Trasa

Lysá Poľana – Bielovodská dolina – Poľský hrebeň – Východná Vysoká – Velická dolina – Sliezsky dom – Hrebienok

Náročnosť

Veľmi náročná celodenná vysokohorská túra, ktorá je namáhavá pre svoju dĺžku a veľké prevýšenie.

Cestovanie

Je nedeľa ráno a vstávam o piatej hodine. Na dnešný deň som sa dohodol s kamarátom - volá sa Roman - prejsť náročnú trasu vo Vysokých Tatrách. Z Ružomberka vyrážame okolo 5.30 do Starého Smokovca. Keď dorazíme do Starého Smokovca, zamierime k parkovisku a nechávame tu auto. Ďalej do Lysej Poľany budeme pokračovať autobusom. Ten má prísť 7.46. Po niekoľko minútovom meškaní prichádza a nastupujeme do plného autobusu turistov. Ideme po Ceste Slobody cez známe tatranské osady. Keď prechádzame cez obec Ždiar - nenechám si po ľavej strane uniknúť pohľad na krásnu panorámu Belianskych Tatier. V Tatranskej Javorine z autobusu vystúpia takmer všetci cestujúci. Do Lysej Poľany s nami pokračuje azda sedem turistov. Konečne po vyše hodine cesty dorazíme na konečnú zastávku pri parkovisku. Prejdeme niekoľko desiatok metrov k mostu, odkiaľ začína naša trasa.

Hneď vedľa mosta je mapa aj rázcestník. Turisti z autobusu zamieria cez most k starej colnici. Ako som počul v autobuse, chcú prejsť z poľskej strany cez Rysy - tak som išiel aj ja pred rokom. Pred nami na našu trasu vyráža len jedno osamotené dievča. My sa chvíľku zdržíme pri rázcestníku, trochu si to tu fotím. Túru začíname krátko pred deviatou hodinou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stretnutie s bocianom

Prechádzame pohodlnou širokou cestou popri riečke Biela voda, ktorá je vlastne na určitom úseku aj hranicou medzi Slovenskom a Poľskom. Po asi 15 min. míňame po ľavej strane prvý turistický prístrešok. Kráčame ďalej a po pravej strane nad Bielou vodou zrazu počujeme mohutný trepot krídel a zbadáme, ako v riečke pristál krásny Bocian čierny. Bocian čierny je brodivec a patrí medzi vzácne až ohrozené vtáčie druhy. Mám fotoaparát po ruke, no vo výhľade mi bránia stromy a môj prístroj má slabý optický zoom. Tu nás zdraví a obieha starší párik Poliakov. Tiež sa im odzdravím a vzápätí sa pokúšam dostať bližšie k bocianovi. No keď ma zbadá, vzlietne a proti prúdu odletí preč. "Ej škoda", poviem nahlas a pokračujeme ďalej. Asi po 20 min. chôdze prichádzame na miesto, kde sa nám ukazujú prvé krajšie pohľady na vysokohorské štíty a vo výhľade na rieku nám tiež nebránia žiadne stromy. Znovu fotím, obzriem sa dolu po rieke a koho nezbadám – nášho elegána v čiernom fraku, ako sa brodí hore prúdom po rieke. To už aj Roman vyberá z batoha digitál a fotíme ako japonskí turisti. Bocianik sa hostí na rybkách z rieky, máme pekné zábery, tak ho už nebudeme vyrušovať pri raňajkách a pokračujeme ďalej.

Bielovodská dolina

Po 10 min. po ľavej strane vidíme peknú drevenú tabuľu s nápisom "BIELOVODSKÁ DOLINA". O chvíľu prichádzame na horskú poľanu, kde sa na jej ľavom okraji nachádza aj horáreň Biela voda. Otvára sa nám nádherná scenéria s pohľadom na vzdialené tatranské štíty. Je tu po pravej strane aj turistický prístrešok, no my prejdeme ku drevenej bráničke, ktorou sa autom vchádza do horárne. Sú tu lavičky a pekná studnička, pri ktorej sa zdržíme a občerstvujeme sa. Ja zároveň aj fotím okolie. Vedľa lavičiek je rázcestník a aj veľmi pekná drevená, vyrezávaná mapa Bielovodskej doliny. Pred vstupom do horárne je pripevnená tabuľka s informáciami, na ktorej sa napr. píše:

- smetie znášajte na Lysú Poľanu, sem smetiari nechodia
- medvede skutočne chodia aj po turistickom chodníku
- turistov nevozím súkromným autom v žiadnom prípade ani hore, ani dole
- v prípade úrazu alebo nevoľnosti volám Tatranskú horskú službu zo Starého Smokovca
- v tejto budove sa nepodávajú nápoje, ani jedlá
- táto budova neslúži ako prístrešok pred dažďom
- toaleta nie je verejná
- táto budova je horáreň
- horáreň slúži na odpočinok horára a jeho rodiny

Po posilnení sa pokračujeme v našej trase ďalej - stále pohodlnou štrkovou cestou. Prichádzame k drevenému prístrešku, oproti ktorému je tentokrát maľovaná mapa Bielovodskej doliny. Za prístreškom je ešte jedna chata (ktorá bola v čase, keď sme išli okolo nej zamknutá). Za chatou vstupujeme do vysokého lesa, cez ktorý pôjdeme niekoľko kilometrov. Čaká nás výstup dlhou Bielovodskou dolinou. Onedlho na ceste zbadáme kôpku "čučoriedok", ktoré už ale prešli tráviacim traktom jedného živočícha, ktorého by sme veru nie veľmi radi stretli. O niekoľko desiatok metrov ďalej si macko uľavil aj druhýkrát.

Les je tu veľmi pekný a hustý. Všade naokolo je papradie, čučoredie, mach, ale aj staré práchnivejúce stromy obrastené machom, na ktorých rastú mladé stromčeky. V zalesnenej doline sa na niektorých miestach nachádzajú malé poľany, na ktorých sa odkrývajú pohľady na okolité skalnaté štíty. Na jednom mieste je zem trochu viac premočená a medzi ľudskými stopami zbadám aj odtlačok prednej laby. Medveďa hnedého, čo je ďalší dôkaz, že sme naozaj v oblasti, kde sa pohybuje aj naša najväčšia šelma. Podľa veľkosti stopy usudzujem, že to bol tak asi 100 kg jedinec. Zdokumentujem si to a pokračujeme ďalej.

Po ceste je viditeľná po pravej strane najmä Bielovodská veža (1830,3m) a z časti aj Mlynár (2169,8m). Prichádzame na poslednú poľanu, z ktorej je obzvlášť pekný pohľad na panorámu štítov. Tu zas my obiehame poľský pár, ktorý sa tu občerstvuje. Asi 5 min. chôdze od poľany sa nachádza horolezecké táborisko. Používajú ho azda najviac horolezci, ktorí odtiaľ vyrážajú liezť na okolité skalné steny. Neďaleko táboriska je aj legendárna a snáď najpopulárnejšia horolezecká stena v Tatrách - Galéria Gánku (cca 300m vysoká). Po toto táborisko viedla vlastne taká lesná pohodlná cesta, no ďalej už pokračuje klasický turistický chodník. Ten začína byť strmší, začínajú sa tu aj serpentíny, ktoré nás privedú do kosodrevinového pásma. Tu sa nám naskytne aj pohľad na Hviezdoslavov vodopád, ktorý nie je dostupný a výhľad naň je aj z časti zakrytý. V týchto miestach, keď upriamime náš pohľad späť do doliny, sa nám naskytne pohľad na krásnu Bielovodskú dolinu, ktorá má tvar písmena "U". Túto jej súčasnú podobu v minulosti vymodeloval najväčší tatranský ľadovec (úvodná fotografia). Popri Hviezdoslavovom vodopáde pokračuje už náročnejší výstup cez prah Kačacej doliny do Litvorovej doliny.

Litvorová dolina

Ďalej pokračujeme klasickým kamenistým chodníkom, a teda túra už naberá vysokohorský charakter. Ukazujú sa nám aj prvé pohľady na Východnú Vysokú (2428,6m) – náš najvyššie položený cieľ na tejto túre. Po ľavej strane zbadám v diaľke osamoteného kamzíka, ktorý si líha do tieňa, určite mu tiež nerobia najlepšie horúčavy, ktoré máme v posledných dňoch. Popod Hrubú vežu (2086m) sa dostávame k Litvorovému plesu. Pri plese znovu stretávame aj to osamotené dievča, ktoré ako prvé vyrážalo z Lysej Poľany. Zdravím ju a z pozdravu mi je jasné, že je poľskej národnosti. Pri plese máme dlhšiu prestávku, oddychujeme, posilňujeme sa zo zásob z našich batohov a obdivujeme krásnu scenériu. Krátko po nás doráža aj starší poľský pár, s ktorým sme sa po trase obiehali a za nimi aj trojica Slovákov. Od plesa sú veľmi pekné pohľady hlavne na Gánok (2461,8m) a Rysy (2498,7m).

Od Litvorového plese stúpame ďalej cez Litvorovú priehybu, z ktorej sú krásne pohľady na okolité štíty a tiež už odtiaľto vidíme na vysokohorské sedlo zvané Poľský hrebeň (2199,6m). Obchádzame Zamrznuté pleso a stúpame k rázcestiu pod Poľským hrebeňom. Stúpam prvý a tesne pod rázcestím sa nezdržím smiechu – na okraji snehového poľa sedí holub, kto by ho tu čakal? Z rázcestia možno voliť z dvoch prechodov hlavným hrebeňom. Modrá pokračuje do sedla Prielom (ktoré je zaistené reťazami) a do Veľkej Studenej Doliny. Zelená do sedla Poľský hrebeň a do Velickej doliny. Zo sedla možno vystúpiť (žltou značkou) na vrchol Východná Vysoká, čo je náš cieľ a teda my pokračujeme zelenou značkou na Poľský hrebeň. Po ani nie 15 min. sme v sedle, kde už posedáva niekoľko ľudí.

Východná Vysoká

Po krátkom občerstvení a spravení niekoľkých záberov začíname výstup žltou značkou na Východnú Vysokú. V prvej tretine cesty je aj kratučký úsek zabezpečený reťazou. Za ním si treba pri výstupe pomáhať aj rukami, je to taká menšia lezecká pasáž. Čím sme vyššie – tým sú krajšie pohľady na okolité velikány a doliny. Cestou na vrchol fotím Svišťovú dolinu, ktorou sme nedávno prechádzali. Po viac ako 30 min. stojíme na vrchole Východnej Vysokej, ktorá čnie nad troma dolinami: Velickou, Veľkou Studenou a Bielovodskou (nad časťou Zamrznutý kotol Svišťovej doliny). Vrchol má vďaka svojmu umiestneniu v centrálnej časti Vysokých Tatier jeden z najkrajších kruhových rozhľadov. Najmä pohľad na majestátny Gerlachovský štít (2654,6m), najvyšší vrch Slovenska a celého takmer 1500 km dlhého Karpatského oblúka stojí za to. Na západe dominujú Vysoká (2547,2m) a Rysy (2498,7m). Juhovýchodným smerom vidieť Bradavicu (2476m) a vzadu za ňou aj Slavkovský štít (2452,4m). Východným smerom vidíme takmer celú Veľkú Studenú dolinu, naľavo mohutný masív Ľadového štítu (2627,3m), napravo vedľa neho Pyšný štít (2621m) aj Lomnický štít (2633,8m). Na severe sa v bezprostrednej blízkosti pred nami vypína Svišťový štít (2382,6m). Naľavo od Ľadového štítu vidieť aj časť Belianskych Tatier - konkrétne Ždiarsku vidlu (2141,6m), Havrana (2151,5m) a časť Muráňa (1889,6m).
Naposledy som bol tu na vrchole v r.2005, vtedy som mal o niečo krajšie počasie, ale aj v tento deň bola dobrá viditeľnosť, aj keď nám oblaky trochu zatienili doliny – najmä Veľkú Studenú dolinu. Vtedy som tu na vrchole strávil viac ako jednu hodinu, ale to si dnes nemôžeme dovoliť, a preto sa poberáme na zostup naspäť na Poľský hrebeň.

Velická dolina

Z Poľského hrebeňa zostupujeme Velickou dolinou zelenou značkou. Úvodná časť je zaistená reťazami. Po prekonaní reťazového úseku chodníkom prídeme do miesta zvaného Horná Kvetnica, kde Roman po pravej strane zbadá svišťa - ten sa rýchlo stratí v skalách, tak pokračujeme ďalej. Keď sa približujeme k Dlhému plesu, vedľa chodníka po pravej strane zbadám tentokrát ja hneď dvoch svišťov. Normálne nám začnú pózovať a spokojne sa vyvaľujú na skalách, zakrátko sa k nim pripojí aj tretí - to si nemôžeme nechať ujsť a zvečňujeme si toto milé stretnutie. Obídeme Dlhé pleso a zostupujeme Kvetnicou, kde stretávame ďalších dvoch svišťov pasúcich sa na lúke. No a na koniec nás od Kvetnicového plesa z doliny vyprevádza, a popri chodníku s nami ide jeden svištík. Do Tatier už chodievam roky, ale toľkoto svišťov som veru ešte nestretol.

Krátky úsek chodníka vedie po mokrých skalách - popod stenu, ktorá dostala pomenovanie Večný dážď (pretože v tom mieste padajú zo skalnej steny kvapky vody). Schádzame k Velickému plesu, od ktorého je aj výhľad na asi 15 m vysoký Velický vodopád, a tu si chvíľu oddýchneme.

Hrebienok

Po krátkom občerstvení prechádzame popri Sliezskom dome a nastupujeme na Tatranskú magistrálu po červenej značke. Kráčame chodníkom a za nami sa rýchlo stráca horský hotel a Gerlachovský štít. Obídeme veľkú skalu, za ktorou sa nám pohľad do Velickej doliny stratí úplne. Chodník ďalej pokračuje hustou a vysokou kosodrevinou. Kde-tu sa nám ukáže pohľad na Slavkovský štít. Onedlho vstupujeme do lesa a cesta sa nám už zdá dlhá a únavná – niet sa čomu čudovať, máme za sebou obrovský kus cesty, ktorý ale určite stál za to. Po 1 hod. a 15 min. od Sliezskeho domu prichádzame na rázcestie pod Slavkovským štítom, od ktorého je to už iba 15 min. na Hrebienok. Keď vychádzame z lesa neďaleko hotela Hrebienok, stretávame dvoch horolezcov. Prejdeme popred horský hotel a sadáme si unavení na múrik. Po chvíľke ide nejaké auto, mávam na posádku šiltovkou, aby zastali a poprosím ich, či by nás odviezli dole do Smokovca. Sú to dvaja horolezci, ktorých sme pred chvíľou stretli. Asi vidia, že máme toho dosť a ochotne privolia, čomu sa Roman náramne poteší. Odvezú nás k nášmu autu v Starom Smokovci, za čo im ešte raz ďakujem. Nastúpime do auta a ideme domov.

Zaujímavosť na záver

Bielovodská dolina je najdlhšia ľadovcová dolina na Slovensku s dĺžkou vyše 10 km (jej dolná časť siaha na územie Poľska). V období posledného zaľadnenia ju vymodeloval najväčší tatranský ľadovec, ktorý mal rozmery: dĺžka 14,4 km, hrúbka 330 m, šírka 1,5 km a končil sa v nadmorskej výške 935 m. Je tiež najrozsiahlejšou dolinou Vysokých Tatier a ako jediná má typický alpský charakter. V dolnej časti má husté zalesnené svahy a priestranné lúčnaté dno. V hornej časti sa rozvetvuje na početné bočné visuté menšie a väčšie doliny s mnohými plesami a vodopádmi.

Z východu dolinu lemuje rázsocha javorinskej Širokej, na západe štátna hranica, stúpajúca hrebeňom až po vrchol Rysy. Hlavný hrebeň Vysokých Tatier vytvára v závere doliny mohutný skalný amfiteáter s výraznými vrcholmi Východná Vysoká, Zadný Gerlach, Gánok, Vysoká a Rysy. Považuje sa za jednu z najkrajších dolín v Tatrách.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek