Trasa

Podhradie – Baškova dolina, Sekaniny – lezecký sektor Salamandra – amfiteáter a pomník SNP – chata Smrečina – Lezecký sektor Centrálne skaly (Dve veže, Jitkina vyhliadka, Radegast) - Lehota pod Vtáčnikom

V októbri 2018 prišlo babie leto práve v najfarebnejšom jesennom období. Teraz je ideálny čas ísť do listnatých lesov. Zlaté slnko, modrá obloha a neskutočná farebnosť stromov a kríkov, to je to pravé – „gýčovité“! Aj preto sme išli na pár dní do pohoria Vtáčnik. Jedna z troch túr viedla cez ferratky.

Autobus nás vyhodil na konečnej v Podhradí. Popri kostole sme prešli za dedinu a rannými lúkami sme prešli popod Repiská do doliny Lehotského potoka (Baškova dolina). Z okraja lúky sme uvideli náš prvý cieľ – Volkov zub, skalu, na ktorú vedie ferratka v lezeckom sektore Salamandra. Skala z diaľky naozaj pripomína deravý zub.

Zišli sme do Baškovej doliny neďaleko smerovníka na Salamandru. Zaujala ma kvalitná, široká asfaltová cesta a veľké parkovisko vedľa nej. Tak toto by závidela nejedná slovenská obec! No ale nedočkavo sme vyrazili povedľa smerovníka do lesa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Široká lesná cesta bola lemovaná skalnými mužíkmi. Vlastne skalnými obrami, veď niektorí mužíci mali aj cez dva metre. Čo ma však zaujalo ešte viac, neboli to len umne dovysoka naskladané veže z kameňov, boli to skôr sochy. Jedna v podobe pece, druhá v podobe oltára, ďalej veža s okienkom, kohút, rodinka pri ohníku atď.

Touto zaujímavou alejou sme prišli pod skaly, kde nás smerovník posielal doprava na Volkov zub (ferrata) a doľava na Volkovu skalu (lezecké steny). My sme si vybrali Volkov zub. Farebným lesom popod skalné steny sme sa dostali na začiatok ferratky. Najskôr strmo hore kopanými schodmi, ktoré boli spevnené drevenými brvnami. Chodník vedie do úzkej špáry, ale ešte pred ňou je malá chuťovka – krátky výstup na malú vežu.

Prechod úzkou špárou cez vysokánske schody dal zabrať mojim krátkym nôžkam. Po výstupe zo špáry nás najskôr vystrašila výstraha „Pozor padajú skaly!“ Našťastie prišli sme zavčasu a nikto okrem nás v sektore nebol. Strach bol preč a my sme pomocou reťazí opatrne ďalej prechádzali popod skaly. Čakal nás ďalší zaujímavý úsek. Výstup ešte užšou špárou a navyše popod zakliesnený kameň. A už len krátky úsek chodníkom a je tu Volkov zub.

Volkov zub tvoria dve väčšie skalné bašty a okolo nich zopár skalných stupňov a vežičiek. A pomedzi bašty vedie zaistený výstup. Ľubko vyliezol ako nič, ja trochu ťažšie a Majka sa len prizerala. Vyliezť sa dalo, ale postaviť som sa neodvážila. Dole bolo veľmi hlboko a žalúdok sa cítil veľmi neisto. A tak som len sedela, urobila zopár fotočiek a opatrne dole. Z bezpečného miesta na svahu oproti som fotila Volkov zub a prišlo mi ľúto, že nás hore nemal kto odfotiť. Ľubko neváhal a vyliezol ešte raz, aby som mala dôkaz, že sme ho zdolali.

Spokojní sme sa pomaly chodníkom vracali popod skaly. Dávali sme veľký pozor, aby sme nespustili nejaké kamene, lebo pod nami sme počuli nejaké hlasy. Boli to dvaja chalani, ktorí si prišli trochu zaliezť. Prehodili sme s nimi pár viet a pobrali sme sa rovnakou cestou naspäť do doliny. Keď sme išli hore bavila som sa na skalných mužíkoch, teraz som si všimla aj chatu, ktorá stojí pod cestou. Patrí Alpina klubu Prievidza.

Kráčali sme hore Baškovou dolinou, v ktorej stojí množstvo víkendových chát. Vpravo vo svahu je lyžiarsky vlek a pod ním ďalšie veľké parkovisko. Hneď vedľa cesty je prameň a aj v suchú jeseň tiekol pomerne slušne. No a po desiatich minútach pochodu zase ďalšie veľké parkovisko.

Tu sme aj zistili, prečo je tu toľko parkovacích miest. Stojí tu totiž pomník SNP a vedľa neho amfiteáter, kde sa každoročne konajú oslavy SNP za prítomnosti členov vlády a iných potentátov. SNP neriešim, mrzí ma však, že kvôli jednému dňu v roku je možné vybudovať kvalitnú cestu a rozsiahle parkoviská a tisíce ľudí v republike musia denno-denne ničiť svoje autá a ohrozovať svoje zdravie na rozbitých cestách po celom Slovensku.

V mieste, kde sa dolina vetví, stojí chata Smrečina, ktorá je ponúkaná na prenájom. Aj tu stojí pomník a neďaleko zrekonštruovaný veliteľský bunker, ktorý je však nedobytne zavretý. Je tu aj smerovník, ktorý nás navigoval k lezeckým skalám. Vybrali sme si smer na Dve veže. Hneď za potokom sme si však nevšimli odbočku a pohodlnou lesnou cestou sme vyšli až na západný hrebeň Baniska, na Skaly nad amfiteátrom. No neoľutovali sme to! Na hrebeni je pekné skalné zoskupenie, z ktorého sú výhľady do Baškovej doliny.

Vrátili sme sa do doliny a teraz sme smerovku neprehliadli. Priviedla nás najskôr do sektoru Dve veže, potom sme prešli popod Novácku skalu (Jitkinu vyhliadku, či podľa lezcov Ameriku), až k sektoru Radegast. Je tu kniha návštev, do ktorej sme pripísali pár slov.

Časovo sme boli v pohode, a tak sme sa vrátili k Nováckej skale a strmým žľabom sme sa vyštverali hore. Štveranie bolo dosť náročné. Totálne vysušená tvrdá zem, pokrytá prachom, drobnými kmienkami, bukvicami a popadaným vysušeným lístím, po ktorom sa to kĺzalo ako po ľade. „Štvortaktom“ sme to zvládli a odmenou bola vyhliadka z krásnych skál v kulise pestrofarebných stromov.

Vrchol je tvorený rozoklaným hrebienkom a jednotlivé veže sa dajú prejsť ferratkou. Ja som si na ňu však netrúfla. Výstup náročným terénom mi dal zabrať a ferratka bola síce krátka, ale dosť sýta. Medzi prvou a druhou vežou je asi metrová medzera. Je síce istená reťazou, no predstava pošmyknutia pri mojich unavených nohách i rukách ma veľmi nelákala. Ľubko si trúfol a prešiel až na tretiu vežu. Medzi druhou a treťou vežou bolo treba zísť po kramliach najskôr dole a potom zase hore na tretiu vežu.

Možno raz... Ale neľutujem, lebo aj vyhliadka z prvej veže bola krásna. A veď nemusím mať všetko! Nakoniec nasledoval len dlhý zostup do Lehoty pod Vtáčnikom. Nebol však nudný. Kráčali sme v príjemnom tieni neskutočne sfarbených listnatých lesov.

Pre tých, ktorí majú radi skaly, tak ako ja, sú takéto ferratky príjemným spestrením ich spoznávania. Výstup na väčšinu skál bez zaistenia by bol inak dosť náročný až nebezpečný. A tak ďakujem všetkým budovateľom ferratiek za pekné zážitky, ktoré mám vďaka nim z tunajších skál.

Poznámka k názvom: Pôvodný názov krásneho skalnatého hrebienka je Novácka skala. Lezci si ju nazvali Amerika. A autor ferratky ju nazval Jitkina vyhliadka, vraj podľa frajerky, ktorá s ním liezla.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek