Trasa

Podlesok – Suchá Belá – Suchá Belá, vrchol – rázc. pod Vtáčím hrbom – Kláštorisko – Čertova sihoť – Biely potok, rázc. – Biely potok, ústie – Lesnica, ústie – Čingov

Aj napriek búrkovému letnému času sa rozhodujem, že jeden deň strávim turistickou aktivitou, aby som si vychutnal aj lásku k prírode prechádzkou. Všetko je zistené, trasa naplánovaná, už len dočkať rána a vyraziť po raňajkách autobusom do Podlesku, odkiaľ budem vyrážať za dobrodružstvom a pre mňa novým turistickým miestom. V blízkosti ubytovania na hlavnej ceste nastupujem na spoj do východiska.

Je potrebné si zakúpiť lístok do rokliny a po skontrolovaní zapnutia záznamu trasy konečne vyraziť vpred. Pomedzi bufety, chatky a informačné centrum som sa dostal k smerovníku. Posledný pohľad na údaje a už si to cez lúčku smerujem k ústiu rokliny Suchá Belá. Na okraji je ešte búdka, kde je kontrola vstupu, resp. sa dá lístok zakúpiť aj priamo tu. Vedľa je informačná tabuľa o rokline, označenie Národného parku Slovenský raj a niečo o NPR Suchá Belá.

Suchá Belá

NPR s 5. stupňom ochrany a rozlohou 153,52 ha s mimoriadnymi geomorfologickými prvkami ako vodopády, skalné okná, prahy, pereje a faunou a flórou na vápencových bralách. Je jednou z najznámejších slovenských tiesňav. Prvý výlet cez ňu bol v roku 1900, uskutočnil sa pod vedením prof. Martina Rótha, aj to len po Misové vodopády. Celou roklinou potom až o 10 rokov neskôr pánom Alexandrom Marvayom. Od roku 1957 je sprístupnená technickými zariadeniami Horskou službou. Postup je zdola nahor a je jednosmernou trasou. V strmších miestach sú rebríky, stúpačky, plošiny a v užších miestach drevené lávky nad potokom. Najnižší bod je 550 m a najvyšší 959 m. Prechod rokliny je dlhý 3,8 km so 408 výškovými metrami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Poďme vpred a vnorme sa do rokliny prejdením cez drevenú lávku a sledujme po celý čas, čo nám môže príroda v rokline ukázať. Vody v potoku je skutočne tak málo, že aj názov zodpovedá realite. Začiatok rokliny je širší a možno aj menej zaujímavý, ale to čo chce turista objaviť, to určite nájde. Flóra je nádherná, takže je na čo sa dívať. Časom pribúdajú padnuté stromy alebo kmene, ktoré tu zanechala voda pri vyššej hladine na jar. Občas sa musím zohnúť a niektoré podliezť. Roklina ma dovedie po čase k prvej zúženine, kde sú prvé drevené lávky nad potokom. Kráčajúc po nich sa dostanem zas do trocha širších partií rokliny s bujnejšou vegetáciou a skalami po stranách. Spomeniem ešte jeden menší bočný vodopád, ale je bez vody. Len vlhká stena poukazuje na to, že pri dažďoch to môže byť celkom pekný vodopád. Dochádzam cez množstvo rôznych kmeňov a konárov stromov pod prvý vodopád, ktorý budem musieť prekonať za pomoci rebríka po jeho ľavej strane. Došiel som k Misovým vodopádom, kde je prvá väčšia prekážka prekonávaná sústavou železných rebríkov.

Misové vodopády

Vodopády majú výšku 29,5 m a ako už názov napovedá, tak pod silou dopadu vody vytvárajú misky. V ľavej časti je rebrík, na ktorý je potrebné vyliezť a skoro 30 m zdolať. Určite je potrebná aj dávka odvahy a dbanie na bezpečnosť výstupu, aby sa potom turista mohol tešiť z prekonania nevšednej prírodnej bariéry. Pohľad dole do misiek pod sebou len okorení šušťanie vody. Aj dnes je tu dosť turistov, ktorí sa rozhodli stráviť deň prechodom rokliny, ktorú vytvorila stáročiami voda potoka Suchá Belá. Postup nahor je plynulý, a tak netrvá dlho a som za prvým vodopádom a pokračujem ďalej. Obdivujem okolie, skalné steny, vodou vymleté výmole v stenách vápencových skál v niektorých miestach pod drevenými lávkami, ktorými kráčam nad hladinou potoka. V niekde sú drevené lávky nahradzované železnými stúpačkami.

Všade naokolo je množstvo naplavených konárov, menších kmeňov a koreňov stromov. Aj v ďalšej časti nad Misovými vodopádmi sú pripravené nové železne plošinky na výmenu drevených. Po výstupe nad vodopád sa trocha zrýchli aj postup, a tak sa kráča lepšie a trocha rýchlejšie, stále však je prvoradá bezpečnosť a obozretnosť turistu. Počas kráčania v užšej časti rokliny nachádzam jeden otvor po ľavej strane, ktorý vytvára celkom pekné skalné okienko. Je to ešte pred Okienkovým vodopádom, ktorý je pomaly v dohľade, a tak budeme zas stúpať hore rebríkom.

Okienkový vodopád

Vysoký je len 12,5 m a jeho horná časť je prechod skalným oknom, kde sa turista musí trocha zohnúť. Samotný vodopád je z dvoch častí medzi plošinkou, do okienka sa vchádza s pomocou reťaze. Z vodopádov Slovenského raja je v poradí na 5. mieste, čo do výškového rozdielu. Pokračujem ďalej a veľmi sa nezdržiavam, veď trasa dnes bude trocha dlhšia a náročnejšia na čas, ktorý budem potrebovať na prehliadku miest. Prechodom roklinou stále mierne stúpajúc dôjdem k ďalšiemu vodopádu.

Korytový vodopád

Jeho prevýšenie je 8,5 m a voda vytvára koryto, ktorým voda steká po stene vodopádu. Plošinky a rebrík sú po pravej strane a po chvíľke som nad jeho vrcholom. Odtiaľ pokračujem vpred a možno len 10 minút trvá cesta k vodopádu na ľavej strane.

Bočný vodopád

Je 8 m vysoký a preteká ním veľmi málo vody až skoro nič, a tak by mohol byť oveľa zaujímavejší počas jarných vôd z topiacich sa snehov. Za sebou mám najkrajšie miesta rokliny, ktorá sa začína trocha rozširovať, ale ešte stále je na čo sa pozerať, skalné steny sa týčia do výšok a roklina nestráca na svojej kráse. Skalné steny ustúpia a ocitám sa v doline s pretekajúcim potokom. Pokračujúc prídem ku zvážnici, pod ktorou je studnička (pozn. red.: POZOR - nepitná voda!).

Hore sa napájam na Glackú cestu od Malej poľany. Po chvíľke oddychujem v závere Suchej Belej pri smerovníku. Túto časť poznám, lebo som tadiaľ išiel počas prechodu roklinou Piecky. Sadám si na lavičku a občerstvujem sa, aby som po chvíli mohol opäť pokračovať. Smerovník mi určuje smer po žltej pod Vtačí hrb, kde som ani nie za pol hodinku. Počas chôdze zvážnicou, ktorou sa kráča pohodlne si krátim chvíľu okolitou flórou. Obdivujem nádherné a pestré kvety rôznych farieb, až kým sa nezastavím pri smerovníku pod Vtáčím hrbom. Odtiaľ pôjdem červenou na Kláštorisko. Čaká ma opäť polhodinová cesta, aby som sa dostal nenáročnou trasou do srdca Slovenského raja.

Kláštorisko

Dorazil som konečne na Kláštorisko a začínam hneď po príchode na voľné priestranstvo obzerať, čo môže pútnika potešiť a očariť. Nachádza sa v najvýchodnejšom výbežku planiny Glac a v samom strede Slovenského raja vo výške 760 m. Je významnou križovatkou vrcholov niektorých roklín: Malý a Veľký Kyseľ, Kláštorská roklina a stretávajú sa tu turistické a cyklistické chodníky. V minulosti tu stál kartuziánský kláštor, ale história poukazuje na to, že hradisko tu stálo už aj pred naším letopočtom. V minulosti slúžilo ako útočisko počas nájazdov Tatárov a až neskôr v roku 1305 tu bol postavený kláštor. V 15. storočí ho však zničili husiti.

Hneď po vyjdení z lesa odbočujem vedľa chodníka a som pri kaplnke pre pocestných (ruiny), ktorú postavil prior Andrej de Tormin v roku 1492. Zo zaujímavostí je tu zvon pokory, rôzne pamätníky na pamiatku zahynutých záchrancov i turistov. Je to pietne miestečko – symbolický cintorín Slovenského raja. Pomedzi rôzne sochy a pamätníky sa dostanem k samotnej ruine kláštora, ktorý si tak isto idem poobzerať. Stál tu kostol sv. Jána Krstiteľa, potom je tu aj rajský dvor a studňa s prameňom života a jednotlivé cely, v ktorých žili mnísi. Pri vstupe sa dajú zakúpiť drobné suveníry. Všetko je prejdené, a tak idem k smerovníku pri chate, kde je čulý ruch a je problém nájsť si miesto na oddych a osvieženie. Preto sa tu veľmi nezdržím a po ovlažení hrdla pokračujem okolo drevenej chaty (opustená a chátra) okrajom lúky k smerovníku Kláštorisko - lúka.

Na juh odbočuje žltá značka, ktorá by ma doviedla k ústiu rokliny Kyseľ, ale moje kroky ďalej bude viesť modrá na Čingov cez Biely potok. Vľavo v lese miniem vykrývač a kráčam po modrej hrebeňom po celkom schodnom chodníku. Miestami sa mi cestou ukážu výhľady do doliny alebo ku spišským dedinám a pomaly sa dostanem k peknej vyhliadke na vrcholky a doliny s roklinami Slovenského raja, Čertova sihoť. Na chvíľku sa zastavujem a prehodím pár viet s turistami, ktorí oddychujú na úžasnom mieste.

Odchádzam z Čertovej sihote a kráčam hrebeňom k miestu, kde chodník schádza dole pod skalné časti a pokračuje v trocha náročnejšom teréne stále nižšie. Niekde sú v skale aj reťaze na pridržiavanie. Dorazil som k smerovníku Biela voda, ktorý napovedá, že sem prichádza trasa od prielomu Hornádu a z Tomášovského výhľadu. Pokračujem a som nad prielomom Bielej vody, ktorý prechádzam lávkou, je tu tiež smerovník. Odbočujem vľavo a dostanem sa k informačnej tabuli o Tomášovskom výhľade, ktorý je vysoko hore nad riekou Hornád. Zájdem aj dole k vode, ku ktorej je v tejto časti dobrý prístup, je to sútok Bieleho potoka a Hornádu.

Teraz to bude takmer po rovine bez prevýšení, vraciam sa na chodník. Cestou k Lesnici moje oči občas zablúdia nahor a pozrú smerom ku skalnej časti s vyhliadkou Kazateľnica a Ihla, prechádzam lávkou na druhú stranu potoka Lesnica a o chvíľku aj cez Hornád. Odtiaľ je to do centra Čingova len na skok. Teraz som na asfaltovej ceste, čaká ma niečo cez kilometer cesty a budem na konci túry. Je tu parkovisko a množstvo požičovní ferratových setov, ktoré sa dajú za poplatok vypožičať pre návštevu ferraty Kyseľ.

Dorazil som na križovatku na štátnej ceste, odbočil vpravo a doslova ostáva len posledných niekoľko stoviek metrov, aby som vypol záznam trasy a konečne si povedal, mám to za sebou. V diaľke sa ozýva hrom a mraky tmavnú, ide búrka, tak som to stihol len tak - tak.

Zhodnotenie

Po Pieckach mám dnes opäť zážitok z jednej nádhernej rokliny v Slovenskom raji a môžem tak trochu porovnávať rozdiely z nich. Napriek maličkostiam, každá z nich má svoje nezabudnuteľné čaro. Aj Sucha Belá dnes očarila moje oči a obohatila vnútro o ďalšie krásne miesta v nádhernej slovenskej prírode, kde sa tak rád vždy vraciam. Dodáva mi silu a posúva stále vpred a teším sa na ďalšie jej nádherne miesta, ktoré budem môcť navštíviť a spoznať. Ona nás vždy odmení za vynaloženú námahu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek