Zatiaľ čo normálni smrteľníci pri teplotách nad 30°C majú dávno jasno v tom, že sa treba sa ponoriť do vody a počkať na nasledovné ochladenie, my sme urobili práve opak a hurá na Veľkú Fatru. Dali sme si cieľ prebehnúť Fatru krížom tak, ako sme to doteraz neurobili a v pondelok 16. 7., keď sa teplota smelo predierala ku 35°C, sme vyrazili.

16. 7.

Ráno o deviatej parkujeme na konci obce Belá-Dulice a smelo sa púšťame hore nekonečnou Belianskou dolinou. V doline je síce trochu chladnejšie, ale žiadny veľký, tobôž podstatný rozdiel to nie je. Pramene studenej vody stekajúcej z bočných strání nás spoľahlivo napájajú a ochladzujú a tak sme o jedenástej pri chate Havranovo. Pekná veľká chata v tichom prostredí, dobre udržiavaná i s doplnkovými chatkami a bungalovmi je pre nás prekvapením. Sme tu prvý raz a tak sa dosť divíme, že je chata v takom dobrom stave. Pár studených Bažantov sa stane naším štartovacím pivkom a nič už nebráni vybehnúť na "stupák" stále po zelenej smer Borišovská chata. Plné batohy, horúčava, strmé stúpanie a naše nerozšlapané nohy nás ničia a my potíme litre potu. Stále častejšie odpočívame, pijeme o dušu a pomaly, pomaličky sa dostávame na hranicu lesa a lúk. Zrazu pred nami zasvieti jasnou červeňou strecha Košariskej búdy. Pekný drevený zrub môže poslúžiť ako útulňa, avšak už aj tu sa podpísala ruka vandalov. V útulni je plno fliaš, konzerv, plastov, piecka čiastočne poničená, no škoda hovoriť. Smerovník hovorí o hodinovej vzdialenosti na chatu a tak len smelo do pekla.

Sme na lúkach a slnko sa rozhodlo ukázať nám svoju silu. Našťastie početné pramene nám dodávajú dostatok tekutín. O pätnástej sme na Chate pod Borišovom. Štvorčlenný personál sa vyvaľuje pred chatou a opaľuje svoje horské telá. Evidentne je chata prázdna. Nuž veď kto by sa ešte taký hlúpy ako my našiel a vybral sa na túru v tomto pekle. Pivo je pre nás ako rajský nápoj a nezostávame iba pri jednom. Po chvíli sa objavujú aspoň horskí cyklisti, ale tí si veru pivko nedávajú. Dobrú hodinu posedíme, zajeme si, naberieme vodu a vyrážame traverzou Ploskej po modrej značke. Pri každom prameni na úbočí stojíme a stále a stále pijeme. Ostávame spať na Koniarkach práve za skalou s pamätníkom. Nič nestaviame, len spacáky na zem a oči do hviezd. Nádherné hviezdne nebo s prekrásnou Mliečnou dráhou je tým najlepším programom večera.

17. 7.

Celú noc fúkalo a ešte ráno fúka silný vietor. Stávame pred šiestou, varíme aspoň čaj, raňajkujeme a rýchlo na trasu, kým je ešte ako-tak chladnejšie. Vystúpame na Suchý vrch a Ostredok, kde už vietor s nami lomcuje ako po desiatej borovičke, a o pol deviatej sme na Krížnej. Už z diaľky vidíme, že stavby na Krížnej sa rozrástli a okom odborníka odhadujeme, že jedna je atómový reaktor a druhá je vesmírne delo na zostreľovanie satelitov. No povedzte, čo tí Česi narobia hurhaju kvôli jednému radaru a my až takto -smelo. Len okom mrkneme na smerovník a už schádzame po červenej na rázcestie pod Krížnou. Schováme sa za kosodrevinu a začíname riešiť náš problém. Vieme, že ak chceme dôjsť až na Donovaly, museli by sme letieť ako ďas a v tomto počasí a v kraji bez vody, ktorý nás čaká, je to nereálne. Meníme preto plán a skúsime sa dostať aspoň do Východného Prašnického sedla. Čaká nás riadne strmý zostup do Rybovského sedla.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Klesáme a proti nám vystupuje stádo oviec s dvoma honelníkmi. Majú troch psov. Jedného bernardína na retiazke, ktorý nás nevidí vôbec rád, a dvoch starých mazákov. Pustíme sa do krátkeho rozhovoru a tí dvaja prešibaní psi si ihneď sadnú tesne za nás k nohám do chládku. Honelníci sú typickým obrazom slovenského salašníctva. Len si neviem vysvetliť, prečo ich vždy vidíme v gumových čižmách či vo filčiakoch. Klesanie nám dáva zabrať, ale po chvíli sme na lúkach a smerujeme k Repišťu. Tu sa konečne dostávame do chládku lesa. Sedielkom s polorozpadnutou búdou bývalého salaša a plnou žihlavy po košiaroch a zasa do lesa a von až na nepríjemné klesanie do Prašnického sedla. Tu si varíme obed a riadne oddychujeme. Výškový rozdiel medzi hrebeňom a sedlom je asi 500 m a na teplote to je už riadne poznať. Po hodinke sa donútime vstať, nahodiť tie poondiate batohy a stúpať a stúpať, aby sme vzápätí mohli kruto klesať do Východného Prašnického sedla.

V sedle je kríž s Kristom, ale nás zaujíma hlavne žltá značka, ktorá nás vedie kľukato stráňami do osady Prašnica, kde nás víta prameň dobrej ľadovej vody. Napájame sa ako ťavy a plníme fľaše. Prašnická dolinka je uzučká so strmými svahmi a s pár chalúpkami, dnes už len pre rekreačné využitie. Jednako nás však zase napadá otázka: Z čoho tu ľudia v minulosti žili? Klesáme prašnou cestou a okolo nás tečie všade zo strání voda a voda. Dolinka sa ešte zúži a zavrie sa lesom, až sa otvorí a cesta sa napojí na Hornojelenskú dolinu, kde už je chalúp viac. Tu je zasa naša obľúbená asfaltka a tá nás vyvedie až na hlavnú cestu do Dolného Jelenca. Odtiaľ by sme chceli autobusom do Donovál, ale práve v tomto úseku sa cesta práve rekonštruuje, je tu plno strojov a ľudí a tak tu autobus smerom hore nezastavuje. Nuž čo robiť. Batohy zasa na chrbát a stúpame krajom cesty po hotel Pod Šturcom a tu už nás nič nemôže zadržať. Hurá dnu a robíme kofolové rodeo, ktoré končí úplným vyčerpaním zásob hotela. Lenže ani tu autobus nezastavuje a tak zasa na cestu a šliapeme do obce Motyčky.

Na zastávke zisťujeme, že autobus ide až asi o 18.30 a tak ideme do krčmy ukuť nový plán. Kofolu trochu nariedime rumom, aby nám to lepšie myslelo a hľa. Pohľadom do mapy zisťujeme, že nie je vôbec potrebné ísť na Donovaly, odkiaľ sme chceli zajtra po zelenej do Banskej Bystrice, ale že môžeme ísť neznačkovanou cestou do osady Bukovec, odtiaľ vystúpať na hrebeň a napojiť sa na našu zelenú. Plán sa nám páči a tak ešte dvakrát našu obľubenú kombináciu a už aj kráčame dolinôčkou okolo potoka a asi za hodinku sme v osade Bukovec. Miestny chalupár nám dá radu, ako sa dostať hore na zelenú značku. My sa ešte v osade poumývame, trochu preperieme tričká, navaríme polievky a už aj stúpame okolo poslednej chalupy vpravo lesnou cestou až na prvé lúky a tam pre dnešok končíme. Fľaše máme plné studenej vody a pijeme a pijeme. A zasa len spacáky do trávy a hviezdny program č. 2.

18. 7.

Tak ako včera, aj dnes sme už o siedmej na ceste. Len trochu vybehneme lúkami hore a máličko sa spustíme dolu a už sme na „magistrále“ z Donovál na Šachtičky. Cesta nie je namáhavá a takmer stále sme v tieni. Je to vlastne náučný chodník s info-tabuľami a demoštráciou vodovodu do Španej Doliny. Asi o desiatej sme už na Šachtičkách. Hoci stále pijeme a pijeme, smäd nás neopúšťa. Dáme preto rýchle dve pivká, čo sú hodnotové rovnaké ako móde Paríž a rozhodujeme sa, ako ukončiť putovanie. Ísť po zelenej do Španej Doliny a potom busom do Banskej Bystrice, či zostúpiť po modrej až do Banskej Bystrice. Jazdný poriadok nám hovorí, že v Španej Doline by sme čakali 4,5 hod. na autobus a tak ideme na modrú. No to sme si dali. Značka nás najprv nezmyselne vyviedla až na vrchol lyžiarskeho kopca Panský diel, aby nás na druhej strane zasa spustila zjazdovkou dolu a dolu, až mi pľuzgiere naskakovali. Klesanie je nekonečné a už naozaj stačilo. Naviac do nás stále praží to zabijácke slnko a topánky sú ako žuvačka a vôbec nedržia. Do Banskej Bystrice sa dostávame o 12.30. Pri prvom stánku sa vrháme na chladené nápoje a potom nás už autobus odváža na stanicu. Teoreticky naša púť skončila, ale ešte nás čaká cesta vlakom do stanice Košťany a to veru nie hocijakým. Kto z vás ešte necestoval touto traťou, mal by to raz urobiť. Táto horská trať vedie množstvom tunelov, z ktorých jeden je svojou dĺžkou 4697 m najdlhším tunelom na Slovensku. Výhľady z vlaku sú síce často obmedzené vzrastlou vegetáciou, ale aj tak je dosť toho, na čo pozerať.

O pätnástej sme pri aute v Belej a naše horkovzdušné putovanie končí. Tentokrát to bolo pre nás naozaj veľmi namáhavé. Náš pôvodný cieľ ísť až na vrch Zvolen a potom cez Donovaly do Banskej Bystrice sme nesplnili, ale vôbec nás to neštve. Trasa od Krížnej do Východného Prašnického sedla sa nám nepáčila. Prudké klesania a stúpania, často bez výhľadov, lesom a bez vody nás vôbec nemotivovali a bolo dobre, že sme to včas zabalili. "Stupák" z Belianskej doliny na Borišov sme nepoznali a chceli sme si ho prebehnúť. Odstupom rokov sa mi zdá, že lepší je výstup z Necpalskej doliny. Na celej trase sme stretli iba troch turistov a to z Krížnej smerom na Ostredok.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek