticho v tôni stromov ruší len bzukot poletujúceho hmyzu, stane sa pre vás táto časť modrej značky hodnotným zážitkom.

Ako sa „zmagurievalo“, po stranách chodníka pôda klesala a na Ľubochniansku Maguru nás doviedol pomerne úzky hrebienok. Lesné prítmie vystriedal slnečný jas a zložili sme sa do trávy pri betónovom stĺpiku hlásiacom najvyšší bod Magury. Konečne sme dovideli ďalej ako na dĺžku ležiaceho buka, pod nohami nám prudko padala trávnatá stena, obrubujúca jednu z bočných vetiev Ľubochnianskej doliny. Na obzore sa nad sústavou doliniek týčili hrdí veľkofatranskí velikáni. Lúčne svahy pod nami skrášľovali skaly rôznych bizarných tvarov. A pod nimi tmavé lesy poskytujúce útočisko a domov najplachejším zvieracím obyvateľom.

Z Magury sme skalnatým hrebienkom klesli na veľkú lúku v blízkosti Maďarovej. Chodník sa ukryl v rozľahlom lopúchovo-žihľavovom poli, ktoré sa mi ale vôbec nechcelo obchádzať. Letmý pohľad na Janku a už som prehadzoval ruksak na hruď. Že ju budem nosiť na rukách – to som jej predsa sľuboval. Ale na chrbte??? Na protiľahlom pahorku, kde stojí rázcestník Chabzdová, stačí prejsť pár metrov východným smerom a otvorí sa panoráma údolia Váhu a Ružomberka. Pred nami bol do Novej Černovej stále ešte kus cesty, mapa sľubovala pekné výhľady z Chabzdovej či Vtáčnika. Realita bola iná.

Chodník vedie úbočím vľavo od zmienených vrcholov a márne som hľadal cestičku v hustom poraste, ktorá by viedla nahor. Do nôh sa pomaličky vkrádala únava, keď nás zrazu z letargie vytrhol príchod na pekné pútnické miestečko s krížom a niekoľkými lavičkami. Blížili sme sa k Tlstej hore a mne napadlo, či aspoň odtiaľ uvidíme čosi viac ako les. Bohužiaľ. Trošku sklamaní a započúvaní do mixu lesných a civilizačných zvukov sme zauvažovali, ako si spestriť záver túry. Rozhodli sme sa zostúpiť do Čutkovskej doliny, ktorú poznáme najmä z návštev deťmi obľúbeného Obrova či koliby U dobrého pastiera.

Z Tlstej hory sme veľmi prudko klesli na zvážnicu, ktorej sme sa držali až po odpočívadlo s lavičkou. Tu sme opustili značku a ďalšou z ciest zostúpili na dno doliny. V okolí meandrujúceho potoka, ktorý vodou napája neďalekú vodnú nádrž, piknikovali viaceré skupinky, čo svedčilo o tom, že nielen ústie doliny je pre obyvateľov mesta veľmi príťažlivé. Míňali sme známe miesta, rybník, ohrady s ovcami či divými svinkami, kolibu. Rok čo rok nás Čutkovská dolina prekvapí novou stavbou či atrakciou. Spolu so susedným Hrabovom tvoria pekné rekreačné zázemie pre turistov i domácich. V závere sme si neodpustili pivnú zastávku, čakalo nás len pár kilometrov mestom na železničnú stanicu Rybárpole, odkiaľ nás vlak zaviezol naspäť do Kraľovian.