Hiking.sk HIKING.SK Posledná zastávka pred cestou na hory

Autor ilustračnej fotografie: Tomáš Trstenský
Príbeh

Svitanie

01. 03. 2019
Zobudila ma zima. Celý som sa triasol, nohy som mal ako ľad a ramená studené a stuhnuté. A bodaj by aj nie. Môj ľahučký spacák, pôvodne určený pre decká v letných pionierskych táboroch, vôbec nestíhal. V noci som sa zošuchol z podstielky, ktorú som si urobil z nafúkaného suchého lístia a vo večernej eufórii som nechal spacák a aj celtu rozopnuté a ruky vonku, ako niekde v trópoch. A teraz ma drvila zima.

Chvíľu som sa spamätával a orientoval sa, kde to vlastne som a potom som sa musel rozhodnúť. Buď sa len tak skrútim a všetko si pritiahnem na seba, alebo urobím naozaj poriadne opatrenia. Zvíťazilo to druhé a ja, drkotajúc zubami, vyťahujem z batoha teplý sveter a bundu, pridávam teplé ponožky, zapínam nemeckú celtu, hádžem na ňu igelitovú pláštenku a naťahujem si čapicu. Okolo ľadvín si uväzujem mačací ľadviniak. No a pre istotu si ešte glgnem čosi z ťapky po boku. Môj kamarát okamžite reaguje na zvuk prehĺtania a vystrčí ruku zo spacáku.

„Podaj,“ hovorí a tiež si poriadne glgne. Naťahujem celtu na seba, presúvam sa nazad na lístie a zrazu vidím, že okolo nás je bielo. Pánabeka, veď to je inovatka! No bodaj by mi nebola zima. Chcem sa ešte napiť vody a zuby mi od chladu tŕpnu. Kúsky ľadu vo vode všetko objasňujú. Už-už si chcem zasa ustlať, ale potom mrknem na hodinky a vidím, že o chvíľu bude svitať. A tak si podsuniem takmer prázdny batoh pod hlavu a začínam sa tešiť. Teším sa na svitanie, ktoré je pre mňa tou najkrajšou hrou prírody.

„Jardo,“ hovorím kamošovi, „nespi, človeče, už bude svitať.“ Jarda ešte chvíľu pofukuje a potom zdvíha hlavu a pýta sa: „To už bude ráno?“

„No veru takmer áno. To bude divadlo.“ Chvíľu ležíme mlčky, len sem-tam si podáme ťapku a pozorne počúvame. Zdá sa, že všade je úplné ticho. Ale potom začujeme nesmelé písknutie ranného vtáčaťa. Najprv tiché a ojedinelé, a o chvíľu je toho už trošku viac. To rozhodne nie je žiadne pískanie zo sna.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ležíme v malom lúčnatom otvorenom sedielku. Smerom na východ je súvislý hrebeň hôr, na západ od nás je vysoké bralnaté kopčisko. Obloha, úplne jasná a modro-čierna ako vesmírne diaľavy, mrká na nás hviezdami a všetko sa zdá ako uprostred noci. A potom tá nekonečná čerň vesmíru začína blednúť. Najslabšie svietiace hviezdičky nám pomaly miznú spred očí a my ich už takmer nerozoznávame. Zima začína byť takmer krutá, tak ako je to vždy nad ránom. Oči máme upreté na východný hrebeň, ktorého kontúry sa začínajú postupne rysovať oproti mierne zosvetlenej oblohe. Zatiaľ čo východ už bledne, západ je ešte stále ponorený hlboko do tmy. Ako keby tam ani žiadny deň nemal prísť. A najmä doliny pod nami sú plné hmly a hlbokej černe, a sú takmer stuhnuté vlhkým nočným mrazom. Bŕŕŕ! Človeka hneď napadne, čo by sa s nami stalo, keby neprišlo svitanie. Opäť si posunieme fľašu, opäť sa hlbšie vnoríme do našich „rádoby spacákov“ a dlaňami si zohrievame prechladnuté plecia. Ale zima sa nedá tak ľahko vyhnať a my sa aspoň snažíme na ňu nemyslieť. Drví ma triaška a kamaráta tiež. „Do riti, to je zima,“ hrešíme, „a to hovorili, že na horách je inverzia a teplo.“

Ale obaja dobre vieme, že sme už dosť zostúpili a nič iné sme nemohli čakať. „Nemám rozfúkať oheň?“ pýta sa Jarda.

„Nie, nie, nerob nič, to vydržíme. Ak sa rozhorí oheň, tak nás to oslepí a my nič neuvidíme.“ A tá úžasná hra prírody pokračuje. Už vidíme, že okolo nás je takmer bielo, že na tráve je poriadna inovať a že asi sto metrov pod nami je vrstva zadymeného, špinavého vzduchu, ktorý leží ako dusivá ťarcha nad krajinou. Z vrstvy hnedo-šedého vzduchu vystreľuje komín akejsi továrne v diaľke výron dymu, ktorý sa najprv prederie vysoko až do čistého vzduchu, ale potom ochladený padá dolu a rozprestiera sa nad krajinu.

Obrysy hôr na východe začínajú získavať úplne bielu lemovku, ako by ich obrúbili neónovou žiarivkou. Nádhera. Je to fantastické divadlo. Hlceme to očami a bojíme sa prehovoriť, akoby sme to mohli nesprávnym slovom prekaziť. V hore to už naozaj začína žiť. A potom pozrieme na západ a tušíme, že čoskoro sa na špičkách vrchov chytí slnko. Je úžasné, ako sa všetko náhle zmení. Sivý, opustený vrch trpezlivo čaká na svoje vyslobodenie. A zrazu je to tu. Červené svetlo svitania najprv ulapí špičky končiarov, prefarbí ich na jahodovú zmrzlinu a pomaly postupuje dolu po nich, akoby ich chcelo vyzliecť z tmy a zimy nočného chladu. Napoly sedíme opretí o batohy, a hlceme to úžasné divadlo prírody ako živú vodu. Slnečná žiara skĺzava po bočných hrebienkoch hlbokej doliny pod nami a občas sa ponorí až takmer do dna. Hmla, stuhnutá mrazom, zaraz vystrelí dávkou tepla po boku doliny, a potom sa, akoby unavená, pokorne vráti do stuhnutej krajiny. Tam, kde sa slnko už chytilo, začínajú sa nočné hmly pomaly krútiť ako prebúdzajúce sa klbko hadov. Len my stále čakáme. A potom už vidíme, ako sa čiara slnka blíži pomaly a neúprosne k nám a inovatkou vybielená tráva sa začína zasa zelenať. Hranica sa blíži k nám a zrazu je tu. A my konečne vidíme vykuknúť slnko nad východným hrebeňom. Razom sa nám otepľuje v spacákoch, naposledy si podávame ťapku a sklátime sa do spacích polôh. Slnko vyskakuje nad protiľahlým hrebeňom, vyhrieva naše úbohé spacáky a nádherné teplo nás zasa pekne a láskavo uspáva.

Znovu sa budíme až o dve hodiny. A všetok chlad a nepohoda noci je už dávno a dávno preč.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v nashom eshope alebo v Martinuse.

Fórum 6 príspevkov
Svitanie 03/03/19 00:59 6 príspevkov
Najnovšie články
 
Cyklotúra Klubinská dolina s deťmi V lokalite Bystrickej doliny, vedúcej povedľa rieky Bystrica medzi kysuckým Krásnom nad Kysucou, Zborovom nad Bystricou, Klubinou, Starou a Novou Bystricou sa vinie známa Bystrická cyklotrasa. Jej jednotlivé časti a zážitky z … » celý článok dnes Jana Bílešová Kysucké Beskydy
Rozhovor S Miroslavom Sanigom o vzácnom hlucháňovi hôrnom Trápi nás osud hlucháňa hôrneho, ktorý dokázal prežiť od doby ľadovej a v posledných rokoch extrémne mizne z našich lesov? Oslovila som pána Miroslava Sanigu, aby nám priblížil ... » viac včera Tatiana Filipková Rozhovory
Svet Potulky Raxom - Preiner Wand a Karl Ludwig Haus Zo stredu týždňa mi z môjho výletu na Nockalmstrasse ostala desaťdňová diaľničná známka, ktorú by bola škoda nevyužiť. Kontrolujem preto počasie a v piatok sa dohodujem s manželom, ... » viac 03/08/21 Martina Haratíková Svet
Najnovšie články autora
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok 18/06/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na ... » viac 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Svitanie 03/03/19 00:59 6 príspevkov
0.81 (0.38)