Kým sme začali poriadne šliapať

Auto sme sa rozhodli nechať v Liptovskej Osade, ďalej pokračujeme autobusom do Uľanky a tam čakáme na prestup na prímestský spoj do Harmanca. Keď všetko pôjde dobre, zajtra z hrebeňa zbehneme do Vyšnej Revúcej, odkiaľ sa potom odvezieme autobusom naspäť do Liptovskej Osady.

Harmanecká dolina je neuveriteľné pekná a zaujímavá nielen prírodou, ale aj železničnou traťou, plnou zákrut, tunelov a mostov. No a keď sa človek takto kochá, občas stratí koncentráciu. Všetkých vyháňam z autobusu a až keď zmizne za prvou zákrutou, dochádza mi, že sme vystúpili priskoro. Sme v Dolnom Harmanci a na túru sme mali vyraziť z Horného Harmanca. Čakať na ďalší spoj by ale bola hlúposť. Raz som tu bol fotiť a pamätám si, že do Horného Harmanca vedie pekný chodník popri potoku Harmanec. Partiu tiež potešila zastávka pri unikátnom vodnom žľabe Rakytovo, takže nakoniec sa nič hrozné nestalo. Podľa údajov na informačnej tabuli ide o posledný funkčný vodný žľab v strednej Európe. Zanedlho sme na parkovisku v Hornom Harmanci, kde nás však náhle „vcuclo“ do blízkej reštaurácie. Je zhruba pol dvanástej a ešte sme stále vlastne ani nevyrazili. S miernou nevôľou sa podrobujem volaniu väčšiny po čapovanom pive, a tí sa na oplátku dobre bavia na môj účet. Nakoniec je presne poludnie, keď konečne dvíhame kotvy a vyrážame.

Zastavenie pri tuneli a potom hore dolinou

Prvý necelý kilometer vedie po frekventovanej ceste I/14 medzi Banskou Bystricou a Martinom. Nie je to veľmi príjemná turistika, takže sa zbytočne nezdržiavame. Akonáhle odbočíme a pokračujeme po zelenej značke, všetok ruch nechávame za sebou. Keď prejdeme podjazdom popod železničnú trať, nariaďujem odbočiť prudko doľava. Ocitáme sa pri banskobystrickom portáli Čremošnianskeho tunela. Dlho som túžil byť na tomto mieste a konečne sa mi to splnilo. Musíme túto veselú udalosť osláviť kalíškom kvalitného rumu. Čremošniansky tunel je so svojou dĺžkou 4697 metrov najdlhším železničným tunelom na Slovensku (aj v bývalom Československu) a jeho históriu veľmi detailne popisuje železničiarska stránka. Premávka je tu v čase našej návštevy žiaľ nulová a márne čakáme na nejaký vlak. Preto si len urobíme pár fotiek trate a tunelov, čo-to zjeme a ide sa ďalej.

Stromy sa už dávno zbavili listov, takže je na čo pozerať a výstup Túfnou dolinou je preto veľmi príjemný. Často sa zastavujem, fotím prírodu, stromy, potok. Nechtiac tak brzdím partiu, svedomie mám ale čisté - beriem to ako odplatu za pivo v Hornom Harmanci. Pri jaskyniach sa už ale nezastavujeme, sme potrhaní na pár stoviek metrov. Všetci ma nakoniec čakajú neďaleko miesta, kde sa zelená značka spája so zásobovacou cestou na Kráľovu studňu. Medzičasom tam stihli rozvinúť aj malú poľnú kuchyňu. Zvyšok cesty je príjemným stúpaním po širokej ceste, ktorá sa lenivo kľukatí úbočiami Krásneho kopca. Pravdupovediac, je to trochu nuda. Cestu si spríjemňujeme dlhými debatami a pohľadmi do okolitých dolín. Začína sa ochladzovať, svetla ubúda a oblohu zakrýva oblačnosť. Spolu so západom Slnka prichádzame pred horský hotel Kráľova studňa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keď sa očakávania nestretnú s realitou

Ešte pár fotiek-náladoviek a natešení vchádzame dovnútra hotela. Nevyzerá, že by to tu uprostred pracovného týždňa praskalo vo švíkoch. Našťastie máme vopred zarezervované ubytko v turistickej izbe s posteľným prádlom, večerou aj raňajkami. Áno, tentokrát sme si dopriali luxus šliapať si naľahko len s minimom stravy, tekutín a rezervného oblečenia. Hotel na nás od prvého momentu pôsobí trochu neosobným dojmom. Tento pocit umocňuje zima v bufetovej časti aj fakt, že hotelová časť je pre turistov uzavretá. Izba je veľmi fajn, slušný turistický nadštandard. Obsluha v bufete nám ponúka ohrievač, čo po chvíli váhania využívame. Večera je jedlá, pivo radšej nahrádzame becherovkou. Chvíľu nám robia spoločnosť dvaja cyklisti, ktorí sem práve došli a po horalke a káve sa vracajú späť do Harmanca. Vonku je okolo nuly a samozrejme tma ako v rohu. Tak im len zaprajeme, aby sa nezrazili s medveďom, odchádzame na izbu a pred polnocou zaliezame do postelí. Teda, poniektorí sme tam zalezení už dlhšie, ale nedá sa spať, keďže je „veselo“.

Ráno sa nám vstáva ľahko - vidina krásnej hrebeňovej túry, pohľad z okna, kde panuje jasné počasie a teplota okolo nuly, to všetko nás ženie dopredu. Ešte pred raňajkami vybieham hore na hrebeň, fotím východ Slnka, pomník obetiam Veľkej Fatry, pamätník hrdinov SNP, blízky partizánsky bunker, samotnú Kráľovu skalu a priľahlé galaxie. Raňajková praženica celkom ujde, avšak celkový dojem z hotela načisto dorazí nepitná káva. Rýchlo balíme a s radosťou padáme. Smer aj cieľ je jasný - na Krížnu a potom ďalej na sever po hrebeni smerom na Ploskú. Podľa času zbehneme do Liptovských Revúc buď už z Chyžiek, alebo to dáme cez Ploskú a po žltej cez sedlo Ploskej.

Hrebeň at its best

Rezkým krokom sa snažíme zohriať telo na prevádzkovú teplotu. Kráľova skala je oveľa menšia, než som si ju predstavoval z rozprávania a fotiek. Neprekáža, jeden cvak z diaľky bude bohato stačiť. Pomaly stúpame a obdivujeme hlboké doliny po oboch stranách hrebeňa. Na severe je to záver Dedošovej doliny so strmými svahmi Frčkova, na juhu zase bočné rázsochy hrebeňa a dolina Ramžinej. Je tu čo fotiť, preto obzvlášť ja postupujem pomaly. Ako už ale býva zvykom, všetci ma nakoniec čakajú na Krížnej aj s naliatymi štamperlíkmi. Dnešné výhľady sú vďaka chladnému počasiu a miernemu vetru fantastické. Opäť nám raz dochádza, aké je Slovensko krásne, hornaté. A malé. Z jedného kopca vidno do troch okolitých štátov. Vždy ma zaujímalo, čo za zariadenia sa nachádzajú v oplotenom areáli na Krížnej, no k dispozícii nie sú žiadne komplexné informácie. Podľa viacerých domácich a zahraničných zdrojov ide o automatický a na diaľku riadený letecký rádiový navigačný systém TACAN neďalekej leteckej základne Sliač, ako aj ďalšie vojenské komunikačné zariadenia.

Posilnení a dovzdelaní sa poberáme hrebeňom na sever. Otvárajú sa nám široké výhľady na východ a západ. Východu kraľujú Nízke Tatry, ale najviac sa mi páči bralnaté Ostré brdo, od ktorého neviem oči odtrhnúť. Západ je zase rozbitý na desiatky nižších kopcov a rozľahlú Turčiansku kotlinu uprostred. Kým prídeme na Ostredok, foťák ani neodkladám do puzdra. Na Ostredku trochu poprovokujem kamarátov aktuálnou fotkou veľkofatranských končiarov, reakcie na seba nenechajú dlho čakať. Vidím to tak, že obedňajšiu prestávku si dáme na preslávenom salaši Martina pod Suchým vrchom. A veru to tak aj vychádza - kým zídeme zo Suchého, prichádza čas kŕmenia. Nie je síce najteplejšie, ale Slnko parádne svieti a užívame si čaro miesta obedovaním na stole pred salašom.

Zakrátko sa balíme a povestným žihľaviskom sa dostávame späť na hrebeň. Ploská je čoraz bližšie a všetci začíname rozmýšľať, kade zídeme do doliny. Kým prebieha diskusia, fotím zlomený smerovník na Chyžkách. Keď sa diskusia skončí, prichádza na rad hlasovanie. Dvaja chcú ísť cez Ploskú, dvaja dolu do Zelenej doliny. Mám rozhodnúť. Toto fakt neznášam... Nakoniec sa poberáme rovno dolu. Nič prekvapivé pre tých, ktorí ma poznajú. Svetla by sme mali ešte dosť, doma nás však čakajú povinnosti. V lese je viacero vývratov, ktoré je treba komplikovane obchádzať. Muselo to tu padnúť len nedávno. Po trištvrte hodine od rozhodnutia na Chyžkách prichádzame do Zelenej doliny, kde panuje celodenný mráz. Teraz nás čaká iba zhruba hodina po asfaltke do Vyšnej Revúcej.

Zhrnutie

Ako prichádzame do dediny, rovno naskakujeme do autobusu. Lepšie to nemohlo vyjsť. Záverečnú kávu a vytúženú kapustnicu si dávame v Liptovskej Osade. Výlet hodnotíme ako úspešný, akurát škoda Ploskej. V tejto zostave nám to nevyšlo ani predtým, keď nás po ceste od Rakytova na Chatu pod Borišovom hmla a vietor vyhnali na traverz po zelenej značke. Ráno sa ku hmle a vetru pridal aj dážď, takže ani cesta späť neviedla cez vrchol. Dnešné počasie ale prialo, o to viac to chlapcov asi zamrzelo. Neprekáža, možno nabudúce. 29 kilometrov aj tak stálo za to.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek